enczsksiplhudeitsvhrespt
navigácia: Theatre database
EN | SK

Slovenské národné divadlo - historická budova

Hermann Helmer, Ferdinand Fellner

alias Városi Szinház
dejiny divadlaprílohytechnické údajeHistoric equipment

významné udalosti

(zobraziť)22.9.1886 | opening
Opened with the opera „Bank Bän" by Ferenc Erkel.
(zobraziť)1911 | iron curtain
Creation of the iron curtain by Gustav Winter Steiner.
(zobraziť)1934 | Modernization of the auditorium

(zobraziť)1949 | renovation
1949/1950
(zobraziť)1969 | refurbishment

ľudia

dejiny

Sledovateľná história divadelníctva na území Bratislavy siaha do obdobia 13.storočia, z ktorého sa zachovali záznamy o prítomnosti potulných stredovekých komediantov na miestnom  hrade. Od 15. storočia informujú správy  o usporadúvaní fašiangových  a veľkonočných hier.  V období humanizmu a rozvoja školských hier mala Bratislava prvú stálu divadelnú sálu na evanjelickom gymnáziu, otvorenom v roku 1656. V tomto období začali navštevovať krajinu aj prvé kočovné divadelné spoločnosti, prvý záznam o takej máme práve z Bratislavy z roku 1609. Ako provizórne divadelné priestory im  spočiatku  slúžili  miestne hostince.    

Poloha mesta v blízkosti  Viedne, spolu s historickými súvislosťami predurčili Bratislave stať sa jedným z najvýznamnejších centier severnej časti monarchie. Po porážke uhorských vojsk pri Moháči v roku 1526 bolo vojsko nútené ustupovať pre Turkami na sever. Uhorská vláda opustila Budín a presťahovala sa do Bratislavy, z ktorej sa na takmer 300 rokov stalo korunovačné mesto a sídlo uhorského snemu.  Tieto pre mesto priaznivé okolnosti viedli k postupnému vytvoreniu nielen politického, ale aj spoločenského a umeleckého centra. V dobe korunovácie uhorskej kráľovnej Márie Terézie v roku 1741 si talianska operná spoločnosť Pietra Mingottiho postavila s pomocou šľachty pred hradbami drevené trojposchodové divadlo. Existovalo však iba do skončenia slávností, kedy ho odstránili. Divadlo sa v meste hrávalo však i naďalej, až do roku 1771  prevažne v hostincoch, sálach verejných mestských domov alebo provizórnych drevených divadlách. Výnimkou možno označiť snáď iba divadlo v starom meštianskom dome, nazývanom Grünes Stübel.  Podľa dobového opisu malo dve poschodia a   priestranné prízemie, spomínajú sa aj divácke lóže. Rozšírenie kočujúcich divadelných spoločností a nárast kvality divadelných predstavení v 18. storočí spôsobil i rozšírenie obľúbenosti divadla  medzi šľachtou a meštianstvom. Čoraz častejšie sa preto z pomedzi nich začali ozývať hlasy, vyzývajúce k postaveniu nového, väčšieho divadla. Ďalším z dôvodov sa menujú  bezpečnostné požiadavky, keďže divadlo v Grünes Stübel malo iba jeden východ [Lukáčová Elena, Pohaničová Jana: Rozmanité 19. storočie. Architektúra na Slovensku od Hefeleho po Jurkoviča, Perfekt 2008, s.14.]   S finančnou pomocou šľachty  mesto postavilo nové divadlo v rokoch 1774-1776. Mesto  poskytlo pozemok pred jednou z brán do mesta (Rybárskou bránou) a zabezpečilo časť stavebného materiálu spolu s  jeho dopravou.  Finančné náklady hradil kráľovský miestodržiteľ gróf Juraj Csáky, ktorý v roku 1774 poveril staviteľa Matthiasa Walcha vypracovaním projektu divadelnej budovy s redutou. Walch navrhol neskorobarokovú  budovu  dlhého pravouhlého pôdorysu s kapacitou 800 miest, symetricky rozdelenú na dve takmer zhodné časti pre divadlo a tanečnú sálu. Spočiatku sa realizovala však iba divadelná časť, ktorú  otvorili  9. novembra 1776 hrou Mediciovci od Johanna Christiana Brandesa.   Až neskôr k jej zadnej strane potomkovia grófa Csákyho  pristavali tanečnú sálu, otvorenú v roku  1793. Bratislava tak získala budovu veľkého kultúrneho významu. I preto, že sa jednalo o prvé kamenné divadlo v Uhorsku [Lukáčová Elena, Pohaničová Jana: Rozmanité 19. storočie. Architektúra na Slovensku od Hefeleho po Jurkoviča, Perfekt 2008, s. 13].  

Vyše storočná prevádzka Mestského divadla zanechala na budove v poslednej tretine 19. storočia svoje stopy. Magistrát mesta uvažoval v roku 1880 o jeho prestavbe, preto poveril známeho viedenského architekta Ferdinanda Fellnera vypracovaním posudku stavby. Fellner odporučil divadlo prestavať, mesto však napokon rozhodlo, že výhodnejšie bude divadlo postaviť nanovo [Tina Lipsky: Nationaltheater. Bratislava (katalógové heslo), in: Fellner & Helmer. Die Architekten der Illusion Theaterbau in Europa (autor úvodu Helmut Strobl), zborník,  Stadtmuseum Graz, Graz 1999, s. 139-141].  V roku 1881 poverilo dvojicu architektov Ferdinanda Fellnera a Hermanna Helmera vypracovaním návrhu novej budovy divadla a reduty, ktorý  architekti predložili ešte toho istého roku.  Navrhli budovu s divadelnou, tanečnou a koncertnou sálou s reštauráciou, navzájom oddelených prejazdom pre koče a pešou pasážou. Trojpodlažné fasády mali mať jednoduché renesančné tvaroslovie. Definitívne plány plánovali architekti predložiť do 15. decembra [Tina Lipsky: Nationaltheater. Bratislava (katalógové heslo), in: Fellner & Helmer. Die Architekten der Illusion Theaterbau in Europa (autor úvodu Helmut Strobl), zborník,  Stadtmuseum Graz, Graz 1999, s. 139-141].  Do prípravných prác však 8. decembra zasiahla tragédia viedenského Ringtheatru -  požiar ktorého si vyžiadal veľký počet obetí z radov divákov. Celú Európu vtedy upozornil na nedostatočné zabezpečenie divadiel v prípade požiarov a v mnohých prípadoch i na havarijný stav budov. Aj v prípade starého bratislavského divadla poukázal hlavný mestský inžinier Anton Sendlein na nedostatočné zabezpečenie v prípade požiaru, pri ktorom by sa z 800 divákov zachránila iba štvrtina [Gažo Mikuláš, Holčík Štefan, Zinser Otto: Bratislava pred sto rokmi, Albert Marenčin Vydavateľstvo PT, Bratislava 2003, s. 63]. Zistenia boli znepokojujúce, no  

kvôli finančným dôvodom sa podobne ako v iných mestách i bratislavská mestská rada rozhodla problém spočiatku riešiť provizórne. Divadlo hneď po viedenskej tragédii uzavrela na niekoľko dní, počas ktorých postavili z vonkajšej strany budovy štyri núdzové schodištia pre  rýchly únik divákov z galérii. Miestne noviny Pressburger Zeitung však už zozačiatku takéto riešenie odsúdili a vyzvali postaviť nové divadlo [Milena Cesnaková – Michalcová: Premeny divadla (Inonárodné divadlá  na Slovensku  do roku 1918), VEDA, vydavateľstvo Slovenskej  akadémie vied, Bratislava 1981, s. 52].  Podľa Mileny Cesnakovej- Michalcovej, odvolávajúcej sa na tvrdenie Karla Benyovszkého z roku 1924, bolo ďalším podnetom pre urýchlené riešenie problému s mestským divadlom spadnutie časti omietky v redute počas koncertu. Ministerstvo vnútra vtedy vyslalo komisiu preskúmať stav budovy a na základe zistených skutočností ho nechalo v júni 1884 zavrieť. [Milena Cesnaková – Michalcová: Premeny divadla (Inonárodné divadlá  na Slovensku  do roku 1918), VEDA, vydavateľstvo Slovenskej  akadémie vied, Bratislava 1981 s. 52].  7. júla 1884 rozhodlo o postavení nového divadla  a  25. septembra  začali staré bratislavské divadlo búrať [Autorky Elena Lukáčová a Jana Pohaničová datujú začiatok búracích prác na august 1884. - Lukáčová Elena, Pohaničová Jana: Rozmanité 19. storočie. Architektúra na Slovensku od Hefeleho po Jurkoviča, Perfekt 2008, s. 162]. Napriek tomu, že mesto už malo k dispozícii projekt na nové divadlo a redutu od architektov Fellnera a Helmera, po tragédii vo Viedni sa rozhodla architektov opätovne vyzvať na vypracovanie nových plánov divadla bez reduty. V roku 1884 Fellner predložil nové projekty,  ktoré schválilo Uhorské kráľovské ministerstvo verejných prác a dopravy 26. apríla 1885 [Tina Lipsky: Nationaltheater. Bratislava (katalógové heslo), in: Fellner & Helmer. Die Architekten der Illusion Theaterbau in Europa (autor úvodu Helmut Strobl), zborník,  Stadtmuseum Graz, Graz 1999, s. 139-141].  Do septembra nasledujúceho roku bola stavba postavená a dňa 22. septembra 1886 ju  otvorili slávnostným večerom, na ktorom vystúpil budapeštiansky  operný  súbor, odznel prológ od spisovateľa Mórica Jókaiho a nakoniec  predviedli operu Ferenca Erkela Bánk Bán. Pod rýchle realizovanie výstavby sa zaiste podpísal i výber skúsených bratislavských  staviteľov Ignatza a Alexandra Feiglerovcov. Náklady na jej postavenie vyšli na 340 000 zlatých [Milena Cesnaková – Michalcová: Premeny divadla (Inonárodné divadlá  na Slovensku  do roku 1918), VEDA, vydavateľstvo Slovenskej  akadémie vied, Bratislava 1981, s. 52. Podľa iného  údaju stála výstavba divadla 330 350 zlatých. - Tina Lipsky: Nationaltheater. Bratislava (katalógové heslo), in: Fellner & Helmer. Die Architekten der Illusion Theaterbau in Europa (autor úvodu Helmut Strobl), zborník,  Stadtmuseum Graz, Graz 1999, s. 139-141].  Architekti Fellner a Helmer navrhli eklektickú stavbu obdĺžnikového pôdorysu s centrálne umiestnenou sálou, tradičnou formou kukátkového javiska a hľadiskom s podkovovitým usporiadaním piatich radov lóží a balkónov nad sebou.  Po obvode sály situovali reprezentačné, komunikačné a v zadnej časti budovy i prevádzkové priestory.  Riešenie exteriérovej podoby nesie pre architektov typický palácový rizalit s kupolou a lodžiou, ako aj pred neho predstavaný balkón nesený štvoricou podpier.  Do hľadiska sa zmestilo 1200 divákov.  Osvetlenie  zabezpečovalo 800 plynových lámp a elektrický bronzový luster so sklenenými guľami. Na výzdobe divadla sa zúčastnili viedenskí, budapeštianski a bratislavskí umelci. Alegorické súsošie na atike fasády vytvoril viedenský sochár Teodor Friedl, busty v oválnych nikách na čelnom priečelí, zobrazujúce Johanna Wolfganga Goetheho, Williama Shakespearea, Franza Liszta, Józsefa Katonu a Mihályho Vörösmartyho,   sa prisudzujú na základe údajov zo zakladajúcej listiny z 22. septembra 1886 bližšie neznámemu akademickému sochárovi W. Marhenkemu. Milena Cesnaková –Michalcová, odvolávajúc sa na publikáciu  K. Samarjaya z roku 1886, označuje za autora búst Viktora Tilgnera. Ústredné maľby na strope divadelnej sály vytvoril mníchovský umelec Leo Lüttgendorf-Leinburg a ostatná výzdoba sály, počítajúca najmä maliarske a pozlacovacie práce na strope a čelách lóží je dielom bratislavského umelca Karola Engela.  Freskové maľby v salóniku na prvom poschodí vytvoril rovnako Bratislavčan Kornel Spányi. Viedenský štukatér Reinhold Völkel dekoroval celý interiér romantickou ornamentikou. Zámočnícke práce, rovnako ako železnú oponu vytvoril Bratislavčan Ľudovít Martón. V roku 1911 bola opona bratislavským umelcom Gustávom Wintersteinerom vyzdobená maľovanou vedutou Bratislavy. Javisková technika bola dielom  Györgya Gallóa. Nábytok dodala firma J. Meiner a syn. Dva roky po otvorení divadla pribudla pred vstupným priečelím Ganymedova fontána – dielo bratislavského rodáka -  sochára Viktora Tilgnera.  

Pod hlavičkou Mestského divadla slúžila budova až do konca prvej svetovej vojny výlučne nemeckým a maďarským hereckým spoločnostiam. Tie sa v meste udržali i prvé roky po vzniku nového československého štátu v roku 1918 a vzniku Slovenského národného divadla v roku 1920. Divadelná sezóna v Mestskom divadle  sa  preto spočiatku delila medzi súbory všetkých troch národností. Zmena nastala až v období druhej svetovej vojny, kedy sa budova  stala výlučne sídlom národného divadla. Až do presťahovania sa činohry do novostavby Divadla Pavla Országha Hviezdoslava v roku 1955 v nej sídlili všetky tri divadelné súbory, t.j. opera, činohra i balet. Dokončením novostavby Slovenského národného divadla v roku 2007 sa väčšina divadelnej produkcie presunula do novej budovy,  v historickej budove Slovenského národného divadla, ako sa dnes budova bývalého Mestského divadla zvykne označovať, sa odohrávajú prevažne operné  predstavenia. 

Počas svojej vyše stodvadsaťročnej existencie prešla budova niekoľkými prestavbami.  Už v roku 1929 pri komisionálnej prehliadke divadla konštatovalo riaditeľstvo Slovenského národného divadla zlý stav javiska a prevádzkových častí budovy a žiadalo  jej rekonštrukciu: „Naše divadlo potrebuje nie malých opráv, ale základné rekonštrukcie, aby spodná časť javiska aj mosty v provazišťu boly kovové a pohyblivé. Hlavne to platí o podlahe javiska, ktorá by mala byť tak koncipovaná, aby sa dala dľa potreby zvyšovať a znižovať a nebolo potrebí tak zvaných praktikáblov, ktoré zaplnujú zadnú časť javiska. Nedostatok šatien zavinuje, že členstvo Slov. Nár. divadla pri predstaveniach musí sa zdržovať na chodbách a na javisku, čo je v iných divadlách neprípustné. V šatnách nie je vodovodu ani bezpečných opatrení  pre zohrievanie vody. Ústredné kúrenie v divadle je zastaralé a v čas velkých mrazov vôbec nefunguje. (...) Divadelné šatny sú nedostatočné a nezodpovedajú zdravotným predpisom. V malej miestnosti tiesní sa 10-13 ľudí. Tiež baletný sál je pre baletný sbor malý.

Miesto pre orchester je pôvodne pre 18 osôb pripravené a dnes sedí tam najmenej 38 hudobníkov, takže pri panike bolo by ťažko dostať sa z orchestru von.“  Už v tomto čase videlo riaditeľstvo divadla ako jedinú možnosť riešenia problému prístavbu novej budovy: „Keďže budova Mestského Divadla má zodpovedať požiarno bezpečnostným predpisom, niet iného východiska, ako pristavať k nej na zadnej strane novú budovu so šatňami, skladišťom a maliarňou, rešp. previesť rekonštrukciu celého hladiska.“ [Zápisnica z komisionálnej predhliadky mestského divadla v Bratislave, konanej 12. februára 1929,  dokument uložený v Archíve hlavného mesta SR Bratislavy]. Už o dva dni neskôr sa listom podobného znenia obrátili na Mestskú radu i členovia orchestra Slovenského národného divadla. Žiadali rovnako dôkladnú rekonštrukciu budovy a ako dôvod uvádzali malé a vlhké priestory: „Miesto pre orchester je malé a pre najnutnejšie obsadenie väčších oper nedostačujúce. Temperatura v tejto miestnosti nie je stabilná a stále sa mení, čo má za následok, že čella a bassi, ktoré pre nedostatok miesta v iných miestnostiach musia byť tam ponechané, náhlou zmenou temperatury praskajú, z čoho má škodu riaditeľstvo Slov. Nár. divadla, nútené súc nástroje tieto stále velkým nákladom opravovať. (...) Ladírna je asi 8-10 štvorc. metrov. Tato malá miestnosť má slúžiť 40 členom za šatnu a tiež čo miestnosť k ladeniu a rozohraní sa. Mimo toho je tam vlhko, takže uložené nástroje sa tam ničia.“  [list Mestskej rade v Bratislave, podpísaný členmi orchestra Slovenského národného divadla zo dňa 14.2.1929, dokument uložený v Archíve hlavného mesta SR Bratislavy]. Napriek zlej situácii v divadle sa ešte niekoľko rokov problémy radikálne neriešili. Až v roku 1934 schválila mestská rada na svojom zasadnutí 1. júna zadanie výmeny drevenej konštrukcie javiska železnou firme Českomoravská – Kolben-Daňek akc. spol.    V roku 1935 odsúhlasil Mestský zastupiteľský zbor na návrh mestskej rady úhradu prác. Plány boli vyhotovené v máji  a predbežnú kolaudáciu previedli 4. septembra 1935. Zo zachovaných archívnych dokumentov vyplýva, že práce obnášali  montáž novej nosnej železnej  konštrukcie povraziska  i s jeho vybavením, železnej konštrukcie podlahy s točňou   a  náhradu drevenej nosnej konštrukcie strechy železnou.   Podľa tvrdenia Ivana Laciku aj Tiny Lipsky boli v tomto čase odstránené i busty z ník čelného priečelia a nástropná maľba hľadiska premaľovaná. [Lacika, Ivan: Historická divadelná architektúra na Slovensku v stredoeurópskom kontexte, in: Slovak Theatre. Historical Theatre Architecture in Slovakia, National Theatre Centre 1996, nestránkovaná príloha;  Tina Lipsky: Nationaltheater. Bratislava (katalógové heslo), in: Fellner & Helmer. Die Architekten der Illusion Theaterbau in Europa (autor úvodu Helmut Strobl), zborník,  Stadtmuseum Graz, Graz 1999, s. 139-141].

Druhá rekonštrukcia na budove divadla prebehla v rokoch 1949-1950. Vtedy sa urobili renovačné práce, ktoré odstránili trhliny v základových múroch pod hľadiskom, vzniknuté počas bombardovania mesta v roku 1944. Došlo i k čiastočnej renovácii hľadiska, vstupného foyeru a salónu na I. poschodí. Pozlátila sa štuková výzdoba a vymenili sa sedadlá v hľadisku. [Hazucha, Vladimír: Rekonštrukcia budovy SND, in: Opera.  Bulletin vydaný pri  príležitosti  návratu  súborov  opery a baletu  do rekonštruovanej  budovy  Slovenského národného divadla, zodp. red. Ján Kákoš,  Bratislava 1972. ]

Hoci je pravdepodobné, že drobné závady budovy boli v priebehu jej existencie priebežne vykonávané, o čom svedčia i nepriamé správy, zachované v dobových dokumentoch, náročnejšie priestorové a technické úpravy s výnimkou rekonštrukcie v roku 1934 sa až do konca šesťdesiatych rokov neudiali. Zatiaľ čo pri výstavbe divadla sa uvažovalo s prácou 40-60 osôb, v šesťdesiatych rokoch 20. storočia si prevádzka budovy vyžadovala minimálne 200 pracovníkov. Neraz sa konštatovalo i to, že  prevádzkové priestory sa za celú existenciu budovy nezmenili.  Chýbali primerané sociálne zariadenia, skladovacie i skúšobné  priestory. Ešte v roku 1966 bola budova vykurovaná tehlovými pecami na čierne uhlie systémom teplovzdušných kanálov spred 80-tych rokov, čo spôsobovalo nemalé problémy. „(...) sadze vnikajú priamo do hľadiska i do hereckých šatní a skúšobní, pričom mimoriadne vysoká spotreba uhlia spôsobuje vysoké náklady. Čierny dym znečisťuje celé okolie Hviezdoslavovho námestia, čo bolo neraz predmetom verejnej kritiky.“ [Zpráva o stave príprav rekonštrukcie budovy opery Slovenského národného divadla, vypracovaná kolektívom plánovacieho a investičného oddelenia a SND, dokument uložený v Slovenskom národnom archíve]. Zastaralé vybavenie a provizórne opravy nevyhovovali ani bezpečnostným normám. „Najvyšší počet úrazov zo všetkých divadiel ČSR vykazuje Slovenské národné divadlo v Bratislave“, konštatovalo sa v správe o výsledkoch prieskumu pracovných podmienok zamestnancov divadla v roku 1961 [Zpráva o výsledkoch prieskumu pracovných podmienok zamestnancov SND, vypracoval Sväz čsl. žien na Slovensku, 2.5.1961, dokument uložený v Slovenskom  národnom archíve]. Ako jeden z dôvodov daného stavu sa uvádzal fakt, že „mnohé závady a nedostatky sú zapríčinené tým, že budova Slovenského národného divadla je stará.“ [Ďakovný list Oľge Hroboňovej, pracovníčke Sväzu čsl. žien na Slovensku, za vypracovanie Zprávy o výsledkoch prieskumu pracovných podmienok zamestnancov SND, napísaný dňa 1. júla 1961 ministrom a podpredsedom Slovenskej národnej rady Vasiľom Biľakom,  dokument uložený v Slovenskom  národnom archíve]. Na základe hygienickej previerky v roku 1964 hrozilo dokonca uzatvorenie divadelnej budovy.

Vedenie divadla si prirodzene problémy uvedomovalo a snažilo sa ich riešiť. Baletný súbor už v roku 1950 žiadal o pridelenie sály v budove Charitasu, kde bola v tom čase súkromná tanečná škola. Po zamietavom stanovisku požiadalo o adaptáciu baletnej sály v blízkej Redute, „čoho výsledkom bolo iba rozšírenie priľahlých miestností v tom zmysle, že sa zriadili sprchy /čo malo byť samozrejmosťou/ a o málo štvorcovým metrov sa zväčšili šatnice (...)“ [List ministrovi Vasiľovi Biľakovi od Karola Tótha (umel. Vedúci baletu) a Jindricha Hoffstädtera (za Dielenský výbor baletu ROH pri SND), zo dňa 5.3.1962, dokument uložený v Slovenskom  národnom archíve.]  Neskôr sa súbor pokúsil obstarať priestory ešte niekoľkokrát, zakaždým však bez úspechu.  Podobne sa divadlo pokúsilo získať i nové priestory pre svoju administratívnu zložku zamýšľanou výstavbou novej prevádzkovej budovy. Pozemok získalo ešte v roku 1955 v neďalekej Leningradskej ulici (dnešná Laurinská ulica).  V dôsledku bližšie nešpecifikovaných hospodárskych opatrení sa však od zámeru upustilo a preto sa divadlo v roku 1961 uchádzalo o uvoľnenie časti priestorov v budove Divadla Pavla Orságha Hviezdoslava, ktoré malo toho času v držbe Ministerstvo všeobecného strojárstva.  Ani tento pokus však nevyšiel.

Riešenie sa objavilo až o rok neskôr v rozhodnutí Povereníctva Slovenskej národnej rady pre školstvo a kultúru o nutnosti budovu divadla rekonštruovať. Dňa 2. septembra 1963 bola schválená investičná úloha a od 9.októbra toho roku pripravoval Krajský projektový ústav  projektovú dokumentáciu.

Rekonštrukcia, prestavba a prístavba budovy prebehla podľa projektu arch. Rajmunda Hirtha v rokoch 1969-1972. Počas prác sa odstránili problémy so spodnou vodou, dosahujúcou v určitých ročných obdobiach  úroveň suterénu. Budova bola obopnutá tesniacim múrom, siahajúcim až k nepriepustnej horninovej vrstve v  hĺbke ôsmych metrov. Priestorové nedostatky sa čiastočne odstránili prehĺbením a uvoľnením suterénu pod hľadiskom, kde sa v priestoroch bývalého CO krytu zriadila ústredná šatňa s bufetom a fajčiarňou.  Ostatné potrebné priestory sa získali prístavbou nového objektu k zadnej fasáde historickej budovy a vybudovaním podzemných priestorov pod blízkym námestím.  Získali sa tak najmä nové skúšobne, sklady, šatne a administratívne priestory. Okrem stavebných prác sa zrekonštruovala štuková výzdoba hľadiska, nanovo sa vybudovala stupňovitá podlaha, rešpektujúca krivku viditeľnosti. Počet sedadiel sa tým znížil na 620.  Vymenili sa sedadlá, za posledným radom pribudol technický blok. V najvyššom podlaží hľadiska sa zrušila galéria a na jej mieste vznikla nová osvetľovacia kabína. Ďalšiu situovali vo vrchole zastropenia hľadiska. Budova dostala nové vykurovanie. Pôvodná železná opona aj luster boli nahradené novými. Výzdobu stien v lóžach a balkónoch nahradili tapety. Premenou prešlo aj javisko, ktoré bolo rozšírené na súčasných 19 metrov vybúraním zadnej steny a zriadením nového zadného javiska. Do podlahy osadili novú točňu, rozšírili orchestrisko a namontovali nový svetelný park a technologické zariadenia. 

Historická budova Slovenského Národného divadla  bola postavená na mieste starého mestského divadla. Menovaný priestor bol pôvodne situovaný pred mestskými hradbami v tesnej blízkosti jednej z mestských brán. Hradby  v čase budovania divadla nahradila nová výstavba hlavného mestského okruhu a divadlo sa tak stalo jednou z dominánt mestskej promenády.  Dnes je situované v juhozápadnej časti Hviezdoslavovho námestia. Ide o päťpodlažnú budovu obdĺžnikového pôdorysu so štyrmi nadzemnými podlažiami (plus mezanin) a suterénom.  Čelná fasáda, orientovaná do námestia, tvorí pohľadový akcent celej stavby.  11-osové priečelie s ústredným, päťosovým rizalitom je priebežnou kordónovou rímsou rozdelený na spodnú časť  prízemia a prvého poschodia s mezaninom a hornú časť dvoch vyšších podlaží. Robustnejší charakter spodnej časti  je vytvorený nahrubo opracovanou bosážou a dvoma radmi jednoduchých pravouhlých okenných výrezov. Obdĺžnikové okná prízemia zdobia v strede nadpražného prekladu jednoduché klenáky, štvorcové okná mezaninu sú bez ozdôb. Horné dve podlažia čelnej fasády sú členené dvoma radmi okenných otvorov a šesticou pilastrov medzi nimi. Zvyšná plocha stien je členená jemnou rustikou. Reprezentačné prvé poschodie naznačuje navonok forma vysokých barokových okien s obdĺžnikovým parapetom,  lištovou šambránou s ušami, klenákom a segmentovým štítom. Menšie, takmer štvorcové okná najvyššieho podlažia fasády s lištovým ušnicovým ostením ukončuje v hornej časti horizontálna nadokenná rímsa a klenák. Priečelie ukončuje  atikový múrik s balustrádovým zábradlím. Päť prostredných osí priečelia je v celej jeho výške zdôraznených konvexne vydutým rizalitom, ukončeným priečne položenou pozdĺžnou zvonovou strechou. Podobne ako krajné osi priečelia, aj rizalit rozdeľuje rímsa na dve úrovne. Spodnú, zdôraznenú rovnako bosážou, člení v celej jej výške pätica polkruhových oblúkov. V nich sú umiestnené vstupy do divadelného vestibulu. V šírke troch ústredných osí je pred rizalitom predstavaný  balkón, nesený dvoma krajnými piliermi a dvoma vnútornými stĺpmi. Balkón siahajúci do úrovne druhého podlažia zakončuje balustrádový parapet. Horná časť rizalitu je podobne členená piatimi polkruhovými oblúkmi otvorenej lodžie na prvom poschodí a systémom rizalitov, prípadne polostĺpov medzi nimi. Z lodžie je prístupný  balkón. Nad oblúkmi v úrovni horného podlažia člení rizalit pätica okrúhlych ník, pôvodne určených pre busty významných nemeckých a maďarských skladateľov. Ich mená pôvodne ozrejmovali aj nápisové pásky pod nikami.   Po dlhom období ich neprítomnosti boli ich kópie nedávno vrátené na svoje miesto (Busta Mihály Wörösmartyho bola nahradená bustou W.A. Mozarta). Atiku zdobí nápisová páska s názvom divadla, pôvodne nesúca maďarské označenie Városi Szinház, v neskoršom období Mestské divadlo, poprípade doplnené i maďarským a nemeckým variantom.   Nad rizalitovou atikou zdobili fasádu ústredné súsošie Tálie s anjelmi a dvojica anjelov po stranách. 

Členenie čelnej fasády sa uplatnilo zhodne aj v 14-osových bočných fasádach divadla. Povrchová úprava stien, formálna podoba štyroch radov okenných otvorov a pilastrov, ako aj ukončenie fasády balustrádovou atikou  zodpovedajú  čelnej fasáde. Výnimku  predstavuje iba posledná, krajná os fasád bez okenných výrezov. Fasády  člení dvojica plytkých rizalitov. Prvý, zaberajúci šírku prvých troch okenných osí, naznačuje umiestnenie vstupného vestibulu a schodísk, čomu pôvodne zodpovedala i trojica vysokých, polkruhovo ukončených vstupov na prízemí. Dnes sú z nich funkčné iba dva. Druhý rizalit v šírke 9-tej až 13-tej osi zodpovedal umiestneniu  javiskovej a prevádzkovej časti budovy. V jeho strede sa zo strany severozápadnej fasády nachádzal  služobný vstup, dnes sa nepoužíva. Posledná trojica vstupov na bočných fasádach, v 5-tej až 7-mej osi,  pôvodne sprístupňovala divadelnú sálu.  Dnes sa rovnako nepoužívajú.

Pred zadnú fasádu je dnes pristavaná novodobá dostavba, zo zachovanej pôvodnej projektovej dokumentácie si však môžeme urobiť predstavu o jej  podobe. Základné členenie 9-osovej fasády na dve horizontálne úrovne, spolu s formou okien i povrchovou úpravou stien opakovalo riešenie prednej fasády. V šírke krajných troch osí po oboch stranách fasády však chýbali pilastre a nárožie horných dvoch podlaží zvýrazňovala nárožná bosáž. V prostredných troch osiach sa neuplatnil ani rizalit, táto časť bola zdôraznená vysokým, polkruhovo ukončeným vstupom na prízemí, odlišnou formou okien na prvom  poschodí,  dvojicou pilastrov medzi nimi a dvojicou predstavaných stĺpov na krajoch. Spomínané okná prvého poschodia mali obdĺžnikovú formu s ostením vo forme pilatra, ktoré nad rovným nadpražím prechádzali do slepého oblúka.  Cvikle vypĺňali okrúhle medailóniky.

Nad atikovým zábradlím sa pôvodne čnela nadstavba povraziska s priečnou manzardovou strechou, členená zo strany zadnej fasády pilastrami a polkruhovými termálnymi oknami. Jej originálna podoba však zanikla už pri prestavbe javiska v roku 1935.

Pri prestavbe budovy v rokoch 1969-1972 bol pred zadnú fasádu vybudovaný spojovací krčok, spájajúci historickú budovu s prístavbou, odsadenou od pôvodnej fasády. Zachovali sa iba jej krajné osi.  Pomerne úzka prístavba na obdĺžnikovom pôdoryse so štyrmi nadzemnými a troma podzemnými podlažiami zodpovedá výške historickej budovy. Rozdelenie jej prednej fasády nerovnako vysokými pásmi sklennej výplne s jemným šachovnicovým delením jej dodáva horizontálny charakter. Bočné steny zostali bez členenia s výnimkou úzkeho dekoratívneho pásu, vertikálne prebiehajúceho celou dĺžkou bočných fasád.

Vnútorná dispozícia budovy je riešená symetricky a prehladne. Prednú časť tvoria reprezentačné a komunikačné priestory, za ňou nasleduje obdĺžnikový pôdorys divadelnej sály s foyerom,  po bokoch ktorého sú umiestnené komunikačné,  reprezentačné a v prípade zadnej polovice budovy prevádzkové  priestory. Hľadisko sály má podkovovitý, na vyšších podlažiach polkruhový pôdorys, vymedzený po obvode radmi lóží a balkónov. Zostávajúcu plochu ústredného obdĺžnika zaberá foyer, do ktorého ústia jednotlivé vstupy k lóžam na prízemí a na parter.  Ústredným priestorom v prednej časti budovy je štvorcový vestibul   s obiehajúcou ochodzou, z troch strán vymedzenou od vestibulu piliermi. Piliere zo strany čelnej fasády vymedzujú zároveň vstupy z exteriéru. Ochodza  umožňuje  prechod ku  schodiskovým ramenám, situovaným zrkadlovo po bokoch vestibulu. Z oboch strán ich tvorí dvojica  schodiskových ramien. Jedno sprístupňuje vyššie podlažia, druhé vedie k šatni v suteréne.  V zadnej časti je vestibul prepojený symetricky z oboch strán s priečnymi chodbami, vedúcimi k vstupom na bočných fasádach. Z nich je prístupný aj foyer  divadelnej  sály  a  dvojica ďalších schodísk, situovaných v bočných traktoch povedľa foyeru.  V pokračovaní bočných traktov sa nachádzajú   dva salóniky a sociálne zariadenia.        Schodisťami v bočných traktoch sú prístupné priestory mezaninu a prvého poschodia, zatiaľ čo k druhému poschodiu je prístup cez schodištia v prednej časti budovy. Základná dispozičná osnova  prízemia sa opakuje aj na úrovni mezaninu a prvého poschodia, priestor nad vestibulom zaberá na úrovni prvého poschodia reprezentačný salónik.  Druhému poschodiu absentuje priestor foyeru. Na širší balkón polkruhového pôdorysu sa vstupuje priamo z priečnej chodby, prípadne z bočných traktov.

Pôvodne boli verejné priestory divadla zdobené bohatou štukovou a freskovou výzdobou, ktorá sa dodnes zachovala vo vestibule, schodištiach, salóniku na prvom poschodí, lodžii a čiastočne v divadelnej sále.

Vestibul predstavuje štvorcový priestor vymedzený piliermi s predstavanými polostĺpmi. Na ne dosadá placková  klenba s lunetami. Priestor medzi piliermi je tvorený úzkou plochou steny s dvoma radmi oblých výrezov nad sebou.  Stropná klenba je zdobená páskou rastlinného štukového ornamentu, uprostred sa nachádza  zrkadlo. Ornament zdobí iba jeho stred, v ktorom je upevnený luster vo forme gule. Úzka stena nad dolným radom výrezov medzi piliermi nesie štukovú výzdobu vo forme anjeličkov, držiacich v rukách nápisovú pásku. V nej sú nápisom označené priestory, ku ktorým sa možno v danom smere dostať.

Podobne ako vestibul na prízemí, aj salónik nad ním je klenutý plackovou klenbou s lunetami. Bočné steny sú v hornej časti ukončené robustnou rímsou,  na ktorú dosadá rad polkruhových termálnych okien. Steny zdobia ozdobné soklové drevené obklady, zrkadlá s freskovou figurálnou výzdobou s motívom múz a hladké plochy v zlátených rámoch. Výzdoba stropnej klenby napodobňuje výzdobu vestibulu so zrkadlom a páskovým rastlinným ornamentom. Zo strany čelnej fasády sa salónik troma vstupmi otvára do lodžie, klenutej valenou klenbou s pásmi. Klenbu zdobí rastlinná a geometrická výzdoba. Z lodžie je ďalej prístupný balkón.

Ramená schodísk, vedúcich k mezaninu a prvému poschodiu, sú klenuté lomenou klenbou s deliacimi pásmi. Pásy, podobne ako vrchol klenieb zdobia drobné rastlinné štukové ornamenty.

Výzdoba divadelnej sály sa dodnes zachovala  sčasti na  strope a na balkónových parapetoch. Plochú klenbu pôdorysu kruhu vymedzuje pás rastlinnej výzdoby po jej obvode.  Ústredným prvkom v strede je guľovitý luster, upínajúci sa k okrúhlemu okulu v strede. Ostatná plocha stropu je symetricky rozdelená  štvoricou  slepých zrkadiel v masívnych zlátených rámoch, pôvodne vyplnených maľbami.  Medzi nimi sú umiestnené mriežky s kartušami a jemná pásková rastlinná ornamentika. Parapety balkónov  majú formu kuželkovej balustrády (v prípade prvých troch balkónov na úrovni mezaninu), alebo mierne  konvexne vydutých súvislých stien. Uplatňuje sa na nich bohatá štuková výzdoba robustných barokových foriem (mušle, mriežky, boltec). V úrovni mezaninu a prvého poschodia sú pilieriky, nesúce lóže a balkóny, zdobené atlantami.   

        

Literatúra, pramene:

Gažo Mikuláš, Holčík Štefan, Zinser Otto: Bratislava pred sto rokmi, Albert Marenčin Vydavateľstvo PT, Bratislava 2003, ISBN 80-88912-45-8, 200 strán.

Milena Cesnaková – Michalcová: Z divadelnej  minulosti na Slovensku, Divadelný ústav Bratislava 2004, ISBN 80-88987-57-1.

Milena Cesnaková – Michalcová: Premeny divadla (Inonárodné divadlá  na Slovensku  do roku 1918), VEDA, vydavateľstvo Slovenskej  akadémie vied, Bratislava 1981.  

Lacika, Ivan: Historická divadelná architektúra na Slovensku v stredoeurópskom kontexte, in: Slovak Theatre. Historical Theatre Architecture in Slovakia, National Theatre Centre 1996, nestránkovaná príloha. 

Lacika, Ivan: Fellner a Helmer -  jedna  architektúra  pre mnohé  kultúry, in: Slovenské divadlo, roč. 42, č.4, 1994, s. 321-324.

Lukáčová Elena, Pohaničová Jana: Rozmanité 19. storočie. Architektúra na Slovensku od Hefeleho po Jurkoviča, Perfekt 2008, ISBN: 978-80-8046-426-4.

Šoltézová, Danica: Uhorská šľachta a jej sídla, in: Architektúra na Slovensku. Stručné dejiny. (zost. Moravčíková Henrieta), Vydavateľstvo Slovart, Bratislava 2005, ISBN: 80-8085-079-8, s. 184, tu s. 96-101.

Fellner & Helmer. Die Architekten der Illusion Theaterbau in Europa (autor úvodu Helmut Strobl), zborník,  Stadtmuseum Graz, Graz 1999.

Maxa M., Hirth Rajmund: SND/Bratislava. Rekonštrukcia a prístavba budovy opery SND v Bratislave/hľadanie maxima vo vymedzených hraniciach, in: Projekt, roč. XIV., č.10, 1972, s. 42-47.

Dokumenty o rekonštrukcii budovy Slovenského národného divadla z rokov 1929 a 1935, uložené v Archíve hlavného mesta SR Bratislave.

Dokumenty o rekonštrukcii budovy Slovenského národného divadla z roku 1961, uložené v Archíve Pamiatkového úradu SR.

Dokumenty o rekonštrukcii budovy Slovenského národného divadla z rokov 1961 až 1966, uložené v Slovenskom národnom archíve.

Názov: Historická budova Slovenského národného divadla

Vznik: 1885-1886

Architekti: Ferdinand Fellner, Hermann Helmer

Bratislava ako niekdajšie hlavné mesto monarchie bola už od začiatku 17. storočia, keď je doložené prvé predstavenie kočovnej  divadelnej spoločnosti, najvýznamnejším centrom divadelníctva na území Slovenska. V roku 1776 tu dal gróf Juraj Csáky na vlastné náklady  postaviť prvé kamenné divadlo. Bola to stavba s dvoma radmi lóží a dvoma galériami. Táto budova však po 100 rokoch schátrala a magistrát mesta začal uvažovať o jej prestavbe. V tom čase sa však  objavila  i mienka, že by bolo lepšie budovu divadla postaviť nanovo.

Tento názor nakoniec zvíťazil a architekti Ferdinand Fellner a Hermann Helmer boli v roku 1881 poverení vytvorením  návrhu novej budovy divadla a reduty. Ešte toho roku vznikol aj predbežný návrh. Plánovaný bol stavebný komplex, ktorý by pod jednou strechou spájal divadelnú, tanečnú a koncertnú sálu s reštauráciou, navzájom oddelené prejazdom pre koče a  pasážou pre peších.

V dôsledku tragédie vo viedenskom Ringtheatre však magistrát od vybudovania takéhoto veľkolepého komplexu upustil a uvažoval iba o vybudovaní nového divadla.

Nové plány vytvorili architekti Ferdinand Fellner a Hermann Helmer v roku 1885. V tom čase už stará budova divadla nestála, kvôli jej chatrnému stavu a z toho vyplývajúceho nebezpečenstva požiaru bola zbúraná  už rok predtým. Na jej mieste sa v priebehu dvoch nasledujúcich rokoch postavilo dnešné divadlo.

Literatúra:

Fellner & Helmer. Die Architekten der Illusion Theaterbau und Bühnenbind in Europa (Vortwort von Helmut Strobl), Sammelwerk, Stadtmuseum Graz, Graz 1999

Lacika, Ivan: Fellner a Helmer – jedna architektúra pre mnohé kultúry, in: Slovenské divadlo, roč. 42, 1994,  č. 4, s. 321-324.

Cesnaková – Michalcová, Milena: Premeny divadla. (Inonárodné  divadlá  na Slovensku  do roku 1918), Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied v Bratislave, 1981. 

 

 

autor: Viera Dlhánová

dodatočné informácie

neboli vložené žiadne informácie

pridaj dáta

meno: meno bude publikované

Váš mail nebude publikovaný.

Údaje: prosím, vložte údaje o tomto divadle, minimálne 10 znakov.

deväťplusjedna=