enczsksiplhudeitsvhrespt
navigácia: databáza divadiel
EN | SK

Dom kultúry

Dušan Jurkovič

alias Spolkový dom, Katolícky dom, Katolícky kruh
dejiny divadlaprílohytechnické údajeHistoric equipment

významné udalosti

(zobraziť)1905 | construction

ľudia

dejiny

Kultúrny dom v Skalici Skalica, mesto ležiace pri hraniciach s blízkou Moravou, nesie jednu z najdlhších tradícií slovenského divadelníctva v krajine. Prvé latinsko-slovenské predstavenie, viažuce sa na pôdu cirkevného jezuitského divadla, sa tu uskutočnilo už v roku 1701. O stopäťdesiat rokov neskôr, v roku 1855 tu hrali po slovensky na dobročinnom večierku. Najintenzívnejší kultúrny život sa však rozprúdil až po príchode dvoch významných národných buditeľov do mesta na konci 19. storočia – lekára Pavla Blahu a kňaza Ľudovíta Okánika. Jedným z vrcholov a hmotným dôkazom ich národno-buditeľskej činnosti bolo postavenie tzv. Katolíckeho kruhu v Skalici – budovy, zastrešujúcej viaceré kultúrne spolky a organizácie, nazývaného tiež Spolkový alebo Roľnícky dom. Pavla Blahu i Ľudovíta Okánika spájala činnosť v miestnom katolíckom spolku, nazývanom Katolícky kruh. Spočiatku uzavretý charakter spolku, sústredený na utuženie vzájomných vzťahov jeho členov stretávaním sa, prípadne na organizovanie zábav sa nástupom menovaných dvoch do vedúcich postov na konci 19.storočia stáva čoskoro vzdelávacím a národno-buditeľským centrom ľudu v širokom okolí. Spolok organizoval prednášky, divadelné predstavenia, zábavy, sústredil sa na boj proti neduhom spoločnosti, najmä opilstvu. Divadlo hrávali vlastní členovia spolku so svojimi rodinami, niekedy iba jednoduché Betlehemské hry a biblické pastorálie, inokedy aj české a slovenské hry. Niektoré im napísal sám Okánik. Divadlo neraz zároveň slúžilo ako výchovný prostriedok. Bolo bežným javom pripisovať na pozvánky divadelných predstavení, či do regionálneho časopisu Pokrok oznamy „Nevstupujte do divadelnej miestnosti s klobúkom na hlave! Nekričte na predstavení! Netancujte s horiacou cigarou v ústach, aby ste dievčatám oči nevypálili a šaty nezničili! Na slávnosti si vezmite slávnostný oblek!“ Neustále sa rozširujúca spolková činnosť viedla Blahu i Okánika k myšlienke vlastnej budovy, no počas prvých rokov boli ich predstavy pomerne neujasnené a riešenia dočasné. Prvý rok existoval spolok ešte v troch prenajatých miestnostiach miestneho hostinca, neskôr v niekoľkých miestnostiach tzv. Gajdošovho domu, kde bola aj divadelná sieň. Až v roku 1903 došlo k odkúpeniu staršieho jednopodlažného domu na Hlavnom námestí. V septembri toho roku sa do neho sťahovali už dva spolky, okrem Katolíckeho kruhu aj od roku 1902 existujúci charitatívny Spolok sv. Vincenta. Založenie nového – výlučne charitatívneho spolku, úzko súvisel s myšlienkou postavenia novej spolkovej budovy. Národný charakter Katolíckeho kruhu bol už totiž v tom čase pre uhorské úrady podozrivým a tak sa mohlo ľahko stať, že by postaveniu budovy zabránili. I preto Spolok sv. Vincenta figuroval ako jediný vlastník budovy. Novostavbu postavili na mieste odkúpeného starého domu na Hlavnom námestí v priebehu rokov 1904-1905. Výber architekta nebol náhodný, stal sa ním známy slovenský architekt Dušan Jurkovič, priateľ Pavla Blahu a rodák z nie príliš vzdialenej Turej Lúky, tvorca slovenského národného slohu. Zachovalo sa aj meno staviteľa – Šaniak z Uhorského Hradišťa. Náklady činili sumu 130 000 korún, ktorá sa zabezpečovala prevažne úvermi v bankách a čiastočne dobrovoľnými zbierkami. S prosbou o finančnú pomoc išla Blahova manželka Gizela dokonca až do Ostrihomu ku profesorovi teológie Jánovi Černochovi, skalickému rodákovi a krstnému otcovi Blahových detí. Napriek tomu boli obaja hlavní organizátori, Blaho aj Okánik, nútení značnú čiastku výstavby i dlhoročné úroky z peňažných úverov hradiť z vlastných príjmov. Slávnostné otvorenie novej budovy spolkového domu trvalo celé tri dni, od 28. septembra do 1. októbra 1905, zúčastnilo sa ho údajne až 4000 ľudí z bližšieho i vzdialenejšieho okolia. V piatok a sobotu predstavili miestni ochotníci dramatickú báseň Júliusa Zayera Radúz a Mahuliena, nedeľňajší program bol ešte slávnostnejší. Po službách božích a krojovanom sprievode na námestí vysvätil novostavbu z moci svojej kňazskej funkcie Ľudovít Okánik. Vo svojej reči nezabudol spomenúť i hlavný cieľ budovy ako ho spolu s Blahom videli: „Dom nech slúži Slovákom za rodinný krb, aby nemuseli utekať za more.“ Podobne sa pre regionálny časopis Pokrok, uverejnený deň pred slávnostnou posviackou, vyjadril aj Pavol Blaho: „Dom tento vyplynul z vrelej túžby ľudu, z tých žiadostí srdca skryť svoju hlavu slobodne, voľne pod svoj vlastný krov. Prijať v náruč svoje spolky a blahodárne inštitúcie, poskytnúť útulok vzdelanosti, vede, umeniu a všemu, čo v prospechu ľudu slúži!“. Slávnosť pokračovala v popoludňajších hodinách spoločným obedom, otvorením múzea, vytvoreného zo zbierok Pavla Blahu, hudobnými pretekmi dedinských muzikantov a večerným koncertom sedliackeho kvarteta. Stavbu postavili na úzkej hlbokej parcele v radovej zástavbe na námestí, čo ovplyvnilo aj jej základné dispozičné riešenie. V prednej časti prízemia boli situované obchodné priestory pre Gazdovsko - potravný spolok a banku, za nimi okolo úzkeho do hĺbky sa tiahnuceho dvora sklady a dve miestnosti Katolíckeho kruhu. Až potom nasledovala divadelná dvorana s príslušnými miestnosťami hereckých šatní a divadelného skladiska. Tri miestnosti na poschodí boli vyhradené pre múzeum, zostatok zaplnila knižnica a byt pre Pavla Blahu. Budovu ako celok poňal architekt Dušan Jurkovič v duchu jeho typických stavieb z prelomu storočia, inšpirovaných secesiou a domácou ľudovou tradíciou. Spolkový dom sa tak stal „jedným z najpozoruhodnejších diel architektúry 20. storočia v meste“ [Moravčíková Henrieta: Skalica, in: Architektúra a Urbanizmus, ročník XXXIII, 1999, č. 1-2, príloha, s. CXXIII-CXXIV., tu s. CXXXIII]. Vstupnú fasádu, orientovanú do námestia, vyzdobil architekt trojuholníkovým štítom s drevenou ozdobne vyrezávanou konštrukciou balkóna, dekoratívnymi kovovými konzolami hlavnej rímsy a dekoratívne zdobenou kovovou markízou, v neposlednom rade i figurálnou či rastlinnou mozaikovou výzdobou stien. Autorom návrhov mozaikovej výzdoby bol český maliar Mikoláš Aleš. Aleš s Jurkovičom spolupracoval už pri architektových skorších stavbách a vyhovoval jeho názorovým a štýlovým predstavám. I preto Aleša za autora mozaík navrhol sám Jurkovič. Mozaiky realizoval podľa Alešových návrhov B. Škarda z Brna. Figurálne výjavy v štíte fasády a dvoch pravouhlých poliach po oboch stranách ústredného okna pod štítom na prvom poschodí dopĺňa horizontálny ornamentálny motív s akantovými rozvilinami, nápismi príslušných spolkov a portrétnym medailónom sv. Vincenta. Podobný duch ľudového staviteľského umenia a secesie vniesol Jurkovič aj do interiéru stavby. Do priestoru divadelnej dvorany vložil vnútornú drevenú stĺpovú konštrukciu s vyrezávanými trámami, medzi ktorými sa uplatnili ďalšie polia maliarskej výzdoby. Ich autorom bol Antoš Frolka, hoci sa spočiatku pri výzdobe sály počítalo s jeho učiteľom českým maliarom Jožom Úprkom. Tri polia nástennej maľby na východnej pozdĺžnej stene sály a jeden výjav na zadnej, južnej stene nad vstupom, zobrazujú folklórne figuratívne výjavy (priadka, dvaja muži na lúke, gajdoš s chlapcom, tanec z Lanžhotských hodov). Frolka bol rovnako autorom divadelnej opony s olejomaľbou Príchod jari. Výrazným secesným motívom sú dovnútra orientované okenné vikiere s pravidelným štvorcovým delením, inšpirované dielami škótskeho architekta Ch. R. Mackintosha, prípadne japonskou architektúrou. [Podľa Bořutová, Dana: Sto rokov spolkového domu v Skalici, in: Projekt, XLVII, 2005, č.6, s. 61-64]. Pôvodne sa do dvorany zmestilo až 700 ľudí. Ako už bolo spomenuté, budova Katolíckeho Kruhu poskytovala pôvodne priestory pre aktivity mestských spolkov, obchody, knižnicu, múzeum a v neposlednom rade aj pre divadlo. Po druhej svetovej vojne ju poštátnili a v roku 1952 tu otvorili Okresné vlastivedné múzeum v Skalici, od roku 1965 nesúce názov Záhorské múzeum. V roku 1989 sa menovaná inštitúcia presťahovala do nových priestorov v susednom meštianskom dome. Budova bývalého Katolíckeho Kruhu sa dostala do vlastníctva mesta, časť priestorov je však naďalej využívaných pre prezentáciu muzeálnych zbierok. V divadelnej sále sa sporadicky konajú divadelné predstavenia, prípadne iné spoločenské akcie. Počas viac ako storočnej existencie prešla budova niekoľkými úpravami, dodnes sa však zachovali jej podstatné znaky. Na konci päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov boli na stavbe vykonané väčšie zásahy v exteriéri a čiastočne i v interiéri. Čiastočne bola upravená fasáda podľa projektu arch. Morena (Projektový ústav pre výstavbu mesta Bratislavy). Došlo k zrušeniu pôvodných vstupov do budovy a ich nahradeniu jediným trojitým vstupom. Zároveň sa pôvodné okná na prízemí vymenili za nové a došlo i k výmene pôvodného ozdobného mozaikového nápisu v strednej časti fasády za nový. Dvojjazyčný maďarsko-slovenský nápis Katolícky dom nahradil terajší Dom kultúry. V tomto období došlo i k menším dispozičným zmenám vstupných priestorov a k budove boli z východnej aj južnej strany pričlenené nové prístavby. Do pôvodného vzhľadu podstatnejšie zasiahla však iba jednopodlažná prístavba z juhu, ktorá nahradila dovtedajšiu zadnú časť dvora. Schodisková hala, malá sála, otvorený dvor aj nové administratívne priestory na poschodí pozmenili iba dvorovú fasádu budovy. V rokoch 1960-1965 (I. Meszárosová) a 1993 došlo k reštaurovaniu nástenných malieb v sále. Dvojpodlažný objekt Domu Kultúry v Skalici je situovaný v historickom jadre mesta ako súčasť ústredného mestského námestia (Námestie Slobody). Je súčasťou radovej zástavby, tvoriacej severnú stranu námestia. Pôvodne úzky, do dvornej časti uličného bloku vtiahnutý pôdorys pôvodnej stavby bol po prestavbe v šesťdesiatych rokoch rozšírený do súčasnej podoby v tvare písmena L. Dané riešenie si vyžadovalo reprezentačné stvárnenie jedinej fasády - južnej, orientovanej k námestiu. Jedná sa o osemosovú dvojpodlažnú fasádu s asymetricky položeným trojuholníkovým štítom, zaberajúcim šírku troch okenných osí. Pred štít je predstavaný drevený balkónik, dosadajúci pomocou ozdobných, v dreve vyrezávaných konzol na plytký rizalitový výstupok prvého poschodia, zaberajúci rovnakú šírku ako štít. Fasáda bola pôvodne na prízemí členená trojicou samostatných vstupov v druhej, šiestej a ôsmej osi, dnes ich nahradila trojica vstupov uprostred. Ostatné osi vyplnili jednoduché pravouhlé okná so svetlíkmi. Okná v prvých troch osiach združuje navzájom kovová oblúková markíza. Druhé podlažie fasády je členené radom pravouhlých okien s trojuholníkovým ukončením, ktorých hornú časť podobne ako pri okenných a dverných otvoroch prízemia vyplňujú svetlíky. Fasádu zakončuje hlavná výrazne do priestoru vyčnievajúca podstrešná rímsa, doplnená ozdobne stvárnenými kovovými konzolami. Sedlovú strechu kryjú zelené keramické škridle. Fasádu výtvarne dotvára bohatá mozaiková výzdoba, sústredená v ploche štítu a v poliach okolo ústredného okna na prvom poschodí, tiež v páse medzi prvým a druhým podlažím, prípadne v soklovej zóne. Figurálny výjav v štíte fasády predstavujúci Sv. Štefana žehnajúceho slovenskému ľudu, dopĺňa Detvanec (podľa odlišnej interpretácie aj Slovák s vaľaškou) na pravo od ústredného okna na prvom poschodí a husitský bojovník (podľa odlišnej interpretácie aj Ján Jiskra z Brandýsa, uhorská magnát, rytier) na ľavo od spomínaného okna. Na ploche medzi oknami prvého a druhého podlažia sa tiahne horizontálny ornamentálny motív s akantovými rozvilinami. Nad trojicou okien z ľavej strany ho dopĺňa dvojjazyčný nápis Gaydasági és fogyaszatási szövetkezet. Skalický gazdovsko.potravný spolek, pole nad ústredným vstupom nápis Dom kultúry (pôvodne Kat.ház – Kat. dom) a konečne z pravej strany nápis Sz. Vincze – Sv. Vincent. Názov spolku sv. Vincenta je doplnený portrétnym medailónom svätca chráneným drobnou kovovou oblúkovou markízou. Celkové výtvarné pôsobenie fasády je dopovedané zeleným mozaikovým obkladom soklovej zóny, zeleným rámovaním drevných aj okenných otvorov, bledomodrým náterom dverí a okenných rámov, ako aj béžovou farbou omietky. Vnútorná dispozícia objektu využíva postupné radenie priestorov smerom do hĺbky s ústrednou úzkou pozdĺžnou chodbou (pôvodne dvorom). Začína priamo od zádveria hlavného vstupu a približne v polovici pôdorysného obdĺžnika sa zalamuje východným smerom k novej prístavbe. Tvorí komunikačný prostriedok, sprístupňujúci miestnosti po oboch jej stranách prostredníctvom dverných ale i okenných otvorov. Západný trakt smerom od čelnej fasády tvoria miestnosti obchodu, salónika a klubu, východný začína priestorom šatne a schodiska na prvé poschodie, oddeleného od priestoru chodby nosným pilierom a vstavaným pultom. Za šatnou v pokračovaní chodby nasledujú dve miestnosti kaviarne. Chodba je preklenutá válenou klenbou so svetlíkom zo sklobetonových tvárnic. Steny sú do výšky troch štvrtín obložené drevom, drevené sú aj krídla dverí a rámy okien, orientovaných do chodby. Dlažba je kamenná. Chodbu ukončujú viackrídlové dvere, ktoré ju na severnej strane oddeľujú od ďalšej priečnej chodby. Z priečnej chodby je prístupná pôvodná divadelná sála, menšia sála, pristavaná k jej západnej strane, rovnako ako celé nové východné krídlo. Možno z nej vstupovať aj do kaviarne. Divadelnú sálu tvorí halový priestor s hľadiskom, orientovaným na severnú stranu. Hlavný vstup je situovaný v zadnej stene oproti hľadisku, no do sály možno vstupovať aj trojicou vstupov z bočnej západnej prístavby. Do priestoru haly s murovaným obvodovým plášťom je vložená drevená stĺpová konštrukcia, odsadená od obvodových stien na šírku zhruba jedného metra. Tvorí opornú konštrukciu pre dovnútra vtiahnuté okenné vikiere a zároveň pre viditeľnú drevenú konštrukciu krovu. Krov ponechal architekt viditeľný vďaka otvorenému podhľadu, priestor medzi jednotlivými drevenými trámami vyplnil korkovými panelmi. Vertikálne stĺpy drevenej konštrukcie sú bohato vyrezávané. Stropné trámy boli pôvodne maľované vo farbách červeno-modro-bielych, dnes sú hnedé. Vikierové okná vypĺňajú sklobetonové tvárnice, zasadené do drevených rámov, čo vytvára na ploche okna pôsobivú štvorcovú mriežku. Priestor medzi obvodovou stenou a drevenou konštrukciou po oboch pozdĺžnych stranách haly pôvodne vypĺňali drevené lavice na sedenie, dnes sa zachovali iba pri východnej stene. Drevená stĺpová konštrukcia sa nachádza aj na prednej stene s hľadiskom. Skôr ako nosný prvok však spolu s maľovaným harlekýnom slúži na dekorovanie javiskového portálu. Podobne bohato zdobená drevená konštrukcia sa uplatnila aj na zadnej stene divadelnej sály, kde nesie drevený balkón galérie na druhom podlaží. Steny divadelnej sály sú omietnuté a kolorované na ružovo s vynechaním bielych pravouhlých plôch pre dekoratívnu maľbu a figurálnu výzdobu v priestore medzi a pod oknami. Celkové pôsobenie sály dopĺňajú ozdobné kovové lustre s farebnou sklenou vitrážou. Podobný motív vloženej drevenej konštrukcie sa uplatnil aj v bývalej spolkovej miestnosti Katolíckeho Kruhu – čitárni, dnes kaviarni. Priestoru dominuje výrazný drevený obklad stropu s priznanými nosnými trámami a ústredný drevený stĺp nesúci pozostatok pôvodného svietidla. Dnes sa z neho zachovala iba horná osemuholníková časť s farebnou sklenou vitrážou. Svetlo zabezpečuje dvojica plochých štvordielnych lustrov z neskoršieho obdobia, imitujúca formu ľudového svietidla. Odkaz na ľudovú tradíciu nesie aj vnútorné stvárnenie novodobých prístavieb, najmä schodiskový vestibul vo východnom bloku. Je prístupný z priečnej chodby starej budovy a tvorí komunikačný uzol sprostredkujúci prístup do každej z najpodstatnejších miestností novostavby. Z východnej strany na neho nadväzuje otvorený dvor aj chodba pôdorysu písmena L, vedúca do malej sály. Schodisko vedie na hornú galériu k priestorom múzea na prvom poschodí starej budovy a administratívnym priestorom dnešného správcu budovy v novostavbe, rovnako aj k priestoru Fajčiarskeho klubu v suteréne. Hlavným výtvarným akcentom priestoru je drevené schodiskové zábradlie, zdobené vyrezávanými ľudovými motívmi a veľký plochý luster s dreveným rámom a sklenou výplňou, rozdelenou drevenou mriežkovou konštrukciou na menšie štvorcové plochy. Časť z nich je ozdobená maľbou s ľudovými motívmi. Ľudové motívy sa použili aj pri výzdobe dlaždicovej podlahy. Drevená konštrukcia, poukazujúca na interiérové riešenie divadelnej sály a ďalších priestorov sa použila aj vo forme pergoly, obiehajúcej z troch strán okolo vnútorného dvora. S výnimkou západnej steny, prislúchajúcej k pôvodnej starej budove, výraznejšie členenej jedine veľkými oknami s trojuholníkovým ukončením (prislúchajúcim k divadelnej sále), sú aj tu obvodové steny dvora zdobené ľudovými motívmi v suprafenestrových poliach medzi oknami prvého a druhého podlažia, ako aj v drevených okenných rámoch. Samotné okenné rámy nie sú vložené priamo do murovaného ostenia, ale do rámu zo sklobetonových tvárnic, čo evokuje použitie ozdobných okenných šambrán. Autor: Viera Dlháňová Literatúra a Pramene: [1] Drahošová Viera: Múzeum v Skalici 95- ročné, in: Záhorie, ročník X, 2001, č. 1, s. 4-9. [2] Petrovič Vladimír: Záhorské múzeum v Skalici 90 ročné, in: Záhorie, ročník IV., 1995, č. 5, s. 19-20. [3] Drahošová, Viera: Storočnica múzea v Skalici, in: Záhorie, ročník XIV., 2005, č. 3, s. 2-8. [4] Lukáčková, Viera: V službách človečenstva, Skalica 2005, ISBN 80-85446-51-0. [5] Drahošová Viera: Ľudovít Okánik v službe rodnej Skalici, [online, 18.11.2010], sprístupnené na: http://www.ezahorie.sk/index.php?option=com_content&view=article&id=993%3Audovit-okanik-v-slube-rodnej-skalici&catid=53%3Ahistorija-zahora&Itemid=14&lang=en [6] Bořutová, Dana: Sto rokov Spolkového domu v Skalici, in: Projekt, XLVII, 2005, č. 6, s. 61-64. [7] Projektový ústav pre výstavbu mesta Bratislavy: Úprava fasády- Jukrovičov dom –Skalica, december 1959, vypracoval ?. [8] Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti, stredisko Bratislava: Zámer na reštaurovanie a zásady reštaurovania. Nástenné maľby v divadelnej sále Kultúrneho domu v Skalici, 1993, vypracovala Eliška Kováčová [9] Buchta, František: Skalica a Záhorie. Osobnosti-história-pamiatky, Skalica-Bratislava 2008, ISBN 978-80-967229-8-3. [10] Janšák Štefan: Život Dr. Pavla Blahu. Slovenské národné hnutie na prahu XX. storočia, 1.zv., Spolok sv. Vojtecha v Trnave, 1947. [11] Luxová, Viera: K maliarskej výzdobe skalického Domu kultúry, in: Ars, 1990, č.2, s.21-28. [12] Dušan Jurkovič. Katalóg súbornej výstavy v SNG, november 1993-február 1994, (zostavovatelia Bořutová Dana, Zajková Anna, Dulla Matúš), SAS, Bratislava 1993.

 

 

autor: Viera Dlhánová

dodatočné informácie

neboli vložené žiadne informácie

pridaj dáta

meno: meno bude publikované

Váš mail nebude publikovaný.

Údaje: prosím, vložte údaje o tomto divadle, minimálne 10 znakov.

deväťmínusjedna=