Pôvodne nevyužívané pozemky popri pravom brehu Dunaja dalo mesto upraviť už v 17.storočí na podnet Márie Terézie, ktorá sa popri nich pravidelne plavila na uhorské snemy, konané v Bratislave. Postupne sa z bratislavského nábrežia v tejto lokalite stalo obľúbené miesto nedeľných vychádzok Bratislavčanov, vybudoval sa tu mestský park s kaviarňou a hostincom, od roku 1890 začal na druhý breh Dunaja pravidelne premávať propeler. Túto situáciu v roku 1828 využil vtedajší riaditeľ mestského divadla v Bratislave Johann August Althaller (pseudonym Stöger) na vybudovanie provizórnej letnej Arény. Pravdepodobne už o dva roky nato ju vystriedalo nové drevené otvorené amfiteátrum s kapacitou 3000 miest, kaviarňou a reštauráciou, slúžiace občanom mesta takmer 70 rokov. V priebehu druhej polovice 19.storočia nárastom počtu obyvateľov a rozvojom mesta požiadavky na úroveň a množstvo kultúrnych stánkov vzrástli a začal sa pociťovať nedostatok zariadení pre obľúbené letné koncerty a divadelné predstavenia. Vtedajší mestský veliteľ Štefan Kučera vypracoval v decembri 1897 rozsiahlu predstavu o potrebe novej divadelnej scény a predostrel ju mestskému magistrátu. Jeho návrh publikovali aj noviny Pressburger Zeitung, ktoré rovnako vyslovili sympatie zo zámerom postavenia nového divadla na miesto starej arény. Myšlienka sa rýchlo ujala, pretože ďalší článok v Pressburger Zeitung z 21.X.1899 uvádza, že sa múry novej stavby už dvíhajú do výšky a že deň pred uverejnením článku došlo z ministerstva vnútra v Budapešti povolenie stavebných plánov pre novú Arénu. Budova bola dokončená ešte toho istého roku. Autorom projektu bol pravdepodobne Ettore Fenderl. Súčasne s výstavbou divadla sa postavil aj domček správcu a vodná veža, situované severozápadne od budovy divadla. Podoba pôvodnej budovy Arény z roku 1830 sa čiastočne zachovala na starých fotografiách a kresbách. Mala formu dreveného otvoreného amfiteátra s kapacitou 3000 miest, kaviarňou a reštauráciou.

Novopostavená Aréna z roku 1899 síce prevzala meno po staršom divadle, neniesla však už formu tradičnej arény, jednalo sa o krytú kamennú stavbu s halovým divadelným priestorom a kukátkovým hľadiskom. Napriek tomu jej funkcia divadla, využívaného najmä v letných mesiacoch, podmienila jednoduchší ráz budovy - jednalo sa o jednopodlažnú stavbu bez murovaných balkónov alebo lóží v hľadisku. Divadelná sála mala iba jeden drevený balkón. Jednoduchý obdĺžnikový kubus hmoty zvýrazňovali dve hranolové veže po stranách vstupného priečelia a vonkajšie oporné piliere, členiace bočné steny divadla medzi vysokými, polkruhovo ukončenými oknami. Veže boli členené bosážou a boli spolu s čelnou fasádou jediným výraznejším prvkom nesúcim znaky eklektizmu konca 19. storočia. Pôvodne vypĺňala priestor medzi vežami otvorená veranda, prekrytá z hornej strany štítovou strieškou. Vstupná fasáda sa tak dostala viac do hĺbky. Na prízemí bola členená trojicou symetricky umiestnených vstupov, medzi ktorými sa nachádzali okná pokladní. Na prvom poschodí zdobilo fasádu ústredné obdĺžnikové okno, zasadené do polkruhového ostenia ozdobeného výraznou podokennou rímsou a klenákmi. Súčasťou výzdoby fasády bol aj štukový erb mesta Bratislavy s rastlinnou girlandou nad oknom a drevené ukončenie strechy s vegetabilnou ornamentikou. Za vstupmi na čelnej fasáde nasledovala trojica úzkych priechodov, ústiacich priamo do hľadiska. Hľadisko malo jednoduchý štvorcový pôdorys s mierne klesajúcim parterom v prednej časti a dreveným balkónom v zadnej. Plocha pod balkónom slúžila ako priestor na státie. Hlboko do hľadiska zasahovalo oválne do hĺbky zapustené orchestrište, oddelené portálom od hlavného a zadného javiska. Nad širším hlavným javiskom pôvodne vyčnievala hmota povraziska, po oboch stranách javiska boli situované herecké šatne. Objekt divadla slúžil pre svoje účely iba do druhej svetovej vojny. Po vojne sa využíval ako sklad a priestory výrobne kulís Slovenskej televízie. V súvislosti s touto zmenou došlo k zamurovaniu portálu javiska, k zamurovaniu pôvodných otvorov a klenieb a vytvoreniu nových priečok a schodísk. Pravdepodobne v tomto čase došlo aj k likvidácii verandy a presunutiu čelnej fasády bližšie k vežiam.

V roku 1992 vznikol v Bratislave Medzinárodný inštitút pohybového divadla Divadlo Aréna, ktorého cieľom bolo nadviazať na divadelnú tradíciu pôvodného letného divadla, čo by znamenalo záchranu cennej historickej pamiatky. Riaditeľ inštitútu - slovenský mím Milan Sládek založil v roku 1994 nadáciu za obnovenie Divadla Aréna a v nasledujúcom roku sa začalo z rekonštrukciou (1995-1997, Ján Kodoň, Bohuslav Kraus). V medziach zabezpečenia kvalitnej modernej divadelnej prevádzky mali architekti snahu uviesť historicky cenné časti objektu do pôvodnej podoby. Jednalo sa najmä o odstránenie rušivých neskorších zásahov do pôvodnej stavby, predovšetkým odstránenie dodatočne dostavaných priečok a múrov, stropov a schodísk a iných nosných konštrukcií. Adaptácia pre divadelné účely si vyžiadala aj čiastočnú úpravu čelnej fasády a stavebné úpravy v zadnej časti historickému objektu (nová strešná konštrukcia). Budova sa pre havarijný stav a následnú rekonštrukciu pre divadelné predstavenia využívala iba v obmedzenej miere. V roku 2002 prešlo divadlo do zriaďovateľskej kompetencie Bratislavského samosprávneho kraja a využíva sa ako multižánrové divadlo, v ktorom sa hrá súčasná i klasická činohra, opera, muzikál, tanečné predstavenia, popové, rockové a džezové koncerty. Budova divadla Aréna sa nachádza v parkovom prostredí dunajského nábrežia iba niekoľko metrom od brehu rieky. Jej pozdĺžna os leží rovnobežne s riečnym korytom. Je postavená na mierne zvýšenej plošine, ku ktorej zo strany čelnej fasády stúpa niekoľko schodov. Historická časť budovy si v exteriéri zachovala pôvodný výraz pozdĺžnej jednopodlažnej budovy so sedlovou strechou a výraznými pred čelnú fasádu predstavanými hranolovými vežami. Tie spolu so vstupnou fasádou predstavujú hlavný výrazový akcent budovy. Vežičky sú na úrovni prízemia členené bosážou, ktorá vytvára dojem masívnejšieho soklového základu, oddeleného od vyššej úrovne rímsou. Na vyšších podlažiach sa bosážové členenie uplatňuje už iba na nárožiach. Hmota je tu navyše odľahčená z troch strán vysokými pravouhlými oknami s bohatou niekoľkokrát odstupňovanou štukovou šambránou a polkruhovým nadokenným štítom.

Na úrovni III. podlažia sa nachádzajú malé okrúhle okná vyplnené žalúziou. Výrazovo najsilnejšie pôsobia plechové ihlancové striešky v ukončení vežičiek, dosadajúce na hmotu veží cez sústavu drevených konzol. Jediným poukazom na divadelnú funkciu budovy sú klenáky s maskarónovými maskami nad oknami I. a II. podlažia. Vstupná fasáda si i v súčasnosti zachovala trojosové členenie s trojicou vstupných otvorov, pričom prostredný silne akcentovaný vstup prechádza plynulo do polkruhovo ukončeného okna na I. poschodí. Deliacim článkom medzi nimi je iba priebežná rímsa a železný balkón, podopieraný dvojicou subtílnych stĺpikov, ktorý svojim moderným výrazom jasne poukazuje na neskoršiu dobu vzniku. Ako výzdobný akcent fasády bolo ponechané aj jej drevené ukončenie s vegetabilnou ornamentikou. Napriek novodobej úprave a výraznému farebnému kontrastu červenej a béžovej farby si fasáda naďalej zachováva svoj charakteristický výraz. Bočné priečelia budovy sú riešené na rozdiel od vstupnej fasády veľmi jednoducho. Tvorí ich osem osí vysokých, polkruhovo ukončených okenných otvorov, lemovaných jednoduchou hladkou okennou šambránou. V úrovni prvej osi sú okná na oboch fasádach zamurované, v nasledujúcich dvoch osiach majú okná polovičnú dĺžku. Pod oknami, tvoriacimi tretiu os fasád sú navyše situované bočné vstupy. Toto pravidelné členenie fasád podtrhujú aj vonkajšie oporné piliere medzi oknami. Zadná časť divadla sa svojou jednoduchosťou prispôsobuje rázu celej budovy, svojou mierne zníženou, zaoblenou strechou sa však z hmoty historickej časti jasne vymedzuje. Bočné fasády sú členené iba jednoduchým okrúhlym okienkom, imitujúcim okrúhle okienka vo vežových telesách, päťosovú zadnú fasádu člení na prvom poschodí rad nerovnako veľkých, smerom do stredu sa zväčšujúcich pravouhlých okenných otvorov, vrcholiacich vo veľkom centrálnom okrúhlom okne. Pod ním je umiestnený nový vstup do administratívnej časti divadla, prekrytý oceľovou markízou s trojuholníkovým svetlíkom na vrchole. Hlavný vstup pre návštevníkov je situovaný z čelnej, severozápadnej fasády. Vstupnú časť tvorí zádverie a pravouhlý foyer, rozdelený ponechanou pôvodnou – historickou čelnou fasádou približne na dve časti.

Technický charakter objektu sa pri poslednej rekonštrukcii zdôraznil priznaním hlavných I nosníkov stropnej konštrukcie, ktorá rozdelila priestor foyeru na dve, respektíve čiastočne tri podlažia. Vyľahčenie oceľových nosníkov kruhovými otvormi a ich výrazná červená farba podporili ich ozdobný charakter. Po oboch stranách foyeru pod vybúranými ramenami vnútorných schodísk sa nachádzajú šatne pre návštevníkov a miestnosti skladu a upratovačky. Cez otvorené predsiene sú prístupné aj toalety pre návštevníkov, situované vo vežiach. Zo zadnej časti foyeru sú cez prepájajúce chodby po oboch stranách prístupné priestory núdzových východov, situovaných na bočných fasádach. Odtiaľto je umožnený prístup na I. poschodie cez pôvodné schodiskové ramená, rovnako ako aj prístup do prízemnej časti divadelnej sály. Na novovytvorenom I. poschodí nad foyerom je umiestnená divadelná kaviareň s barovým pultom a kaviarenským zázemím. V priestore veží sú umiestnené salóniky, prístupné zo schodiskových podest. Z kaviarne je zároveň prístupný aj balkón na čelnej fasáde. Nad pultom, opierajúcim sa o pôvodnú čelnú stenu divadla sa zachoval pôvodný štukový erb mesta Bratislavy s girlandami, festónom a vegetabilnými motívmi. Divadelný balkón v sále je prístupný z III. nadzemného podlažia cez schodište a schodiskovú podestu. Na III. podlaží sa nachádzajú aj miestnosti zvukovej a svetelnej réžie a priestory divadelnej techniky. Divadelná sála má pravouhlý pôdorys. V parteri sa nachádza 270 sedadiel, umiestnených v odstupňovaných rovnobežných radoch. 48 miest je vytvorených na novovybudovanom balkóne, ktorého poloha zodpovedá umiestneniu historického balkóna. Javisko má rozmery 22x12m a výšku 8,5 m. Oproti podlahe hľadiska je zvýšené o 0,70m. Prevádzkovo-technická časť objektu sa nachádza v zadnej časti budovy. Zádverie služobného vchodu s priľahlou vrátnicou ústi do hlavnej obslužnej chodby. Z nej sú prístupné herecké šatne hercov a sólistov, šatne technického personálu ako aj skladové priestory. Na úrovni II. nadzemného podlažia je priestor skúšobnej sály, ďalších šatní a kancelárií. Vytvorením novej skúšobnej sály počas ostatnej rekonštrukcie sa pôvodný krov nad divadelnou sálou predĺžil aj nad priestor skúšobne, na toto zastrešenie nadviazala smerom k zadnej fasáde objektu nová znížená oblúková strecha, tvorená konštrukciou z oceľových nosníkov.

Literatúra, Pramene:

Kodoň + Kraus a partneri. Ateliér architektúry: Divadlo Aréna – Bratislava. Rekonštrukcia stavby. 1.1 Archiktúra a pozemné stavby, júl 1995.

Kodoň + Kraus a partneri. Ateliér architektúry: Divadlo Aréna – Bratislava. Rekonštrukcia stavby. 1.2 Búracie práce, júl 1995.

J. Matulová, J. Luknár (Projektový ústav kultúry, Bratislava): Bratislava – Petržálka. Divadlo Aréna. Pamiatkový prieskum, február 1990.

Benyovszky, Karl: Theatergeschichtliche Kleinigkeiten, Bratislava, 1929.

autor: Viera Dlhánová