Slovenské národné divadlo, novostavba

Inštitúcia Slovenského národného divadla  vznikla v roku 1920, dva roky po skončení prvej svetovej vojny, rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku samostatného štátu Čechov a Slovákov. V prvých rokoch svojej existencie mala svoju stálu scénu jedine  v hlavnom meste slovenskej časti štátu, v Bratislave, z ktorej podnikala cesty za divákmi po celom území Slovenska. Miesto si našla v  historickej budove býv. Mestského divadla v Bratislave.   Tu sa z počiatku  striedali divadelníci  s nemeckými a maďarskými súbormi až do ich postupného zániku v tridsiatych rokoch 20. storočia.  Hoci sa už od začiatku   divadelnej činnosti pociťoval nedostatok  priestorov pre účinkovanie všetkých troch divadelných súborov, problém sa kvôli nedostatku financií na postavenie novej špecializovanej budovy  riešil dlhé obdobie  iba provizórne. V roku 1930 sa činohra presťahovala do priestorov vtedy postaveného Živnodomu a začala svoje pôsobenie pod názvom Slovenské národné divadlo – Ľudové divadlo. Po krátkom čase ju však rôzne technické závady a nedostatky  prinútili  k opätovnému návratu do historickej budovy bývalého mestského divadla. Definitívne sa z budovy odsťahovala v roku 1955, keď sa dokončila budova Divadla Pavla Országha Hviezdoslava. Divadelný súbor baletu a opery zostal pôsobiť v historickej budove. Napriek tomu však  historická budova nespĺňala kapacitné požiadavky a navyše boli jej zariadenia  zastarané a v havarijnom stave. Rekonštrukcia v rokoch 1969-1972 niektoré nedostatky odstránila, vývoj divadelníctva si však už žiadal iné – pokrokovejšie priestorové a technické vymoženosti, a tie už presahovali možnosti budovy. Čoraz viac sa diskutovalo o potrebe novej.   Prvé kroky sa urobili už v rokoch  1956-1960, no ukázalo sa, že „na túto úlohu nie je dostatočne pripravený  ani príslušný  orgán  národného  výboru  Bratislavy (útvar  územného  plánu).“  [FISCHER, Ján: Myslíme aj na divadlá, in: Slovenské divadlo, roč. XXII., 1974, č.3, s. 379-382.] Ani verejná vyhľadávacia súťaž nepriniesla výsledky. V roku 1968 došlo k federatívnemu usporiadaniu  štátu, čo podnietilo vedúcu politickú stranu o.i. dobudovať sieť celonárodných kultúrnych ustanovizní. Silným podnetom bola aj anketa odborného časopisu Slovenské divadlo, ktorá sa už od začiatku 70-tych rokov zaoberala situáciou v slovenskom divadelníctve.

Koncom sedemdesiatych rokov  Ministerstvo kultúry vymenovalo  prípravnú  koncepčnú komisiu pre výstavbu  novej  budovy  SND, ktorá mala navrhnúť primerané riešenie. Prebiehali početné diskusie o otázke potreby novej budovy národného divadla,  jeho eventuálneho umiestnenia, formy a využitia dovtedajších priestorov SND.  Všeobecne  prevládala myšlienka  situovať novostavbu na dunajské nábrežie, pričom sa v niektorých prípadoch hovorilo už aj o súčasnom mieste umiestnenia SND. V otázke formy divadla sa presadila myšlienka trojdivadla (činohra, balet, opera) v jednej budove, hoci ešte v diskusii časopisu Slovenské divadlo existovali aj iné, hoci menšinové alternatívy  - vybudovať pre súbory SND samostatné budovy.

Na umiestnenie novostavby divadla bolo koncom sedemdesiatych rokov vypísaných niekoľko verejných aj vnútropodnikových  vyhľadávacích súťaží. Uvažovalo sa o lokalite dunajského nábrežia, a to jeho ľavej aj pravej strany a lokalite vo vnútri mesta – v jeho centrálnej mestskej oblasti.   Nakoniec sa vybralo územie na ľavom brehu Dunaja, v zóne Martanovičová. Jednalo sa o lokalitu po bývalej rafinérii minerálnych olejov Apollo, ktorá zostala po vojne značne zdevastovaná. Možnosti pre jej kultúrno-spoločenské využitie však už boli známe od  začiatku 60-tych rokov, kedy  vypísal Zväz slovenských architektov  študijnú úlohu na lokalizáciu budúceho zhromažďovacieho námestia mesta s pomníkom V.I. Lenina (1962-1963) a víťazný návrh upozornil práve na túto lokalitu. Krátko na to, keď sa objavila potreba vybudovať Tlačový kombinát vydavateľstva Pravdy,  došlo  k vypísaniu ďalšej, tentoraz oficiálnej verejnej anonymnej urbanisticko-architektonickej súťaže pre túto lokalitu. Malo tu vzniknúť vládne, reprezentačné a kultúrno-spoločenské centrum, obsahujúce o.i. už  aj budovu divadla malých divadelných foriem.   Na túto myšlienku  nakoniec nadviazalo aj rozhodnutie o umiestnení budovy Slovenského národného divadla.

Ku dňu 1. mája 1979 bola vypísaná celoštátna verejná anonymná urbanisticko-architektonická súťaž, v ktorej porota 25.2.1980 udelila  1. zníženú cenu súťažnému návrhu architektov Peter Bauer, Martin Kusý a Pavol Paňák. Víťazný projekt sa stal podkladom pre spracovanie prípravnej a projektovej dokumentácie novostavby. S výstavbou sa začalo v roku 1986.  Dlhé obdobie výstavby i pomery po 1989 však spôsobili ochabnutie záujmu o novostavbu divadla. Kvôli finančným problémom sa dokončenie budovy viackrát odkladalo, v roku 2007  vláda dokonca uvažovala o jej odpredaji. Od tohto zámeru však odstúpila a novostavbu Slovenského národného divadla dokončili v roku 2008. Autormi interiérového riešenia sú Eduard Šutek, Alexandra Kusá.  

Budovanie Národných scén a ich reprezentačných stánkov je príznačné najmä pre obdobie 19.storočia a začiatok 20.storočia, kedy sa spájalo s bojom za národné  sebaurčenie malých národov v Európe. V tomto období sa aj Slováci pokúsili o postavenie svojho Národného divadla (v 60-tych rokoch v Liptovskom Mikuláši), tieto snahy však stroskotali na nedostatku politických, spoločenských aj kultúrnych predpokladov. Slovenské divadelníctvo existovalo po celé 19. storočie na báze ochotníctva,  na mnohých miestach ešte skôr pripomínalo ľudové divadlo. Neexistovala systematickejšia práca (ešte na konci storočia v najväčšom centre divadelníctva - v Martine, hrávali divadelné predstavenia iba niekoľkokrát do roka), na divadlo neboli kladené vyššie nároky.  Neexistoval preto pevnejší základ, na ktorom by mohla myšlienka budovy pre slovenské divadlo stáť. Predstavitelia národného obrodenia si navyše zvolili viacero prostriedkov seba reprezentovania, ku ktorým patrila najmä literatúra a ľudové umenie. Aj divadlo tu zohrávalo svoju rolu, nebola však natoľko výrazná ako napríklad v prípade českého národa. Z toho dôvodu sa snahy slovenských národovcov upriamili na postavenie multifunkčnej budovy Matice Slovenskej a neskôr Národného domu. Ich súčasťou boli aj divadelné sály, boli však rovnocenné s priestormi pre iné národné inštitúcie.

Ďalšie pokusy o postavenie Národného divadla prebehli v 20-tych rokov 20.storočia. Išlo však výlučne iba o praktické dôvody (kapacitné nedostatky), ktoré ich podnietili, preto sa pri problémoch s financiami  problém radšej riešil provizórne (úpravou priestorov Živnodomu).  Aj posledný – úspešný pokus vychádzal z čisto praktických dôvodov. Myšlienka národného stánku divadelníctva sa natoľko nezdôrazňovala. Výstavba  divadla bola skôr záujmom Bratislavy ako celého štátu, kde už existovali alebo sa stavali nové „slovenské“ divadlá. Spoločenské vnímanie sa však obrátilo po roku 1989, kedy nastali problémy s financovaním a reálne hrozilo, že sa budova odpredá. Vtedy sa opäť vynorila myšlienka slovenského „národného“ divadla, ktoré by si Slováci mali postaviť. Napriek tomu, že sa nestretla s výraznejším záujmom občanov, možno novostavbu divadla chápať ako oneskorené realizovanie myšlienok Národných divadiel spred sto rokov.

            Budova Slovenského Národného divadla sa vybudovala ako dvojdivadlo opery a činohry s dvoma sálami a štúdiom, situovaných v dvoch relatívne samostatných stavbách. Celý objekt je postavený na vyvýšenou plateau.  Navonok majú obe hmoty budovy formu pravouhlého kubusu, nad ktorým vyčnieva  nadstavba javiskového povraziska. Zo západnej strany je situovaná menšia budova činohry,  z východnej strany sa na ňu napája rozľahlejšia budova opery. Prepájajúcim prvkom je tu zasklená kovová konštrukcia  reprezentačného schodiska. Zo strany nábrežia je do oboch kubusov divadla vyrezaný polkruhový výsek vstupného nádvoria. Celé konvexné vstupné priečelie, ktoré takto vzniklo, je od II. nadzemného podlažia riešené ako plnozasklená stena, rozdelená v strede  čelnou stenou schodiskového telesa.  Ostatné fasády sú obložené bielym spišským travertínom,  pravidelne členeným veľkými plochami výrazne horizontálnych okien.   Obe sály – činoherná aj operná,  sú komponované diagonálne do oboch kubusov, v priestore medzi nimi ich navzájom prepájajú zhromažďovacie priestory so šatňou a bufetom. Ústredným prvkom je už spomínané reprezentačné schodisko s  reliéfom Prameň od  Petra Bauera, Dušana Buřila na jeho začiatku. Na celej ploche reprezentačných priestorov sa podobne ako v exteriéri uplatnil obklad  spišským travertínom. Sály boli navrhnuté tak, aby spĺňali súčasné nároky na divadelnú prevádzku. („Zadná  stena  hľadiska  je spúšťacia,  vďaka  čomu  sa sála  činohry  v čase  vstupovania  a prestávok  priestorovo  spája  s foyerom. Vo vzťahu  k javisku  je možné  vytvoriť tu  divadelný  priestor  od klasického až po  arénový.“ [BAUER, Peter, KUSÝ Martin, PAŇÁK Pavol : Slovo autorov, in: Projekt, roč. 22, 1980, č.10, s.7-8.]). Hľadiská oboch sál majú pôdorys trojuholníkového výrezu kruhu, v zadnej časti oboch sa nachádzajú balkóny. Reprezentačný charakter im dodáva obloženie stien spišským travertínom. Tretím divadelným priestorom je experimentálna scéna - Štúdio, situované na mieste styku oboch divadelných budov. Herecké šatne a zamestnanecké prevádzky obklopujú javiskové priestory opery i činohry. Herci a zamestnanci majú vyčlenený osobitný vstup zo severnej strany, riaditeľstvo  divadla má rovnako vlastný vstup  s osobitným  vertikálnym jadrom zo západnej strany objektu. Na najvyšších podlažiach oboch divadiel sú skúšobné  priestory. Okrem samotnej divadelnej činnosti môže budova Slovenského národného divadla slúžiť aj na iné kultúrne a spoločenské akcie. Súčasťou vstupných foyerov sú  výstavné priestory, použiteľné nezávislé od divadelnej prevádzky  ako autonómne  výstavné  siene, reštaurácia, klub a espreso. Polkruhovité usporiadanie čiel oboch budov umožnili pred samotným objektom vznik kruhového námestia, vytvárajúceho kontinuitný prechod medzi interiérom a exteriérom. „(...) vytvára akoby náruč pre rozličné  spoločenské  aktivity  človeka  v exteriéri  i interiéri  SND,  predznačuje  zhromaždenie, zážitok – to je vlastne scéna pre divákov z exteriéru i z foyerov  a vestibulu  (...)“ [BAUER, Peter, KUSÝ Martin, PAŇÁK Pavol : Slovo autorov, in: Projekt, roč. 22, 1980, č.10, s.7-8. ] Takéto riešenie do určitej miery už predznamenávalo všeobecnejšiu tendenciu v tvorbe divadelných priestorov (bábkové divadlo v Bratislave, Banskej Bystrici), snažiacich sa o rozšírenie  fenoménu divadla aj do širšieho okolia samotnej stavby. Výtvarným dotvorením  nádvoria je  plastika Fontána od autorov Alexandra Bilkoviča, Iľja Skočka a Pavla Bauera a plastika Vodná kaskáda v strede nástupného schodiska od Petra Rollera.

Plocha nevyužívaných pozemkov, na ktorej sa budova divadla postavila, umožnila architektom na rozdiel od iných novostavieb divadiel určiť podobu celého okolia, pričom sa budova divadla stala jeho dominantným prvkom. Po prvýkrát  bola divadlu pridelená rola  stať sa formotvorným činiteľom  pre výstavbu celej štvrte, a spolu byť „architektonicko-urbanistickým pendantom  k historickým dominantám mesta, ktorý bude symbolizovať (...)  socialistickú  súčasnosť  a socialistický  životný  štýl.“ [7] Prostredníctvom priehľadov architekti pri riešení kompozičnej skladby objektu zohľadňovali aj väzby budovy na dve charakteristické znaky mesta – Dunaj a Bratislavský hrad. „Uvedené dva momenty určili základnú osnovu stavby pôdorysne rozvíjanú harmonicky v smere vertikálnej /os I. sever-juh/ a horizontálnej /os II. východ – západ/ osi.“[ ŠPTÚ Bratislava, Ateliér 07, Novostavba SND Bratislava. Úvodný projekt 2. stavby. Textová časť. Dokumentácia výtvarného dotvorenia architektúry Novostavby SND, február 1985].

Literatúra, pramene:

[1] Redakcia: Novostavba Slovenského Národného divadla očami architektov, in: Arch, roč. 10, č.2, február 2005. s. 40-46.

[2] FAŠANG, Vladimír:Novostavba Slovenského národného divadla. Výsledky súťaže, in: Projekt, roč. 22, November 1980, č. 10, s. 5.

[3] ZMETÁK, Ernest: Na margo súťaže pre novostavbu SND, in: Literárny týždenník, roč. II.,  piatok 2. júna 1989, č. 22, s. 14.

[4] MAŤAŠÍK, Andrej: Posledné dejstvo budovania novostavby Slovenského národného divadla v Bratislave. Výber z archívnych materiálov  a spojovacie

      texty, in: Slovenské divadlo. Revue dramatických umení, roč. 55, 2007, č.2, s. 245-327.

[5] MICHÁLEK, Juraj: Súťaž na Slovenské národné divadlo, alebo..., in: Projekt, roč. 32, 1990, č. 5-6, s. 72-73.

[6] MRLIAN, Rudolf:Nová budova SND - nové umelecké rozmýšľanie, in:  Slovenské divadlo, Revue dramatických umení, ročník 55, 2007, č.2, s. 151-

      162.

[7]  HORNÁK, Gerhard, KUZMOVÁ Michaela (zostav.):Zborník súťažných návrhov na riešenie novostavby Slovenského národného divadla    

       v Bratislave, Bratislava 1983.

[8] BAUER Peter, KUSÝ, Martin, PAŇÁK Pavol: Novostavba SND v Bratislave. O úvodnom projekte druhej stavby, in: Projekt, roč. 28, č.3, 1986, s. 21-

      31.  

[9] (Autor neuvedený): Projekt nového Slovenského  národného divadla, in: Projekt, roč. 26,  1984, č.9, s.27-31.

[10] ŠTEIS, Rudolf: Významný podiel pre urbanizmus a architektúru I.časť, in: Projekt, roč. 22, 1980, č.10, s.7-8.  

[11] ŠTEIS, Rudolf: Významný podiel pre urbanizmus a architektúru II.časť, in: Projekt, roč. 23, 1981, č.1-2, s. 58-59.  

[12] BAUER Peter, KUSÝ Martin, PAŇÁK Pavol: Deväťsto metrov nového nábrežia, in: Projekt, roč. 24, 1982, č.10, s. 30-35.  

[13] GÜRTLER, Ivan: Realizácia, ktorá  určila  kritéria  dostavby, in: Projekt, 1996, č.4, s. 34-37.

[14] ZALČÍK, Peter:  Projekt nového Slovenského národného divadla, in: Projekt, roč. 26, 1984, č.9, s. 27-31.

[15] (Autor neuvedený): Súťaž na SND, rubrika súťaže, in: Projekt, roč. 21, 1979, č. 5, s. 50.

[16] FISCHER, Ján: Myslíme aj na divadlá, in: Slovenské divadlo, roč. XXII., 1974, č.3, s. 379-382.

[17] Redakcia: Potrebujeme nové divadelné budovy. Anketa, in:  Slovenské divadlo, roč. XXII., 1974, č. 3, s. 358-378.   

[18] MISTRÍK Miloš a kolektív: Slovenské divadlo v 20. storočí, Veda. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava

      1999, ISBN 80-224-0577-9, s. 80.

[19] (Autor neuvedený): O nové činoherné divadlo v Bratislave, in: Naše divadlo, ročník I., 14. októbra 1928, č. 5, s.14-15.

[20] (Autor neuvedený): Veľký sviatok Slovenského divadelníctva. K otvoreniu novej ľudovej scény v Bratislave, in: Naše divadlo, roč. II., 19. marca    

         1930, č. 17, s. 5-6.

[21] Zápasy o reprezentatívnu scénu národov strednej Európy. Zborník materiálov zo seminára,vydal Zväz slovenských dramatických umelcov v

       Bratislave pre vnútornú potrebu, Bratislava 1984.

[22] BAUER, Peter, KUSÝ Martin, PAŇÁK Pavol : Slovo autorov, in: Projekt, roč. 22, 1980, č.10, s.7-8.  

[23] ŠPTÚ Bratislava, Ateliér 07, Novostavba SND Bratislava. Úvodný projekt 2. stavby. Textová časť. Dokumentácia výtvarného dotvorenia architektúry Novostavby SND, február 1985. 

autor: Viera Dlhánová