enczsksiplhudeitsvhrespt
navigácia: Theatre database
EN | SK

Mestské divadlo Žilina

alias Dom katolíckej kultúry a výchovy, Reprezentačný dom
dejiny divadlaprílohytechnické údajeHistoric equipment

významné udalosti

(zobraziť)1946 | Realizácia

ľudia

(zobraziť)Otto Reichner |architekt

Reichner, Otto - opavský architekt, pôsobiaci na Slovensku

Vyštudoval na Technickej vysokej škole vo Viedni. Mnoho rokov pôsobil v Berlíne, Hamburgu, vo Viedni a v rodnej Opave. Ešte pred druhou svetovou vojnou presídlil na Slovensko, kde sa usadil v Rajeckých Tepliciach. Tu pôsobil až do roku 1960.  Po presídlení do Nemeckej spolkovej republiky zomrel v zbernom tábore.

Je autorom Reprezentačného domu v Žiline (dnes Mestské divadlo), ktoré sa stavalo v rokoch 1941-1946? a predstavuje jeden z najlepších príkladov vojnovej architektúry, inšpirovanej talianskou fašistickou architekúrou.


dejiny

 

Názov: Mestské divadlo, Žilina

Pôvodný názov: Dom katolíckej kultúry a výchovy, neskôr Reprezentačný dom

Architekt: Otto Reichner

Realizácia: 1941-1946 (?)

 

Prvý podnet, ktorý viedol k postaveniu budovy dnešného Mestského divadla, spočíval v potrebe nových priestorov pre ľudovú školu. Na mieste dnešnej budovy Mestského divadla bola v roku 1775 postavená r.k. škola. Po vyše 160 ročnej existencii však už bola v  dezolátnom stave a výučba sa stala nebezpečnou. Mesto ale  bezpodmienečne potrebovalo školu v centre mesta. 19. februára 1941 vykonal Škôldozorný úrad v Žiline úradnú obhliadku a zistil, že budova nie je pre umiestnenie školy vhodná. Vyzval obecné zastupiteľstvo, aby postavilo novú školu. Podľa platnej Esterházyiho konvencie i z titulu patróna mestskej fary spadala totiž povinnosť postaviť a udržovať školu na mesto.   Mesto sa rozhodlo školu postaviť na pôvodnom mieste, čo odôvodnilo  dlhoročnou tradíciou  a snahou, aby „ona bola  pri prameni živej viery, t.j. vedľa patronátneho  farského  chrámu.“   V porovnaní s pôvodným objektom sa však rozhodlo kapacitu školy zvýšiť a zriadiť v budove ďalšie priestory pre potreby cirkvi, o.i. zasadaciu sieň cirkevného zboru a kancelárske miestnosti Škôldozorného úradu. Z tohto dôvodu Škôldozorný úrad vyzval  mesto, aby sa  pokúsilo získať stavebný pozemok s celkovou rozlohou 3811m2, a to získaním okolitých starších domov. Ak by to však nešlo, aspoň pozemok s rozlohou 2211m2 . Variant 2211m2 zastavanej plochy  sa nakoniec aj realizoval.

 Funkčná náplň budovy sa v priebehu výstavby menila, už pri kladení základného kameňa školy sa hovorilo o 11 triedach pre 650 žiakov,  telocvični,   zasadacej sieni pre cirkevné  zastupiteľstvo  a veľkej slávnostnej sále  s galériou pre 400 osôb. V tomto čase už objekt  vystupuje pod názvom Dom katolíckej kultúry a výchovy. Zmenilo sa aj ponímanie samej budovy: „táto škola bude  najmodernejšia a podľa  všetkých predpokladov  jedna z najreprezentantnejších  budov  a okrasou  nášho mesta.“  [Reč starostu Vojtecha Tvrdého, in: Výťah zo zápisnice   napísanej  pri slávnostnom zasadnutí  zastupiteľského zboru  mesta Žiliny konaného dňa 7.júla  1942] a jej funkcia bola definovaná nasledovne: „Budova má slúžiť katolíckej kultúre a výchove a cieľom Rím. kat. Cirkvi  a preto nesmie byť používaná  na také ciele úkony, ktoré sa nesrovnávajú   s dôstojnosťou Rím.kat.Cirkvi. V tejto budove má vládnuť cirkevný duch (...) a preto nemožno v nej konať, čo by nebolo v plnej harmónii s týmto cirkevným duchom. Budovu, jej čiastky najmä ale slávnostnú sieň môžu používať verejné korporácie, ustanovizne, spolky a iné školy len s povolením Rím.kat.Cirkvi v Žiline,  a za podmienok ňou určených, ale vždy výlučne len také kultúrne ciele, ktoré sú v súlade  s povahou a dôstojnosťou Rím.kat.Cirkvi.  Budovu nemožno používať na profánne a čisto zábavné a v svetskom duchu usporiadané podniky  a predstavenia. Nekatolícke korporácie, spolky alebo sdruženia budovu alebo jej čiastky vôbec používať nemôžu. Na štátne, mestské alebo verejné slávnosti možno používať budovu alebo jej čiastky len pokiaľ sa tieto srovnávajú s povahou a dôstojnosťou Rím.kat.cirkvi a tiež len s povolením Rím.kat.cirkvi v Žiline a za podmienok ňou určených.“ [Reč nám. starostu Ladislava Petrovského, in: Výťah zo zápisnice   napísanej  pri slávnostnom zasadnutí  zastupiteľského zboru  mesta Žiliny konaného dňa 7.júla  1942].  Na zasadnutí zastupiteľského zboru mesta Žiliny, konaného 7. júla 1942 sa zastupiteľský zbor uzniesol odovzdať  budovanú školu a celý objekt so všetkým príslušenstvom a zariadením do výlučného vlastníctva a užívania r.k. cirkvi v Žiline. Zobralo na seba zodpovednosť uhradiť všetky náklady na stavbu a zariadenie budovy, ako aj záväzok udržovať chod školy (údržba, obnova, oprava, kúrenie, osvetlovanie, čistenie).

Projektantom budovy bol pravdepodobne architekt opavského pôvodu Otto Reichner, pôsobiaci  v tom čase v neďalekých Rajeckých Tepliciach.  Zachovaná projektová dokumentácia je však signovaná iba menom prednostu technického referátu  mesta Žiliny Mikuláša Šestáka.  V zápisnici technického referátu mesta Žiliny o kolaudácii stolárskej práce zo dňa 24.okt. 1944 sa ako projektant uvádza Otto Reichner. Vo svojej reči pri posviacke základného kameňa  Dómu katolíckej  kultúry a výchovy spomenul námestok starostu  Ladislav Petrovský, že projekt školy vyhotovil technický referát  mesta Žiliny pod vedením prednostu staviteľa Mikuláša Šestáka, za spoluúčasti arch. Ing. Ottu Reichnera a arch. Ing. Juraja Šimku zo strany staviteľskej firmy. Časť bádateľov prisudzuje spoluautorstvo i dvojici žilinských architektov Ferdinandovi Čapkovi a Františkovi Bednárikovi, ktorých plány konštrukčného riešenia stavby sa rovnako zachovali.  Staviteľom budovy bol Ing. J. Petri.

Stavba sa začala stavať v decembri 1941  na pozemku starej r.k. školy a Lipscherovského domu  na ulici Horný Val.  Posviacka základného kameňa sa konala 7. júla 1942. Do 19.okt. 1942 boli postavené základy a I. poschodie. 6.apríla 1944 kúpilo mesto od štátu vyvlastnený dom Jozefa Grossmanna a  manželky, ktorý sa mal priadaptovať k novostavanej škole (dom sa nemohol zbúrať, lebo bol nový) a mal sa využívať pre zriadenie učiteľských bytov a cvičebných miestností. K adaptácii nakoniec  nedošlo. Rovnako nedošlo ani k prevedeniu objektu do vlastníctva cirkvi. Spočiatku z dôvodu, že stavba nebola dokončená, následne došlo 6. septembra 1944 k poštátneniu cirkevného majetku. Objekt teda zostal majetkom mesta a pravdepodobne v tomto období dostal neskôr zaužívané pomenovanie Reprezentačný dom. 

V čase výstavby objektu upravili aj okolité námestie a vybudovali novú balustrádu.

Po dokončení budovy (pravdepodobne v roku 1946) slúžil objekt pravdepodobne iba pre činnosť mestských orgánov  a významné spoločenské podujatia. V roku 1948 tu už hral žilinský divadelný súbor Ľudová scéna mesta Žiliny a následne sa objekt využíval pre potreby divadla až do roku 1969 (1950-1956: Krajové divadlo pracujúcich, 1956-1966: Divadlo P. Jilemnického, 1966-1969: Divadlo SNP Martin – scéna Žilina).  Už od roku 1961 tu opäť sídlili aj školské zariadenia. Neskôr  v budove sídlil Park kultúry a oddychu a jeho Mestské divadlo. Od roku 1992 tu má domovskú scénu Mestské divadlo Žilina, založené Mestským zastupiteľstvom a financované mestom. Okrem toho sa budova využíva aj pre potreby iných mestských inštitúcií (miestna televízia, rozhlas a i.)

V rokoch 1999-2003 prešla budova divadla rekonštrukciou a obnovou (Vladimír Krušinský, Dušan Voštenák (spolupráva v interiéri), štúdia - Ján Zavarský  a Tibor Majlát).   Tie mali ambíciu zachovať pôvodný historizujúci charakter budovy. Pri zachovaní pôvodnej výzdoby došlo k oživeniu jednotlivých interiérov. Vylepšili sa najmä parametre zvukovej a svetelnej techniky. Kvôli potrebe rozšírenia javiska a limitom parcely museli architekti pristúpiť k posunutiu portálu.  Inštalácia zasúvacej plošinovej podlahy umožňuje upraviť sálu na základnú plochu a využívať ako tanečnú, prípadne konferenčnú sálu.

Objekt dnešného Mestského divadla v Žiline patrí do skupiny multifunkčných stavieb s  divadelnou sálou, ktoré sa na Slovensku s obľubou budovali  najmä v prvej polovici 20. storočia. Napriek tomu, že sa prvotná myšlienka zameriavala  na utilitárnu funkciu objektu,   je dokladom reprezentačných ambícií mesta, ktoré mu stavitelia postupne prisúdili. Ešte pred výstavbou sa o budove školy uvažovalo ako o stavbe, ktorá: „ (...) bude  dvojposchodová,  prispôsobená  staviteľskému  slohu  starobylého  okolia školy tak,  aby  so stránky  estetickej  dodala  okrášleniu  mesta  ozdoby,  svojim  štýlom  však  nerušila  súlad  pamiatkovej  tvorby  starobylých  veží  a kostola.“ [Zápisnica, napísaná  dňa 9.4.1941 v Žiline pri prehliadke staveniska  pre stavbu školy] Už o rok nato pri kladení základného kameňa sa  vyhlasovalo, že „Budova zo železa,  betonu,  skla a mramoru bude po stránke  architektonickej  a technickej  najmodernejšou  a najúčelnejšou  stavbou  tohto  druhu  na celom Slovensku.“ [Reč  nám. starostu Ladislava Petrovského  pri posviacke  základného kameňa 7. júla 1942]. 

Tento markantný rozdiel v chápaní novobudovanej stavby naznačuje politické ambície, ktoré  počas druhej svetovej vojny mesto Žilina nadobúdalo. „Mesto Žilina verí,  že významné nové dielo  katolíckej  kultúry  a výchovy  bude (...) strediskom  katolíckeho  a národného  života slovenského nielen mesta  Žiliny, ale i celého  kraja.  Bude ono organizovania, sveľaďovania a obrany  života  a práv Rím.kat. cirkvi  a Kresťanského svetonáhľadu.  Bude ono  sídelným domom Katolíckej Cirkvi, odkiaľ  sa rozprúdi  kresťanský  a slovenský  duch  do celého  organizmu nášho  mesta,  kraja,  diecésy a celého  Slovenska.“  Tieto slová deklamoval vtedajší námestník starostu Ladislav Petrovský počas slávnostného zasadnutia zastupiteľského zboru mesta 7. júla 1942 prítomným, medzi ktorými boli aj významní predstavitelia štátu na čele s prezidentom Jozefom Tisom.

Avizovaná reprezentačná funkcia budovy sa podpísala aj pod jej formu. Monumentálna klasicizujúca budova bola obložená bielym, v soklovej časti nahrubo opracovaným, v hornej časti hladkým travertínovým obkladom. Ústredným motívom je tu výrazne vertikálny raster úzkych prierezov, členiacich prevýšený arkádový portikus ako aj okná bočných krídel budovy. Podobné motívy používala v tom čase v Taliansku aj oficiálna fašistická architektúra.

Nárožná budova, postavená na klesajúcom teréne, ktorý sa zarovno s výstavbou divadla stupňovito upravoval, je situovaná na dvoch výškových úrovniach. Tvoria ju dve nerovnako dlhé, priečne na seba orientované krídla, ktoré medzi sebou zvierajú malý dvor. Vstupná fasáda je orientovaná k susednej budove farského kostola, kratšia bočná fasáda do ulice Horný val. Zo severo-východnej strany je k budove pristavaný nárožný dvojposchodový obytný dom.     Ústredným motívom hlavnej fasády je  prevýšený vstupný portikus, prečlenený  radom úzkych arkádových prierezov, ktoré za sebou ukrývajú na úrovni prvého a druhého poschodia balkóny, priznané na fasáde ornamentálne dekorovaným železným zábradlím. Rovnaký motív úzkych  výrezov  sa objavuje  vo forme okien po oboch stranách vstupného portika, po pravej strane  v štyroch osiach osvetľujú reprezentačné schodisko v interiéri, z ľavej strany v piatich osiach na úrovni horných dvoch podlaží divadelnú sálu. Pred posledne menovanými oknami je predstavaný úzky podlhovastý balkón s dekoratívne upraveným zábradlím rovnako ako pri balkónovom zábradlí vstupného portika. Pod nimi sa nachádzajú v šírke siedmych osí    menšie pravouhlé okná divadelného bufetu a na úrovni spodných dvoch suterénových podlaží ďalšie dva rady pravouhlých okien. Z ... strany ukončuje fasádu hladký prevýšený blok divadelného povraziska.

Užšia 12 osová bočná fasáda je stvárnená jednoduchšie, aj tu sa však opakuje motív plytkých arkádových oblúkov, ktoré medzi sebou zvierajú pravouhlé okenné otvory.  Z juhovýchodnej strany fasády je situovaný priechod do dvora.

Dvorná fasáda je riešená strohejšie, členená prevažne iba jednoduchými pravouhlými oknami.   V mieste  divadelnej sály  sa však aj tu objavuje rad polkruhovo ukončených úzkych okien, korešpondujúcich s oknami čelnej fasády. Podobný motív  oblúkovej arkády  naznačuje aj stvárnenie obvodového múru, ukončujúceho dvor z juhovýchodnej  strany.       

Interiér pôvodného  Reprezentačného domu bol rozdelený na školskú časť, situovanú do kratšieho krídla objektu  a na divadlo, ktoré zaberalo plochu dvoch nadzemných podlaží v dlhom krídle. Bočné krídlo bolo od ostatných priestorov oddelené na všetkých podlažiach uzamykateľnými vstupmi, čo zabezpečovalo samostatnú prevádzky oboch inštitúcií.  Jedine školská telocvičňa sa umiestnila do suterénu pod priestor divadelnej sály.

I dnes zostal hlavný dispozičný koncept budovy nezmenený. Hlavný priestor prízemia tvorí  vstupný foyer so šatňou (prístupný cez predstavaný portikus) a  reprezentačné trojramenné schodisko po jeho pravej strane. Náprotivkom schodisku je na prízemí  divadelný bufet po ľavej strane vstupného priestoru. Nad ním na úrovni prvého a druhého poschodia je situovaná divadelná sála, prístupná zo schodiska cez reprezentačný stĺpový foyer a menší zhromažďovací priestor. Oba tieto priestory vyjadrujú svojou formou reprezentačnú funkciu, stĺpový foyer je zdobený iluzívnou nástopnou  maľbou a mramorovým obkladom stien, menší zhromažďovací priestor je až do úroveň stropu  obložený dreveným obkladom.

Divadelná sála má obdĺžnikový pôdorys s predsunutým proscéniom, v parteri stupňovito radenými sedadlami s kapacitou 262 miest, a s balkónom v zadnej časti sály s kapacitou 48 sedadiel. Bočné steny sú členené okennými nikami, siahajúcimi cez celú výšku divadelnej sály. Obložené sú dreveným obkladom, rovnako ako parapet balkóna. Maľovaná výzdoba začína až od miesta, kde strop cez oblúk plynulo dosadá na bočné steny.  Do stredu stropu je posadená sploštená kupola z náznakom slepého okulusu. Výzdoba strieda štylizované geometrické a  rastlinné ornamenty, jedinou figurálnou výzdobou sú štyri múzy v okrúhlych medailónoch v nárožiach.  Portál, oddeľujúci hľadisko od javiska, má jednoduchú formu bez ozdôb s dreveným obkladom portálového rámu. 

Administratívna časť divadla je dnes situovaná do bočného krídla budovy, prístupného z medzischodiskovej podesty medzi prízemím a prvým poschodím budovy. Ostatné podlažia bočného krídla využívajú iné inštitúcie. Priestor bývalej telocvične v suteréne pod divadelnou sálou sa využíva ako divadelné štúdio s kapacitou 100 miest. 

 Na výzdobu interiérov sa použili travertínové, mramorové a drevené intarzované obklady, maliarske a štukatérske práce, dodnes takmer bez zmeny zachované.   Podľa zachovaného  účtu  za odvedenú prácu robil maľovanie  divadelnej sály  František Vlkolaček – závod na maľovanie  izieb a dekoratívnych prác. Je však otázne, či bol zároveň aj autorom návrhu výzdoby.  V päťdesiatych rokoch pribudli v budove bronzové busty slovenských dramatikov a umelcov od Fraňa Štefunku (bronzová busta Jána Chalúpku vo vestibule na prvom poschodí, bronzová socha  Jána Palárika vo vestibule na prvom poschodí) a  Stanislava Biroša (bronzová busta Petra Jilemnického na schodišti,  bronzová busta Gašpara Fejerpataky-Belopotockého vo vestibule na prvom poschodí, bronzová socha Fera Urbánka vo vestibule na prvom poschodí).

 

Literatúra, pramene:

[1] PFLIEGEL Miroslav, KRUŠINSKÝ, Gustáv: Premeny Žiliny, Osveta Martin  1990, ISBN80-217-0195-1. 200strán.

[2] PFLIEGEL Miroslav, KRUŠINSKÝ, Gustáv: Reprezentačný dom, in: Kultúrny život Žiliny, 1989, č.6, s. 27-28.

[3] PRIKRYL Ľubomír, ŠTANSKÝ Peter: Mesto Žilina, Regionálna a rozvojová  agentúr a v Žiline,  1997, ISBN 80-218-0114-1, s. 40-43.

[4] PFLIEGEL Miroslav, KRUŠINSKÝ, Gustáv: Balustráda a farské schody, in: Kultúrny život Žiliny, 1989, č.7, s.20-21. 

[5] (Autor neuvedený): Stavebné plány mesta Žiliny (Rubrika Projekty a stavby), in: Slovenský staviteľ, roč. XI., č. 8, 1941, s. 248.

[6] DULLA, Matúš, MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20.storočí, Slovart, Bratislava 2002, ISBN 80-7145-684-5, 512 s.

[7] HRDINA, Miroslav: Architektúra na Slovensku v 40.tych rokoch 20.storočia, Prílohy, Dizertačná práca, vypracovaná

      na Katedre dejín výtvarného umenia FiF UK v Bratislave, 2008. 

[8]  Štátny archív v Bytči - pobočka Žilina, fond: Žilina mesto, Sp na stavbu rímsko-katolíckej ľudovej školy  a kultúrneho

       domu, Ulica Horný Val 132/1, 1424/41

[9] Štátny archív v Bytči - pobočka Žilina, fond: Žilina mesto,  Stavba rímsko-katol. ľud. školy 1942/1944, č.j. 14745/42.

[10] Štátny archív v Bytči - pobočka Žilina, fond: Dr. Vojtech Tvrdý, pozvanie na posviacku základného kameňa novej

        R.kat.ľud. školy chlapčenskej (Dom katolíckej kultúry a výchovy)  a na otvorenie Žilinského múzea a Drotárskeho  

        múzea, 1942

[11] Štátny archív v Bytči - pobočka Žilina, fond: Dr. Vojtech Tvrdý, Prof. Janko Alexy - odporúčanie Jána Želibského na

        katedrálne okná na mestskom dome, 1942

[12] Štátny archív v Bytči - pobočka Žilina, fond: Dr. Vojtech Tvrdý, Dom katolíckej kultúry  a výchovy (r.kat. škola),

       1942

[13] http://www.divadlozilina.eu/mestske-divadlo-zilina

[14] BLAHOVEC, Ján: Divadelný život v Žiline si pripomína 60.výročie založenia Stálej (ľudovej) scény mesta Žiliny, in:

        Žilinský večerník, 29.10.2007, uverejnený na http://www.zilinskyvecernik.sk_index2.pdf

 

 

autor: Viera Dlhánová

dodatočné informácie

neboli vložené žiadne informácie

pridaj dáta

meno: meno bude publikované

Váš mail nebude publikovaný.

Údaje: prosím, vložte údaje o tomto divadle, minimálne 10 znakov.

sedemplusosem=