enczsksiplhudeitsvhrespt
navigácia: databáza divadiel
EN | SK

Divadlo Jána Palárika v Trnave

alias Krajové divadlo v Trnave, Divadlo pre deti a mládež, Mestské divadlo
dejiny divadlaprílohytechnické údajeHistoric equipment

významné udalosti

(zobraziť)26.12.1831 | opening

dejiny

Divadlo Jána Palárika v Trnave

Prvé prejavy divadelného života v Trnave sa objavili už v dobe stredoveku, kedy mesto navštevovali potulní komedianti, speváci a herci, predvádzajúci svoje umenie počas konania mestských trhov a rôznych slávností. Viaceré staré názvy ulíc, nesúce označenie Theatrum poukazujú na to, že  vystupovali prevažne na otvorených verejných priestranstvách. Významným divadelným centrom sa však mesto stalo až v období  16. až 18. storočia. Vtedy sa  stalo sídlom jezuitskej rehole  a viacerých rehoľou spravovaných  škôl, vrátane jezuitského gymnázia a univerzity. Od roku 1617 máme zmienky aj o prvých predstaveniach jezuitských školských hier. Je pravdepodobné, že sa z počiatku hrávali v sálach či učebniach školských budov, pretože prvú zmienku o stavbe stálej divadelnej sály máme zachovanú až z roku 1692. Išlo o sálu s javiskom a hľadiskom, postavenú ako súčasť jednej zo školských budov. ivadelný historik Ladislav Čavojský jej existenciu stotožňuje s divadlom v tzv. Seminarium Marianum (teda Mariánskom seminári), ktorý sa zachoval až do roku 1914 a jeho podoba sa nám zachovala aj na fotografii.  Milena Cesnaková –Michalcová uvažuje o existencii dvoch divadelných priestorov, pričom do roku 1692 datuje vznik divadelnej sály v budove trnavskej univerzity, zatiaľ čo spomínaná sála v Mariánskom seminári vznikla v bližšie nešpecifikovaných 90-tych rokoch 17. storočia. [O existencii dvoch divadelných sál pôvodne uvažoval aj Ladislav Čavojský v článku Príspevok k dejinám divadla v Trnave do roku 1871, neskôr svoju domnienku upravil v prospech jedného divadla. Čavojský, Ladislav: Divadlo v Trnave, Obzor Bratislava 1982; Čavojský, Ladislav: Príspevok k dejinám  divadla v Trnave  do roku 1871, in: Slovenské divadlo, roč. 6, 1958, č. 5, s. 525-538; Cesnaková-Michalcová, Milena: Z divadelných počiatkov na Slovensku, Národné divadelné centrum Bratislava, 1997.]   Zatiaľ čo o podobe prvej zo sál nemáme zmienky, o divadle v mariánskom seminári vieme, že  malo dve poschodia, asi sto miest v parteri, dvanásť lóží, balkón, galériu a  miesto pre päťdesiatčlenný orchester.  Divadlo sa na jeho javisku hrávalo aj po zrušení jezuitskej rehole v roku 1773 a aj po presťahovaní univerzity do Budína v roku 1777. Popri školských divadelných predstaveniach sa však od tohto obdobia – teda 70-tych rokov 18. storočia,  dostávajú na jeho javisko aj hry kočujúcich divadelných spoločností.

Od tridsiatich rokov 18. storočia pribudlo v meste nové divadlo. Jeho vznik vychádzal z potreby existencie divadelných priestorov, prístupných aj pre široké mestské obyvateľstvo, keďže divadlo v Mariánskom seminári bolo stavovské, určené pre úzky okruh pozvaných divákov z radov šľachty a duchovenstva a mimo neho sa hrávalo pravdepodobne iba v miestnych hostincoch a sálach, napr. vo dvorane hostinca U čierneho orla (na mieste dnešného divadla). Ďalším z bezprostredných impulzov boli aj čisto obchodné záujmy miestnej šľachty, obchodníkov a remeselníkov, ktorí chceli zriadením divadla prilákať do mesta šľachtu z okolia. [ „Slávne, slobodné a kráľovské mesto Trnava,  kedysi  také bohaté na množstvo  reholí -  dnes už  zrušených, hrdé na univerzitu – preloženú  do Pešti, ctihodnú  Kapitolu – ktorá  sa už  vrátila  na svoje  pôvodné  sídlo  do Ostrihomu, Invalidovňu – ktorá bola už tiež  preložená s úradníkmi a podriadeným personálom do Pešti, stratilo v poslednom čase  mnoho  obyvateľov. (...) Vzali sme si k srdcu tento stav  mesta Trnavy a skúmali sme,  ako zmierniť  jeho osud a poskytnúť  mu pomoc  nakoľko by to naše  sily  pripustili. Domnievali sme sa,  že sme  našli  účinnú  pomoc v tom,  že  pohneme šľachtu, ktorá vlastní v blízkosti  mesta  majetky,  aby aspoň v zime  našla  trvalý  pobyt v meste.  Takto by  sa nám  podarilo postarať sa  o širšiu  spotrebu  (statkov), o väčší  obrat  peňazí a o rozsiahlejšiu  možnosť zárobku  pre mešťanov. Aby sme  tento  cieľ  dosiahli,  považovali sme  za hlavné  lákadlo vybudovanie  stáleho divadla  v tomto  meste, čím sme  chceli  poskytnúť  aj šľachte  väčšiu  príležitosť na duševné  zotavenie.“ – List od predstaviteľov Divadelného spolku v Trnave, adresovaná mestskému magistrátu, citované in: Čavojský, Ladislav: Príspevok k dejinám  divadla v Trnave  do roku 1871, in: Slovenské divadlo, roč. 6, 1958, č. 5, s. 525-538, tu s. 540-541.]. Organizátorom výstavby sa stal Divadelný spolok, zložený z významných predstaviteľov mestskej šľachty a meštianstva. Spočiatku mal v pláne divadlo postaviť na mieste mimo centra pri mestských hradbách a vedľa františkánskeho kostola, kde sa v tej dobe nachádzal bitúnok.  Prenesenie bitúnku na iné miesto by si však vyžadovalo nemalé náklady, čo viedlo k definitívnemu rozhodnutiu stavať na mieste staršej drevenej tanečnej dvorany vo dvore hostinca U čierneho orla. Výstavba novej divadelnej sály sa navyše spojila s pripravovanou prestavbou hostinca. Obe stavebné práce previedol staviteľ Bernhard Grünn. S výstavbou sa začalo začiatkom roku 1831, hoci najvyššie úrady povolili stavbu až v apríli  a plány boli schválené v máji toho roku. Za necelý rok bola stavba dokončené a divadlo slávnostne otvorené 26.12.1831. Hlavnú časť výdavkov spojených s výstavbou budovy hradilo mesto vrátane dodania stavebného pozemku. Divadelný spolok čiastočne z vlastných finančných zdrojov a čiastočne prostredníctvom finančnej zbierky medzi občanmi mesta hradilo vnútorné vybavenie divadla. Vďaka tomu si členovia Divadelného spolku zabezpečili prevádzkové právo na divadlo po dobu nasledujúcich 20 rokov. Až po ich uplynutí, v roku 1851, prešla stavba do majetku mesta.

Ako mestské divadlo sa využívala do druhej svetovej vojny - do roku 1918 ju prevažne navštevovali maďarské a nemecké divadelné spoločnosti, od 1918 najmä české, slovenské a miestne ochotnícke súbory. Od roku 1944 tu pôsobil dramatický súbor Združenia vysokoškolského študentstva, ktorého bezprostredným pokračovaním bolo Umelecké štúdio. V budove mestského divadla pôsobilo  do roku 1948, kedy budovu z bezpečnostných dôvodom uzavreli. Po dôkladnej renovácii, trvajúcej dvanásť rokov, 1. januára 1960 sa   divadlo stalo sídlom profesionálneho súboru pod názvom   Krajové divadlo v Trnave. Pôsobilo tu však iba do reorganizácie divadelnej siete 30. júla 1965, na základe ktorej došlo k zlúčeniu divadiel v Trnave a Nitre v prospech Nitry. Trnavské divadlo sa opäť uvoľnilo pre ochotníkov. Sídlom profesionálneho divadla sa stalo až od roku 1974, kedy sa v meste založilo Divadlo pre deti a mládež. Pod týmto názvom tu pôsobilo do roku 1990, kedy došlo k jeho premenovaniu na Trnavské divadlo.  Od roku 2001 pôsobí pod názvom Divadlo Jána Palárika v Trnave. Od roku 2003 aj v nových priestoroch štúdia.   

Vznik mestského divadla v Trnave spadá do druhej vlny ich výstavby na území Slovenska, ktorú možno zhruba datovať do desaťročia medzi rokmi 1830-1840.  Po výstavbe prvých mestských divadiel v Bratislave a Košiciach v poslednej tretine 18. storočia si svoje mestské divadlá od roku 1830 začali zriaďovať aj menšie mestá ako Trnava,  Levoča, Prešov a Banská Bystrica.  Nižší finančný základ na ich výstavbu, výhodnosť situovania v centre ako aj nižšie nároky na ich reprezentačnú podobu mohli podmieniť vo všetkých prípadoch špecifickú podobu týchto stavieb, ktoré vznikali ako súčasť polyfunkčných budov v spojení s pohostinstvami, prípadne hotelmi. Najčastejšie vznikali prestavbou starších budov, prípadne ako ich prístavby, čo podmienilo ich situovanie v radovej zástavbe frekventovaných mestských priestorov.

Divadelná budova v Trnave bola postavená ako zadné krídlo nárožnej budovy hotela a pohostinstva  na hlavnom mestskom námestí. Celé predné krídlo zaberal hotel s pohostinstvom, ktoré v čase výstavby divadla dostalo prístavbu ďalšieho – druhého podlažia s tanečnou sálou. Z dvornej fasády sa k nemu pripájalo zadné krídlo s divadlom, severnou fasádou orientované do bočnej ulice, južnou do dvora.  Takéto riešenie podmienilo jeho skromnejšie priestorové riešenie, prejavujúce sa najmä v absencii rozsiahlejších vstupných priestorov a v úzkych schodištiach. Vstup do divadla bol pôvodne umožnený z čelnej i bočnej fasády. Oba viedli do pomerne stiesneného vestibulu -  bočný vstup  priamo, vstup od námestia cez spojovaciu chodbu. Hľadisko malo podlhovastý tvar v zadnej časti polkruhovo ukončený.  Po jeho obvode sa dvíhali dva rady lóží a horná galéria, nesené sústavou subtílnych stĺpikov. Jeho kapacita bola v porovnaní s obdobnými divadlami v menších  mestách na území Slovenska pozoruhodne veľká, zmestilo sa do neho až 548 stojacích či sediacich divákov.  Hľadisko bolo vyzdobené v slohu biedermeieru, nad javiskovým portálom bol nápis „Aere sociali MDCCCXXXI“ – Z darov občianstva 1831. Javisko malo maľovanú oponu, ktorú vymaľoval akademický maliar Lieder. [Podľa Cesnaková-Michalcová, Milena: Cudzojazyčné divadlo v Trnave. K 150. výročiu trnavského divadla, in: Slovenské divadlo, roč. 29, 1981, č.1, s. 126-160,  tu s. 140]. Sálu osvetľovali lojové sviečky a argandové plynové lampy.      

Čelná fasáda smerujúca k námestiu, rovnako ako bočná fasáda niesli pôvodne striedmu klasicistickú podobu. Hlavný akcent trojpodlažnej čelnej fasády tvoril trojosový rizalit, členený na horných dvoch podlažiach vysokým pilastrovým rádom, nesúcich preklad jednoduchého trojuholníkového tympanónu. Preklad tympanónu zdobil nápis, odkazujúci na stavebníkov a dobu vzniku: „Ist hanC aeDeM ThaLIe posVIt senatVs aC popVLVs TIrnaVIensIs“ – Tento stánok  Tálie postavil magistrát a obyvateľstvo Trnavy.  (Rok vzniku 1831 udáva súčet veľkých písmen v hodnote rímskych číslic). Základná schéma priečelia je viditeľná aj dnes, napriek jeho úprave na prelome 19. a 20. storočia.

Bočnú, dvojpodlažnú 7-osovú fasádu členila pôvodne sústava okenných otvorov, oddelených navzájom vysokým pilastrovým rádom, nesúcich v šírke prostredných troch osí  trojuholníkový tympanón. Horný rad okenných otvorov mal jednoduchú obdĺžnikovú formu, okenné otvory na prízemí boli  malé, v šírke troch stredných osí polkruhové, zdôraznené navyše hladkým ostením a bosážou na stene.  Krajné osi vstupného podlažia boli vyhradené pre vstupy, sprístupnené niekoľkými stupňami a zdôraznené konzolkami nesenou trojuholníkovou strieškou.     

Podoba oboch fasád, vnútornej dispozície i výzdoby prešla v priebehu existencie divadla viacerými úpravami. Koncom 19. storočia vyzdobili fasádu v secesno-barokovom štýle,  pôvodne trojuholníkový tympanón dostal zaoblenú formu. Trojica rizalitových okien dostala novú podobu vysokých, polkruhovo ukončených okenných otvorov na prvom poschodí a menších okrúhlych na druhom. Pred rizalit bol na prvom poschodí pristavaný balkónik. Pospájaním menších miestností na prvom poschodí a tanečnej sály na druhom vznikla nová priestranná sála, tzv. Panonnia, zdobená zrkadlami, tapetami a plastickým ornamentom.  Divadelná sála neprešla v tomto období zásadnejšou premenou, v bližšie nešpecifikovanom čase však boli stredné lóže na I. poschodí prerobené na balkón. (O vybudovaní menovaného balkónu sa zmieňujú viacerí skorší bádatelia, presný rok neuvádzajú).

V roku 1948 museli kvôli bezpečnostným dôvodom budovu divadla uzavrieť a nasledovala jeho generálna prestavba, trvajúca celých 12 rokov. V rámci nej prešli interiéry kompletnou premenou, pôvodné zostali jedine obvodové múry a schodištia. Pôvodná drevená konštrukcia hľadiska bola nahradená jej železobetónovou imitáciou, zachovávajúcou pôdorys lóží, balkónu aj galérie. Počet miest pre divákov sa znížil na 396. Javisko sa vybudovalo nanovo spolu s vysokým povraziskom.  Pôvodné menšie priestory v prednom trakte, slúžiace prevažne ako obchodíky, boli spojené do jediného priestoru foyeru, nadväzujúceho cez schodisko na o niečo vyšší pôvodný foyer. Vstup z čelnej fasády zabezpečovala trojica dverných otvorov, ostatné výkladné otvory a vstupy boli prestavané na okná a vyplnené vitrážami s figurálnymi námetmi od maliarov Júliusa Barteka a Jozefa Dóku. Do priestoru foyeru na prízemí pribudla socha Thalie od Františka Štefunka. Po poštátnení majetku cirkevného spolku Spolok sv. Vojtecha, ktorý mal zo zadnej strany divadelného traktu svoju budovu, došlo k  adaptácii týchto priestorov pre potreby divadelného zázemia. Vybudovali sa tu herecké šatne, sklady,  skúšobný sál a ďalšie prevádzkové priestory.    Z južnej strany javiska sa pristavali priestory dielní. Pre potreby divadelnej administratívy boli adaptované aj priestory  hostinca v južnej časti predného krídla a priestory bočného južného krídla. 

V osemdesiatich rokoch bol výzor foyeru na prízemí pozmenený novým dreveným a textilným obkladom stien. V roku 1990 sa uvažovalo s rozšírením divadla západným smerom o modernú prístavbu na mieste troch existujúcich menších domov. Projekt vypracovala dvojica architektov Márius Žitňanský a Miroslav Egyed z Projektového ústavu kultúry,  zámer sa však nerealizoval.  

Dnes nesie interiér divadla podobu po ostatnej rekonštrukcii vstupného foyeru, divadelného sálu a suterénu, ktorá prebehla v rokoch 1999-2003. Iniciovala ju nutná potreba výmeny vykurovacieho systému a zmena vzduchotechniky. Pri tejto príležitosti došlo v priestoroch bývalej kotolne v suteréne k vybudovaniu nového divadelného štúdia, novej centrálnej šatne a ďalších potrebných priestorov. Štúdio sa sprístupnilo novým schodiskom priamo zo vstupného vestibulu, ktorý prešiel rovnako menšími zmenami zväčša estetického charakteru. Pôvodná kamenná dlažba, kamenný obklad stien  a výtvarné dotvorenie okien boli ponechané, drevené a textilné obklady stien boli nahradené novými. Textilné tapety však z dôvodu lepšej údržby nahradili vinilovými. Okenné otvory sa zdvojili pridaním vnútornej sklenenej výplne a okná dostali aj nové profilované parapetné dosky, napodobňujúce štýl biedermaieru - pôvodného štýlového riešenia interiéru divadla. Došlo zároveň k presunutiu bufetu, pôvodne situovaného po boku vstupného zádveria k južnej bočnej stene foyeru. Zmenou prešla aj samotná divadelná sála, ktorá dostala novú povrchovú úpravu stien, stĺpov balkónov a podláh. Súvislý parapet balkónov  mal dostať namiesto vlisovaného plastického parapetu vinilové tapety s grafickým dekoračným vzorom odvodeným z pôvodného biedermayerovského ornamentu, nakoniec sa však výzdoba parapetov obmedzila na aplikovanie troch priebežných zlatých pásov so štukovým ornamentom v strede. Piliere balkónov a steny hľadiska boli obložené drevenými obkladmi tmavočervenej farby, na ktorých sa mali aplikovať rovnaké dekoračné prvky ako na  balkónoch. Pôvodne drevené divadelné sedačky nahradili čalúnené kreslá s kovovou konštrukciou.  Sála dostala nové svietidlá a nad javiskovým portálom pribudol moderný variant pôvodného latinského názvu „AERE SOCIALI MDCCCXXXI“.

            Divadlo Jozefa Palárika v Trnave sídli v budove zaberajúcej podstatnú časť súvislého mestského bloku vedľa jedného z hlavných mestských námestí - Trojičného. Pôvodne trojkrídlová budova na pôdoryse písmena U bola v dvadsiatom storočí rozšírená o ďalšie krídlo, uzatvárajúce pôvodnú dispozíciu zo zadnej strany, vytvárajúc tak malý vnútorný dvor. Adaptovaním domu, pôvodne patriacemu Spolku sv. Vojtecha, sa areál divadla rozšíril o ďalšie krídlo, pripájajúce sa zo západnej strany k objektu povraziska.  Hlavná, východná fasáda je orientovaná do námestia, fasády bočných krídiel do dvoch bočných ulíc, prípadne do dvora. Nižšia budova, pristavaná z južnej strany hlavnej fasády, rovnako ako budovy uzatvárajúce pravouhlý mestský blok zo zadnej strany do vlastníctva divadla nepatria.     

Predné, východné krídlo budovy je podjazdom rozdelené na dve časti, v pravej sa nachádzajú vstupné priestory s tanečnou sálou na poschodí. Ľavá časť je určená pre administratívu divadla, rovnako ako bočné, južné krídlo budovy, pripájajúce sa v pravom uhle  k prednému. V severnom bočnom krídle budovy je situovaná vlastná divadelná sála, na ktorú od západu nadväzuje časť určená pre divadelnú prevádzku. Okrem iného sú v nej situované  priestory hereckých šatní, skúšobní a skladov. V západnom krídle, pripájajúcom sa k hmote javiska z juhu, sú maliareň a kašiareň.   

Predná jedenásťosová fasáda je členená radmi okien a vstupných otvorov na tri podlažia. V šírke ôsmej až desiatej okennej osi vystupuje z fasády plytký rizalit, zdôraznený konkávno-konvexne zaobleným štítom.  Dvojitá priebežná kordónová rímsa  oddeľuje  masívnejšie prízemie, zdôraznené bosovaným ostením a vysokým soklom s kamenným obkladom od vyšších dvoch podlaží. Okenné i vchodové otvory tohto podlažia majú polkruhové ukončenie, vrchol každého zdobí hladký klenák. V polohe tretej okennej osi je situovaný prejazd do vnútorného dvora, slúžiaci zároveň ako vstup do administratívnej časti budovy, prípadne ku predajni lístkov. Jeho formu  napodobňujú aj ďalšie okenné otvory po pravej strane od prejazdu. Vo všetkých troch osiach  rizalitu sú situované vstupy do divadelného foyeru.

Vyššie dve podlažia pôsobia vďaka hladkej omietke s jemnou výzdobou subtílnejšie. Pravouhlé reliérne členenie medziokenných priestorov, siahajúce vertikálne  cez výšku oboch podlaží ich zároveň navzájom spája do kompaktnej plochy.  Obdĺžnikové okná na úrovni druhého podlažia zdobia  nadokenné štíty s konkávno-konvexným zaoblením a suprafenestry s plastickým rastlinným ornamentom. Okenné šambrány s ušami spolu so suprafenestrami rámujú profilované lišty. Okná v najvyššom podlaží majú zhodnú obdĺžnikovú formu,  sú však menej honosne zdobené.  Zdôrazňujú ich podokenné rímsy s jednoduchými pravouhlými čabrakami a suprafenestry s klenákom v ich strede. Suprafenestru spolu s hornou časťou okenných šambrán rámuje profilovaná lišta, ukončená rastlinným ornamentom. Nadokenné rímsy s konkávnym prehnutím na krajoch sú súčasťou  priebežnej rímsy. Okná v poslednej krajnej osi sú toho času zamurované.  Formálne i výtvarne odlišné sú okná v rizalite. Oddelené lizénovými pásmi, majú formu vysokých, úzkych, polkruhovo ukončených okien, prepojených secesnou rastlinou ornamentikou  a klenákmi s horným radom horizontálne ležiacich oblých okien. Secesnú formu nesie aj členenie okenných výplní a ukončenie lizénových pásov vo forme ženských masiek. Prostredné okno je zároveň priechodom na malý kamenný balkón, zaberajúci šírku strednej rizalitovej osi.  Preklad rizalitu zdobí  páska s nápisom, ozrejmujúcim identitu stavebníkov a rok vzniku stavby. Štít zdobí rastlinná reliéfna výzdoba s harfou uprostred. Výrazným ukončujúcim prvkom čelnej fasády je i sedlová strecha.   

Bočná fasáda si zachovala svoj pôvodný vzhľad iba čiastočne.  Odlišné vizuálne stvárnenie ju rozdeľuje na tri časti. Prvá v šírke dvoch okenných osí, zodpovedajúca šírke predného traktu budovy,  nesie základné členenie čelnej fasády so zhodným bosážovým stvárnením spodného podlažia, soklovým kamenným obkladom a hladkou omietkou na vyšších dvoch podlažiach. Okná však majú jednoduchší charakter, v prípade vyšších dvoch podlaží sú okenné otvory zamurované. Prízemie člení dvojica jednoduchých pravouhlých okenných otvorov, okná prvého poschodia zdobia priame nadokenné i podokenné rímsy so suprafenestrami a čabrakami. Pri oknách na najvyššom podlaží sa uplatnila iba podokenná rímsa s jednoduchými pravouhlými konzolkami a profilovanou šambránou. Druhá časť, zodpovedajúca šírke hľadiska, si zachovala zhodnú výšku, členenie kordónovou rímsou na prízemie a vyššie dve podlažia. Prízemie je však bez bosážového členenia, zachovala sa iba soklová zóna s kamenným obkladom.  Forma menovanej časti bočnej fasády je značne poznačená neskoršími zásahmi. Zostal iba stredný nepatrne vystupujúci rizalit, členený vysokým pilastrovým rádom, absentuje však už ukončujúci tympanón. Súčasťou rizalitu na úrovni prízemia je dodatočne vytvorený bočný vstup do divadelnej sály, prístupný niekoľkými stupňami. Z výnimkou dvojice jednoduchých okenných otvorov nad sebou v krajnej osi zostala menovaná časť fasády bez okenných otvorov. Posledná časť bočnej fasády zodpovedá šírke javiska a nesie podobu po dodatočnej úprave javiska v 50-tych rokoch. Je bez výraznejšieho členenie, s výnimkou priebežnej kordónovej rímsy medzi prízemím a vyššími podlažiami. 

Za bočnou divadelnou fasádou sa zo západnej strany pripája ďalší dvojpodlažný objekt, využívaný pre divadelné zázemie. Jeho fasáda, orientovaná do bočnej ulice je členená dvoma radmi jednoduchých pravouhlých okenných a dverných otvorov (šesť na hornom podlaží, štyri okenné a dve dverné na dolnom) a malým vikierom pravouhlého pôdorysu na úrovni druhého podlažia v šírke prvej okennej osi. Vikier spočíva na profilovaných konzolách, vytvára zároveň striešku nad bočným vstupom do objektu.

Vstupný foyer je prístupný cez zádverie prostredníctvom trojice vstupov z Trojičného námestia.  Rozprestiera sa na dvoch rôznych výškových úrovniach, prepojených schodiskom. Predná, nižšia úroveň sa čiastočne využíva ako bufet, umiestnené je tu aj schodište do suterénu, kde je situovaná centrálna šatňa a štúdio. Vyššia úroveň umožňuje priamy vstup do parteru hľadiska, prípadne výstup dvojicou postranných točitých schodísk na prvé poschodie. Umiestnené sú tu aj sociálne zariadenia. Obklady stien pracujú čiastočne s kamenným obkladom tmavošedej farby, čiastočne s dreveným obkladom vínovočervenej farby. Obklady nových stavebných dodatkov, ako schodisková stena do suterénu alebo bufetový pult, ako aj staršie, ako schodiskové stupne na vyššiu úroveň foyeru, majú obklad z červenej žuly. Obklad sa uplatňuje do výšky štyroch pätín výšky stien, zostatok spolu zo stropom je omietnutý a natretý na bielo.  Kamenná dlažba na podlahe je ladená v bledo a tmavošedých odtieňoch, na nižšej úrovni foyeru vytvárajúc štvorcový dekór. 

Divadelná sála má pravouhlý pôdorys s polkruhovitým  ukončením hľadiska. Po obvode hľadiska sa nachádzajú dva rady balkónov, nesených subtílnymi pilierikmi. Bočné krídla balkónu na prvom poschodí sú vyhradené pre lóže. Dvojica lóží sa uplatnila aj na úrovni parteru, v prednej časti pred proscéniom. Krivka balkónových parapetov nie je totožná, konkávnemu zaobleniu najvyššieho balkónového parapetu  protirečí konvexné vydutie strednej časti balkónového parapetu na prvom poschodí.  Farebné ladenie hľadiska pracuje podobne ako pri foyeri s kombináciou vínovočervených drevených obkladov stien a čalúnenia sedadiel a šedej farebnosti balkónových parapetov a pilierikov. Slávnostnejší ráz dodáva parapetom  členenie troma rovnobežnými zlatými líniami a pozlátené zábradlie. Línie sú prerušené iba v strednej časti parapetov, kde sa na úrovni prvého poschodia uplatnila  rastlinná reliéfna výzdoba s harfou uprostred  - dekór totožný z výzdobou rizalitového štítu čelnej fasády. Parapet druhého poschodia zdobí motív venca.  Na historický pôvod hľadiska poukazuje aj   forma svietidiel balkónových pilierikov, navodzujúce dojem hlavice a tiež novodobá imitácia pôvodného nápisu nad javiskovým portálom.

Na úrovni prvého poschodia nad vstupným foyerom ležia dve  sály. Väčšia zrkadlová, slúžiaca pôvodne ako tanečná sála Pannonia, aj menšia, pôvodne fajčiareň sú prístupné z foyeru na prvom poschodí a toho času sú i  prepojené navzájom. Zrkadlová sieň dostala svoje pomenovanie po benátskych zrkadlách, ktoré visia na jej stenách. Steny sú zdobené sústavou jednofarebných plôch bledožltej farby na šedom podklade, lemované jemným akantovým dekórom. Vo výške dvoch tretín výšky stien  beží kordónová rímsa, na dlhších stranách sály sa uplatnilo aj členenie piliermi so secesnou figurálnou dekoráciou. Soklová zóna je obložená dreveným kazetovým obkladom. Vrchnú časť steny ukončuje  priebežná rímsa, na ktorú formou fabiónu dosadá plochý strop, lemovaný po obvode reliéfnymi pásmi a v nárožiach kruhovými terčami.  Sálu osvetľuje päť kryštálových lustrov, osadených do kruhových terčov v nárožiach a v strede stropu. Prostredný terč je navyše zdobený ozdobnou mriežkou s rastlinným dekórom a jemnou štukovou  výzdobou steny okolo vonkajšieho obvodu terča. V zadnej časti sály je malý balkónik s trojnásobne konvexne vydutým parapetom.Malá sála je riešená v modernom štýle s jednoduchou bielou maľovkou stien a modernými neónovými svietidlami.  Obe sály však prepája rovnaký dekór drevenej mozaikovej podlahy. Vďaka širokým deliacim dverám, prípadne závesu ich možno  používať nezávisle od seba i spolu.  

Na mieste bývalej kotolne v suteréne bolo v roku 2003 dobudované štúdio pre 70 divákov. Pôvodne polkruhový priestor pod hľadiskom divadelnej sály sa vhodne využil na zriadenie malého amfiteatrálneho hľadiska s úzkym vyvýšeným javiskom a polkruhovým proscéniom, ktorý sa  využíva aj ako scéna.  Je prístupné schodiskom z foyeru na prízemí, cez priestory centrálnej šatne.

Autor: Viera Dlháňová

Literatúra, pramene:

Čavojský, Ladislav: Divadlo v Trnave, Obzor Bratislava 1982.

Čavojský, Ladislav: Príspevok k dejinám  divadla v Trnave  do roku 1871, in: Slovenské divadlo, roč. 6, 1958, č. 5, s. 525-538.

Cesnaková-Michalcová, Milena: Z divadelných počiatkov na Slovensku, Národné divadelné centrum Bratislava, 1997.

Cesnaková-Michalcová, Milena: Cudzojazyčné divadlo v Trnave. K 150. výročiu trnavského divadla, in: Slovenské divadlo, roč. 29, 1981, č.1, s. 126-160.

Dulla, Matúš: Dostavba divadla pre deti a mládež v Trnave, in: Projekt, roč. 32, September 1990, č.7-8, s. 28-30.

Podmaková, Dagmar: Divadlo v Trnave. Ako sa hľadalo. 1974-2006, Veda. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied Bratislava 2006, ISBN 80-224-0944-8/ ISBN 978-80-224-0944-5. 

A prova, spol.s.r.o. Bratislava:  Trnavské divadlo. Štúdia obnovy interiéru –foyer a divadelná  sála, 1999, vypracoval  P.  Hodák. Krajský pamiatkový úrad Trnava, inv. č. A 1137.

A prova, spol.s.r.o. Bratislava:  Trnavské divadlo. Architektonicko-dispozičná  štúdia suterénu,  2000, vypracoval  P.  Hodák. Krajský pamiatkový úrad Trnava, inv. č. A 1136.

Projektový ústav kultúry Bratislava: Trnava - divadlo pre deti a mládež. Zameranie skutkového stavu, 1987, vypracoval ing. Káčer. Krajský pamiatkový úrad Trnava, inv. č. A 634.

Plány rekonštrukcie divadelnej budovy z roku 1948 (Kramár, Lukačovič), 1955 (Kittrich), Krajský pamiatkový úrad v Trnave, inv.č. A 102.

 

 

autor: Viera Dlhánová

dodatočné informácie

neboli vložené žiadne informácie

pridaj dáta

meno: meno bude publikované

Váš mail nebude publikovaný.

Údaje: prosím, vložte údaje o tomto divadle, minimálne 10 znakov.

triplusšesť=