enczsksiplhudeitsvhrespt
navigácia: Theatre database
EN | SK

Empírové divadlo

alias šľachtické divadlo v Hlohovci
dejiny divadlaprílohytechnické údajeHistoric equipment

významné udalosti

(zobraziť)1802 | construction

ľudia

(zobraziť)Pietro Travaglia |architekt, maliar

Travaglia, Pietro - maliar, architekt

Pôsobil ako divadelný maliar rodiny Esterházyovcov. Pre grófa Jozefa Erdodyho postavil v záhrade jeho zámku v Hlohovci súkromné empírové divadlo (1802).   


dejiny

Hlohovecké panstvo vlastnila už od roku 1720 rodina Erdődyovcov. Po roku 1789 dal tunajší zámok jeho vtedajší majiteľ nitriansky župan Jozef Erdődy (syn známeho milovníka divadla Jána  Nepomuka Erdődyho) zrenovovať a zmodernizovať, úpravy sa urobili aj v rozsiahlom parku, ktorý zámok obklopoval. V roku 1802, pri príležitosti  návštevy uhorského kráľa a rímskonemeckého cisára  Františka I. (II.), ktorý podnikal cestu po Slovensku, dal Jozef Erdődy v parku neďaleko zámku postaviť  kamenné divadlo a jazdiareň. Autorom projektu i stavbyvedúcim bol pravdepodobne staviteľ, sochár a maliar talianskeho pôvodu Pietro Travaglia, ktorý je v Hlohovci doložený v rokoch 1800-1802, kedy viedol prestavbu zámku. Doterajší výskum konkretizuje vznik projektu do februára 1802 a výstavbu divadla v mesiacoch február až október toho istého roku. Vo februári 1802 predložil Pietro Travaglia aj návrhy na výzdobu divadielka, na základe čoho možno predpokladať, že bol i autorom nástropnej maľby v divadelnej sále a sochárskej výzdoby na fasádach. Vzhľadom k tomu, že pôsobil aj ako maliar a sochár, možno o ňom uvažovať aj ako o realizátorovi danej výzdoby, hoci skorší bádatelia prisudzujú autorstvo reliéfnej výzdoby putti na fasádach F. J. Prokopovi,  ktorý v tom čase rovnako pre Erdödyovcov pracoval.

Budova divadla slúžila pre potreby rodiny Erdődyovcov pravdepodobne do roku 1918. Z roku 1929 sa  zachovali pamäte grófky Helen Erdődyovej, ktorá píše: „Pri príležitosti  veľkých  poľovačiak  alebo sviatkov,  ako napríklad  roku 1903 pri príležitosti  našej zlatej svadby, alebo  v prospech  Červeného kríža sme aj my  hrali  ochotnícke  predstavenia  alebo sme  predvádzali  obľúbené  živé obrazy.“

Z obdobia prvej svetovej vojny sa v archíve Vlastivedného múzea v Hlohovci zachovali fotografie živých obrazov, ktoré sa predvádzali z dôvodu získania dobročinných zbierok.

Zámok s priľahlými budovami prešiel po roku 1945 do majetku štátu. Vtedajší  okresný  národný výbor dal budovu divadla zrekonštruovať a adaptovať pre potreby divadla. Pôvodné divadlo malo súkromný charakter, chýbalo mu preto potrebné príslušenstvo.  Bolo ho treba rozšíriť o ďalšie priestory a hľadisko zmodernizovať a  kapacitne zväčšiť.  Projekt prestavby a novej prístavby vypracoval  architekt Rajmund Hirth.  Zamýšľal pred celú bočnú fasádu objektu pristavať novostavbu foyeru, šatne pre divákov, bufetu a sociálnych zariadení.  Nakoľko by však tento zásah príliš narušil pôvodný vzhľad divadla, projekt bol po dohode so Slovenským  ústavom  pamiatkovej starostlivosti upravený. Došlo k vybudovaniu krytej chodby, ktorá prepojila budovu divadla a jazdiarne (1960-1962). V priestoroch jazdiarne sa vybudoval foyer, šatňa pre návštevníkov,  sociálne zariadenia a  pokladňa. V časti sa zriadil byt správcu a časť slúži pre potreby skladov nábytku.   Toto riešenie narušilo iba vzhľad hlavného priečelia. Rekonštrukcia divadla sa týkala  vybudovania novej strechy a opravy   fasád a reliéfov. Dvere a okná sa  obnovili  podľa pôvodného  stavu.  Umelecké kovania  vyhotovili  miestni  remeselníci. Nástenné maľby v interiéri    zreštauroval kolektív reštaurátorov pod vedením   akademických maliarov  A.  Kuca a J. Beňušíka. Pôvodný drevený balkón  sa nahradil železobetónovým a podobné úpravy sa  urobili aj na javisku. Inštalovalo sa  elektrické  osvetlenie  a zvýšil sa počet sedadiel.

Po obnove v 60-tych rokoch sa  v divadle usporiadavali koncerty  profesionálnych hercov a hlohoveckých robotníkov. Dodnes sa využíva pre potreby divadelných predstavení, poprípade koncertov a slávnostných akadémií.

  Hlohovecké divadlo patrí do skupiny malých súkromných divadiel, ktoré si na svojich pozemkoch budovali príslušníci šľachty v 2/2 18. st. a v 19.st. Všetky však zanikli v priebehu 19. a 20. storočia a tak divadlo v Hlohovci predstavuje jediný zachovaný príklad divadla svojho druhu na území Slovenska. Boli určené pre súkromnú zábavu majiteľov a ich úzkeho okruhu priateľov. Spočiatku v nich vystupovali kočovné divadelné spoločnosti, ktoré si šľachta pozívala, neskôr na javiskách vystupovali sami  majitelia. Na základe zachovaného divadla v Hlohovci možno usudzovať, že kvôli svojmu špecifickému určeniu mali tieto divadlá komorný charakter a absentovali v nich  verejné priestory.   

Grófka Helen Erdődyovej vo svojich pamätiach píše: „Toto skvostné divadlo a jazdiareň boli postavené v parku za maštaľami pri príležitosti cisárskej návštevy. Divadlo má široké a hlboké javisko, priestor na orchester, mnoho radov sedadiel v prízemí a v zadnej časti miestnosti, vo výške prvého poschodia, veľké pánske lóže. Tu vtedy hrala talianska kočujúca spoločnosť, ktorá strávila každý rok dlhší čas vo Viedni.  V prítomnosti cisára predviedla jeho obľúbené opery a dvorskí herci vystúpili v drámach a komédiách v tom čase najčastejšie hraných.“

Divadlo v Hlohovci je jednoposchodová pravouhlá budova s valbovou strechou, situovaná v okrajových častiach zámockého parku, prístupná z cesty cez schodište a  malé zatrávnené plateau pred  bočnou fasádou. Pôvodný prístup od zámku  zanikol vybudovaním neskorších stavieb v okolí a  prestavbou divadla. Všetky štyri fasády boli pôvodne riešené symetricky ako dlhšie päťosové a kratšie s trojosové. Dnes je vstupná fasáda od zámku do značnej miery znehodnotená prístavbou.  Centrálnu os každej fasády tvorí rizalit so vstupnou bránou, na dlhších bočných stranách ukončený prevýšeným trojuholníkovým štítom a atikou, kratšie strany majú rizalit ukončený úzkou atikou a erbom. Na oboch úzkych atikách sa pôvodne nachádzali nápisové pásky, obsahujúce nápis do dnešných dní zachovaný na jednej z nich:  „Thaliae Melpomenaeque sororibus Musis amicus C.J.E. 1802“ (Tálii a Melpoméne dal postaviť Jozef Erdödy 1802).  Fasády člení s výnimkou úzkeho pásu pod korunnou rímsou  rustika. Podstrešný pás je hladký,   zdobený nad oknami i vstupmi reliéfnymi pásmi s témou putti, rizality majú okrem toho  ďalšie drobné reliéfne výzdoby, ako sú erby, hlavy múz alebo kruhový veniec s prekríženým šípom a tulcom.

 Hľadisková časť v interiéri je zaoblená do oválu, v zadnej časti sa nachádza malý balkón, pôvodne podopieraný šesticou  stĺpov, siahajúcich cez dve podlažia. Po nahradení pôvodného dreveného balkóna železobetonovým sa stĺpy obnovili iba na druhom podlaží v počte štyroch kusov. Na zadnej stene balkóna sa zachoval pôvodný kamenný krb, dnes však už nefunkčný.  Hľadisko je zaklenuté oválnym zrkadlovým stropom na fabióne, dekorované maľovanými lizénami a farebnými plochami na bočných stenách, ktoré prechádzajú pri základni klenby do  maľovanej iluzívnej výzdoby. Tá začína pásom s kvetinovými girlandami,  balustrádovým parapetom s vázami, geometrickou kompozíciou kaziet s kvetinovou výzdobou a napokon končí v ústrednej kompozícii oblačnej oblohy, na ktorej sa vznášajú dve skupinky putti, držiace veľký veniec z ruží. Nad javiskovým portálom sa nachádza horizontálny vlys s maľovanými putti.  Parter je rovný, v súčasnosti sú v ňom umiestnené stoličky. Javisko má korýtkovú klenbu.  Do sály sa vstupuje s úzkej priečnej chodby dvoma otvormi na zadnej strane hľadiska, do chodby zároveň ústi schodište na balkón.

Súčasťou stavby  sú aj menšie miestnosti divadelného zázemia za javiskom a točité schodište vedúce ku šatniam hercov na poschodí.  

Budova nesie znaky klasicisticko-empírového slohu a podľa Ladislava Čavojského  pripomína jeho maliarska  výzdoba interiér divadla vo viedenskom Schönbrunne. 

Z južnej  strany budovy divadla je situovaná jednopodlažná obdĺžniková stavba s valbovou strechou, slúžiaca pôvodne ako jazdiareň. Fasády sú rovnako ako v prípade divadla zdobené rustikou, ústredným motívom vstupnej fasády je hladký trojosový rizalit, členený lizénami medzi okennými otvormi a vstupom.  V prednej časti stavby sa dnes nachádzajú verejné priestory divadla. Ústredným priestorom je vstupný foyer s pokladnicou, šatňou a sociálnym zariadením, z východnej strany hraničiaci bytom domovníka. Zo západnej  strany je cez dvojité presklené dvere prístupná spojovacia  chodba medzi budovou divadla a bývalej jazdiarne.

 

Literatúra, pramene:

[1] CESNAKOVÁ-MICHALCOVÁ, Milena: Z divadelnej  minulosti na Slovensku, Divadelný  ústav Bratislava, Bratislava 2004 s.163–167

[2] CESNAKOVÁ-MICHALCOVÁ,  Milena: Premeny divadla, Veda. Vydavateľstvo Slovenskej  akadémie vied, Bratislava 1981, s. 57

[3] LACIKA Ivan: Historical theatre architecture in Slovakia/Historische Theaterarchitektur in der Slowakei, in: Slovak Theatre. Historical Theatre Architecture in Slovakia/ Slowakisches Theater. Historische Theaterarchitektur in der Slowakei, National Theatre Centre Bratislava 1998, s. 25–60

[4] Pamiatkový ústav Bratislava-Regionálne stredisko  Trnava, Empírové  divadlo  v Hlohovci. Zámer a zásady  na reštaurovanie  nástropnej  maľby. Vypracoval   Branislav  Dudáš,  júl  1996

[5] Krajský  ústav  štátnej  pamiatkovej  starostlivosti  a ochrany  prírody  Bratislava, Stredisko Trnava, Zámer obnovy   pamiatky  Hlohovec – Empírové  divadlo, vypracovala  B. Bartoňová,  september  1985

[6] Krajský ústav  štátnej  pamiatkovej starostlivosti  a ochrany  prírody  Bratislava  - stredisko  Trnava, Program  obnovy  pamiatky Hlohovec – empírové  divadlo, vypracovala  B.  Bartoňová, september  1986.

[7] Štátny projektový  ústav  pre výstavbu a miest a dedín, Hlohovec – empírové divadlo. Zdravotná technika, zodp. projektant Rajmund Hirth, 1958

[8] Rozpočet výloh I. stupňa  na prestavbu  a prístavbu  empírového  divadla  v Hlohovci, vyhotovil  J. Maduda,  december 1956

 

Neoddeliteľnou súčasťou života šľachty v období klasicizmu bol záujem o divadelnú a hudobnú kultúru. Nebolo výnimkou, keď si šľachtici  do svojich vidieckych sídel pozývali významné divadelné spoločnosti, ktoré tu potom hrávali pre majiteľov a ich rodinných priateľov aj niekoľko sezón. V priebehu 19. storočia sa dokonca bežne stávalo, že na javiská vystúpili samotní majitelia divadiel, aby  zahrali divadelné predstavenie, či obľúbené živé obrazy. V hlohoveckom divadielku sa tento zvyk udržal až do začiatku 20. storočia, keď ešte v roku 1903 pri príležitosti zlatej svadby grófa  Františka Erdödy zahrali majitelia amatérske predstavenie. Na území Slovenska vzniklo od druhej polovice 18. storočia  niekoľko súkromných šľachtických divadiel  (napr. Palárikovo, Dolná Krupá) väčšina z nich sa však do dnešných dní nezachovala. Šľachtické divadielko v Hlohovci je posledným zachovaným súkromným divadlom šľachty na území Slovenska. Spolu s neďaleko ležiacou jazdiarňou si ho  dal  v parku svojho hlohoveckého zámku  postaviť gróf Jozef Erdödy v roku 1802 pri príležitosti návštevy kráľa a cisára Františka I. (II.), ktorý podnikal cestu po Slovensku. Grófka Helen Erdödyová opisuje zámocké divadlo v Hlohovci vo svojich pamätiach takto: „Toto skvostné divadlo a jazdiareň boli postavené v parku za maštaľami pri príležitosti cisárskej návštevy. Divadlo má široké a hlboké javisko, priestor na orchester, mnoho radov sedadiel v prízemí a v zadnej časti miestnosti, vo výške prvého poschodia, veľké pánske lóže.“ Architektom divadla bol Pietro Travaglia, ktorý je v rokoch 1800–1802 doložený v Hlohovci, kedy viedol prestavbu hlohoveckého zámku. Pravdepodobne je aj autorom reliéfov s putti na vlyse empírového divadielka a tiež autorom návrhu, či dokonca tvorcom samotnej nástropnej maľby v interiéri divadla.V roku 1945 prešlo divadielko do vlastníctva štátu. Naďalej sa využíva pre divadelné účely, v 60-tych  rokoch však prešlo menšou adaptáciou, pretože pre potreby verejného využitia mu chýbali náležité priestory. Krytou chodbou bolo spojené s neďaleko ležiacou jazdiarňou, kde sa vybudovala šatňa, foyer a sociálne zariadenia.

 

Literatúra:

Moravčíková, Henrieta (zost.): Architektúra na Slovensku. Stručné dejiny, SLOVART, Bratislava 2005, ISBN 80-8085-079-8,  184 strán

Lukáčová Elena, Pohaničová Jana: Rozmanité 19. storočie. Architektúra na Slovensku od Hefeleho po Jurkoviča, Perfekt Bratislava 2008, 245 strán, ISBN 978-80-8046-426-4

Cesnaková – Michalcová, Milena: Z divadelnej  minulosti na Slovensku, Divadelný ústav Bratislava, Bratislava 2004, ISBN 80-88987-57-1

Ivan Lacika: Historická divadelná architektúra na Slovensku v stredoeurópskom kontexte, in:  Slovak Theatre / Historical Theatre Architecture in Slovakia, National Theatre Centre 1998, ISBN 80-85455-25-0, 75 strán

 

Pramene:

Pamiatkový úrad  Bratislava - regionálne stredisko Trnava, Empírové divadlo v Hlohovci, Zámer a zásady na reštaurovanie  nástropnej  maľby, vypracoval  Mgr. Branislav  Dudáš,  Trnava, júl 1996, R 70

Pamiatkový úrad  Bratislava - regionálne stredisko Trnava, Zámer obnovy pamiatky, Hlohovec - empírové divadlo, vypracovala B. Bartošová, Trnava, september  1985, T 77

Pamiatkový úrad  Bratislava - regionálne stredisko Trnava, Program obnovy  pamiatky Hlohovec – empírové divadlo, vypracovala B. Bartošová, september 1986

 

 

 

autor: Viera Dlhánová

dodatočné informácie

neboli vložené žiadne informácie

pridaj dáta

meno: meno bude publikované

Váš mail nebude publikovaný.

Údaje: prosím, vložte údaje o tomto divadle, minimálne 10 znakov.

deväťplusjedna=