Zhruba dvadsaťročné obdobie od konca druhej svetovej vojny charakterizovalo na území Slovenska široké budovanie profesionálnej divadelnej siete.  Od roku 1944 vznikli činoherné a operné divadlá   v Martine, Prešove, Nitre (1949), Zvolene (1949), Žiline (1950), Spišskej Novej Vsi (1957), Banskej Bystrici (1959), Trnave (1960) a iných mestách. Túto základnú sieť divadelných inštitúcií s krajovou pôsobnosťou doplnili divadlá užšieho zamerania, najmä inonárodné (Prešov 1945, Komárno 1952, Košice 1969), a divadlá pre deti – spočiatku výlučne bábkové (Žilina 1950, Nitra 1951, Bratislava 1957, Košice 1959, Banská Bystrica 1960), neskôr aj činoherné (Trnava 1974, Spišská nová Ves 1979). Zoštátnením divadiel v roku 1948 a ich významným postavením v očiach komunistického štátu sa pre nich vytvorili vhodné podmienky pre rozvoj (pravdaže v hraniciach štátom podporovaného ideologického zamerania), no najmä z počiatku sa museli potýkať s problémami vhodných priestorov. V období po druhej svetovej vojne stálo na území Slovenska osem špecializovaných divadelných budov, no z toho až tri boli v Bratislave a napospol všetky pochádzali ešte z 19., prípadne začiatku 20. storočia. Tomu zodpovedalo aj ich dispozičné, priestorové a v mnohých prípadoch aj technické vybavenie. Mimo nich existoval pomerne vysoký počet multifunkčných kultúrnych budov, budovaných mimo iných funkcií aj pre aktivity miestnych divadelných ochotníkov, no tieto pre potreby profesionálneho divadla  poskytovali ešte obmedzenejšie možnosti ako historické divadlá. Napriek tomu sa však po nevyhnutných úpravách, často nedostatočných,  gros historických budov a najvhodnejšie kultúrne budovy stali na dlhé roky sídlami profesionálnych divadiel. Odvážna predstava štátu o ich postupnej zámene modernými novostavbami stroskotala na ťažkopádnosti štátneho staviteľstva a po prevrate v roku 1989 zase na finančných problémoch. Napriek tomu sa podarilo postaviť päť novostavieb s kompletným vybavením a jednu modernú prístavbu, doplňujúcu chýbajúcu funkciu staršej budovy.  Ako najviac poškodené sa tu javia divadlá s užším zameraním a menšou diváckou základňou, totiž inonárodné a bábkové divadlá, ktoré napriek uskutočneným prípravným prácam zostali až na jedinú výnimku bez realizácie.  Zostali dodnes pôsobiť v adaptovaných priestoroch prevažne historických budov, primárne postavených pre iné ako divadelné účely.

Spomínaným prípadom je aj budova Bábkového divadla Košice, postavená podľa zaužívaného názoru pre potreby slobodomurárskej lóže v dodnes  neujasnenej dobe vzniku. Sídlom divadla sa stala až v roku 1986, kedy sa sem presťahovalo vedenie inštitúcie, respektíve v roku 1995, kedy sa priestory začali užívať aj pre divadelné predstavenia (scéna Jorik).

O vzniku budovy panuje medzi jednotlivými bádateľmi dosiaľ veľa nejasností. Hoci väčšina autorov upresňuje čas jej vzniku na presný dátum, ich tvrdenia sa líšia až v rozmedzí takmer päťdesiatych rokov. Trojica autorov monografickej publikácie o Košiciach Zdeněk Němec, Jozef Duchoň a Kristína Rybárová datujú vznik budovy už do záveru 19. storočia, presnejšie do roku 1899. Toto tvrdenie prevzala aj syntetická publikácia o architektúre 20. storočia na Slovensku autorov Matúša Dullu a Henriety Moravčíkovej [Němec, Zdenek – Duchoň, Jozef – Rybárová, Kristína: Košice 1780-1918, Pergamen Sečovce 1994, s. 208-209; Dulla, Matúš – Moravčíková, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí, Slovart Bratislava 2002, s. 290]. O niečo neskôr, do roku 1912, datuje vznik budovy autor ostatnej prestavby objektu bábkového divadla v  monografii Slovak Theatre [Mitro, Štefan: Bábkové divadlo v Košiciach, in: Slovak Theatre. Contemporary Slovak Theatrical  Architecture, Národné divadelné centrum Bratislava 1998, ISBN 80-85455-54-4, nestránkovaná príloha]. Napokon výskumy, prebiehajúce počas pripravovanej obnovy pamiatky, sa zmieňujú až o období 40-tych rokov 20. storočia. [Štátny projektový ústav  spojov – Spojprojekt  Bratislava, Ateliér Košice: Zámer obnovy pamiatky. Rekonštrukcia domu  na Tajovského  č. 4,  1987, vypracoval Ing .Murtin. Krajský pamiatkový úrad v Košiciach, inv. č. 39/93; Štátny projektový ústav  spojov – Spojprojekt  Bratislava, Ateliér Košice: Bábkové divadlo – Tajovského 4, Košice. Štúdia využitia priestorov. December 1986, vypracoval Ing. Murtin. Krajský pamiatkový úrad v Košiciach, inv. č. Z/255/93.]. Ani jeden zo spomínaných prameňov neuvádza zdroj, z ktorého danú informáciu čerpal, preto ju ani v jednom prípade  nemožno overiť. Vzhľadom k historizujúcej forme uličnej fasády sa však ako správnejšie javia tvrdenia o skoršom datovaní vzniku budovy. Do značnej miery sa ako závažná javí informácia autora dvoch publikácií z rokov 1914 a 1924, činného člena košickej slobodomurárskej lóže Resurrexit – Viliama Benczúra.  V oboch publikáciách sa zmieňuje okrem iného aj o výstavbe budovy, ktorú si pre svoju činnosť postavila lóža Resurrexit v rokoch 1913 a 1914 podľa plánov košického architekta Vojtecha Šipoša [Bencsúr, Vilmos: A Kassa kel. Dolg.  :Resurrexit“ t.t.szkves története 1899-1924, Košice 1924, s. 10-11; Bencsúr, Vilmos: A Kassai Szabadkőmüvesség 1870-1913. Haladás Egyetértés Resurrexit, Košice 1914, s. 23-25]. Jej presnú lokáciu však nespomína, preto zostáva neisté, či sa jedná práve o danú budovu. Lóža Resurrexit bola v Košiciach činná od roku 1889  a podľa Martina Javora, zaoberajúceho sa históriou košických slobodomurárov, bola až do roku 1925 jedinou [Javor, Martin: Slobodomurárske Košice. Dejiny Slobodomurárskeho hnutia  v Košiciach, Vydavateľstvo Sofa, Bratislava 2010, s.  89-106]. Viac svetla do problému by preto vnieslo ujasnenie doby vzniku budovy. [Možno ešte spomenúť, že vďaka absencii prameňov, na základe ktorých bola budove bádateľmi prisúdená funkcia slobodomurárskej lóže, možno pochybovať i o správnosti tejto informácie. Svedčí o tom aj opatrné vyjadrenie Martina Javora. Nemožno pochybovať, že by  nemal informácie o existujúcej budove terajšieho bábkového divadla, napriek tomu v súvislosti so stavbou lóže Resurrexit píše: „napriek istým indiciám nemôžem s istotou tvrdiť o ktorú stavbu sa jedná.“ Štefan Mitro spomínaný objekt menuje iba ako meštiansky dom. V prospech funkcie slobodomurárskej lóže naopak poukazuje odkaz v Liste nehnuteľnej pamiatky na zachovanú fotografiu fasády, ktorá na  ešte nesie  bližšie nešpecifikované znaky slobodomurárov. – Javor, Martin: c. d., s. 120; Mitro, Štefan: Bábkové divadlo v Košiciach, in: Slovak Theatre..., c. d., nestránkovaná príloha; Aktualizačný list nehnuteľnej národnej kultúrnej pamiatky, spracoval Pavol Hriň, júl 2003. Archív Krajského pamiatkového úradu v Košiciach.].  

Presne predpísané úkony slobodomurárskych rituálov, ktoré boli dôležitou súčasťou činnosti lóže, podmieňovali aj osobité požiadavky na priestor, v ktorom sa zdržovali. Mnohé lóže si však priestor vzájomného stretávania iba prenajímali, čo spôsobovalo, že niektoré z ideálnych riešení museli oželieť. Ako však pripomína Tomáš Srb, ktorý vo svojej publikácií Řád svobodných zednářu podrobne rozobral predpísanú formu slobodomurárskeho „chrámu“,  ani možnosť výstavby vlastnej budovy nezaručoval dodržiavanie tohto ideálneho modelu: „Již jsme zduraznili, že najít sál s opravdu ideálními proporcemi pro zednářský chrám je prakticky nemožné. Většina místností se spíše více než méne od předepsaného vzoru odchyluje.“ [Srb, Tomáš: Řád svobodných zednářu, Eminent Praha 2003, s. 47]. Košický slobodomurári vlastnili už od roku 1870 Lóžovú knihu, vypracovanú veľmajstrom  lóže Haladás grófom Teodorom Csákym, ktorá bola v meste činná ešte pred vznikom lóže Resurrexit. Po jej zániku vytvorili bývalí členovia novú lóžu Egyetértés a tí opäť po rozpade lóže založili lóžu Resurrexit.  Do určitej miery je tu tak dodržaná kontinuita, ktorá by nasvedčovala o tom, že sa základné pravidlá fungovania spolku zachovali bez zmien. Šiesta časť knihy sa venuje ideálnej podobe lóžového „chrámu“. Menuje niekoľko základných pravidiel dispozičnej skladby budovy a požiadavky, kladené na formálnu podobu miestností. Z tých, ktoré mali dosah na celkovú skladbu priestorov možno spomenúť  nutnosť siedmych miestností s funkciou predizby, izby pre návštevníkov, predsiene, lóže, čiernych komôr (min. 1, max. 5), úradnej izby a izby (bytu) službukonajúceho brata. Napriek tomu, že to gróf Csáky explicitne nespomína, medzi všeobecné pravidlá slobodomurárskych lóží patril aj obdĺžnikový pôdorys  lóže (vo význame hlavnej zhromažďovacej miestnosti) a jej orientácia v smere východ – západ, prípadne absencia okien v tejto miestnosti a prístup jediným vstupom od západu. [Lóžová kniha, vypracovaná grófom Teodorom Csákym, veľmajstrom lóže Haladás v roku 1870, in: Javor, Martin: c. d., príloha č. 3, s.142-203]. Budova dnešného bábkového divadla však nenesie okrem obdĺžnikového tvaru zhromažďovacej sály ani jedno z daných pravidiel, hoci porovnanie s historickou fotografiou nasvedčuje tomu, že veľká sála na poschodí bola minimálne od uličnej strany bez okien. Až na drobné úpravy neprešiel objekt počas svojej existencie väčšími stavebnými úpravami a prístavbami, preto jeho zachovanú podobu možno považovať za autentickú. [podľa Štátny projektový ústav spojov – Spojprojekt  Bratislava, Ateliér Košice: Zámer obnovy pamiatky. Rekonštrukcia domu  na Tajovského  č. 4,  1987, vypracoval Ing .Murtin. Krajský pamiatkový úrad v Košiciach, inv. č. 39/93; Aktualizačný list nehnuteľnej národnej kultúrnej pamiatky, spracoval Pavol Hriň, júl 2003.  Krajský pamiatkový úrad  Košice.].

Už pred príchodom bábkového divadla do budovy (1986) však bola upravená hlavná, západná fasáda, orientovaná do ulice. Jej pôvodnú podobu poznáme zo zachovanej historickej fotografie [uverejnenej v publikácií: Němec, Zdenek – Duchoň, Jozef – Rybárová, Kristína: Košice 1780-1918...c.d., s. 209], na  ktorej možno sledovať trojicu pravouhlých ník s figurálnou sochárskou výzdobou v ľavej časti horného poschodia a veľké termálne okno v rovnakej výške na pravej strane. Pozorovať na nej možno aj polguľovú kovovú kupolu nad menšou sálou v južnej časti objektu.  Fotografia z roku 1987 zachytáva fasádu však už bez kupole a po zámene ník a termálneho okna pravouhlými oknami.

Počas pripravovanej rekonštrukcie domovskej scény bábkového divadla na Rooseweltovej ulici mala menovaná budova dočasne slúžiť bábkohercom. Veľká sála sa mala adaptovať na jednopriestorovú variabilnú scénu pre cca. 100 divákov. Architektonicko-dispozičné riešenie malo ostať bez zmien  pôvodného stavu s výnimkou rozšírenia sociálnych zariadení.  Po obnove domovskej scény sa tu malo zriadiť „Štúdio mladých“, ktoré by ostalo pod správou bábkového divadla. Plánovaná asanácia susedného objektu nadhodila víziu dostavby potrebných priestorov štúdia (najmä divadelného zázemia) v novostavbe. Neustále sa odďaľujúci termín zahájenia rekonštrukčných prác na domovskej scéne bábkového divadla a napokon aj strata budovy  prinútili divadlo využívať budovu na Tajovského ulici natrvalo. V druhej polovici 90-tych rokov prebehla jej rekonštrukcia a modernizácia, pričom došlo k adaptácií aj susedných objektov meštianskych domov na Alžbetinej a Vrátnej ulici (architekt Štefan Mitro). Objekt na Tajovského ulici prešiel iba drobnými dispozičnými zmenami, počítajúcimi úpravu bufetového priestoru a sociálnych zariadení a vymaľovaním, prípadne úpravou fasád.  V objektoch na rohu Alžbetinej a Vrátnej ulici sa zriadila hlavná divadelná sála s kapacitou približne 100 divákov, v podkroví sa umiestnili herecké šatne, skúšobne  a dielne. Vnútorné nádvorie, ktoré medzi sebou budovy uzatvárajú,  sa upravilo pre potreby realizácie malých divadelných foriem, letných kurzov a pod. V suteréne objektu mala okrem šatne divákov, skladov  a dielní vzniknúť aj divadelná kaviareň. Časť priestorov na prízemí sa využíva na komerčné účely.  Hlavná sála v objekte na Alžbetinej ulici sa využíva na bábkové predstavenia, v sále objektu na Tajovského ulici pôsobí experimentálne činoherné štúdio pod názvom scéna Jorik,  zamerané na mladého diváka a dospelých.

Literatúra, pramene:

[1] Bencsúr, Vilmos: A Kassa kel. Dolg.  :Resurrexit“ t.t.szkves története 1899-1924, Košice 1924, s. 10-11.

[2] Bencsúr, Vilmos: A Kassai Szabadkőmüvesség 1870-1913. Haladás Egyetértés Resurrexit, Košice 1914, s. 23-25.

[3] Němec, Zdenek – Duchoň, Jozef – Rybárová, Kristína: Košice 1780-1918, Pergamen Sečovce 1994, s. 208-209.

[4] Dulla, Matúš – Moravčíková, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí, Slovart Bratislava 2002, s. 290.

[5] Javor, Martin: Slobodomurárske Košice. Dejiny Slobodomurárskeho hnutia  v Košiciach, Vydavateľstvo Sofa, Bratislava 2010.

[6] Mitro, Štefan: Bábkové divadlo v Košiciach, in: Slovak Theatre. Contemporary Slovak Theatrical  Architecture, Národné divadelné centrum Bratislava 1998, ISBN 80-85455-54-4, nestránkovaná príloha.

[7] Srb, Tomáš: Řád svobodných zednářu, Eminent Praha 2003, s. 47

[8] Štátny projektový ústav  spojov – Spojprojekt  Bratislava, Ateliér Košice: Zámer obnovy pamiatky. Rekonštrukcia domu  na Tajovského  č. 4,  1987, vypracoval Ing .Murtin. Krajský pamiatkový úrad v Košiciach, inv. č. 39/93.

[9] Štátny projektový ústav  spojov – Spojprojekt  Bratislava, Ateliér Košice: Bábkové divadlo – Tajovského 4, Košice. Štúdia využitia priestorov. December 1986, vypracoval Ing. Murtin. Krajský pamiatkový úrad v Košiciach, inv. č. Z/255/93.

[10] Aktualizačný list nehnuteľnej národnej kultúrnej pamiatky, spracoval Pavol Hriň, júl 2003.  Krajský pamiatkový  úrad Košice.

[11] Krajský  ústav štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody Prešov, stredisko Košice: Košice, ul. Tajovského 4. Zásady pamiatkových  úprav, vypracovala Alica Štefančíková, august 1987. Krajský pamiatkový  úrad Košice, inv. č. ZOP/455.

[12] Spojprojekt  - Ba . Ateliér 610-K: Budova na Tajovského č. 4. stavebné zameranie, hl. projektant Ing. Miklóši, september 1986. Krajský pamiatkový  úrad Košice, inv. č. Z/1234.

[13] Design studio. S.r.o. Prešov: Košice. Rekonštrukcia a modernizácia pamiatkového  areálu  bábkového divadla . Tajovského 4, Projekt pre stavebné povolenie, december 1995. Krajský pamiatkový  úrad Košice, inv. č. Z/1121.

autor: Viera Dlhánová