Názov: Štátna opera Banská Bystrica

Pôvodný názov: Národný dom

Architekt: Emil Belluš

Umelci: Július Flache (maliarska výzdoba foyeru), František Kysela (maliarska výzdoba v divadelnej sále)

Realizácia: 1927-1930

Mesto Banská Bystrica sa zaoberalo myšlienkou postaviť divadlo s redutou  už od začiatku 20. storočia. Naliehavou sa táto otázka stala najmä po požiari starého mestského divadla v roku 1908, čo viedlo mestské zastupiteľstvo k jednaniu o postavení novej budovy.  V priebehu štyroch nasledujúcich rokov sa riešila otázka umiestnenia objektu, pretože z 9-tich navrhovaných m

„Roky sa míňajú, každý hovorí a cíti,  že v Banskej-Bystrici  len jedno chýbä: zodpovedné  miestnosti  pre spoločenské schôdze,  tedy divadlo /:biograf:/, verejná knihovňa, riadné  miestnosti  pre tanečné  zábavy a koncerty.“ – toto konštatovanie mešťanostu Banskej Bystrice z roku 1921 vystihovalo situáciu, v ktorej sa  Banská Bystrica nachádzala od roku 1908, kedy vyhorelo staré mestské divadlo vo dvore radnice. [Návrh v záležitosti Národného Domu, napísal Július Csesznák, mešťanosta, 22.11.1921, dokument uložený v Štátnom archíve v Banskej Bystrici – pobočka Banská Bystrica].  Mesto sa síce viackrát pokúsilo zničenú budovu divadla nahradiť novou, no plány prekazila „svetová válka a po válke  neusporiadané  pomery  ako hospodárske  tak i političké.“ [Výťah zápisnice zo zasadnutia  zastupiteľského zboru  mesta  Banskej Bystrice, ktoré sa vydržiavalo  dňa 3. júna 1927, s. 3, Štátny archív v Banskej Bystrici  - pobočka Banská Bystrica]. 

Už pred devastujúcim požiarom starého divadla 8. novembra 1908 sa mestské zastupiteľstvo zaoberalo plánmi nahradiť ho kvôli nevyhovujúcemu stavu novostavbou. Malo sa však postaviť spolu s redutou, pretože potom, ako bývalá bansko-bystrická sporiteľňa nechala na konci 19.storočia svoju „zábavnú dvoranu“ [Návrh v záležitosti Národného Domu, napísal Július Csesznák, mešťanosta, 22.11.1921, dokument uložený v Štátnom archíve v Banskej Bystrici – pobočka Banská Bystrica] zmeniť pre svoje účely, mestu chýbala aj tanečná sála. V roku 1902 malo mesto k dispozícii už aj plány novej reduty (s divadlom), vytvorené miestnym architektom Adolfom Holeschom. O tom, do akej miery bolo mestské zastupiteľstvo  s ich podobou spokojné a či uvažovalo o ich realizácii, sa však pramene ani bádatelia nezmieňujú.  Nasledovalo dlhé obdobie výberu stavebného pozemku, ktoré štyri roky neviedlo k uspokojivému výsledku. Až keď minister poľnohospodárstva  daroval mestu na stavbu divadla a reduty pozemok na konci bývalého dvora Banskej komory, mohli sa  prípravné práce pohnúť ďalej. V roku 1912 sa vypísala súťaž na divadlo a redutu, do ktorej došlo 30 návrhov. Prvú cenu získal známy budapeštiansky architekt István Medgyaszay. Už spomínaná prvá svetová vojna však postaveniu divadla zabránila.

Po vojne  myšlienka postaviť nové divadlo nezanikla, zámer polyfunkčnej budovy reduty s divadlom však nahradila predstava Národného domu. „Pred dvoma rokami znova  bola  nastolená  otázka  táto, teraz  už pod  názvom „Národného Domu“.  – konštatoval mešťanosta Julius  Csesznák v roku 1921.  [Návrh v záležitosti Národného Domu, napísal Július Csesznák, mešťanosta, 22.11.1921, dokument uložený v Štátnom archíve v Banskej Bystrici – pobočka Banská Bystrica].  Podobne písal aj o dva roky neskôr ministrovi hospodárstva starosta A. Hanzlík: „Teraz ale, keď  centrálne položenie  mesta Banskú-Bystricu  za kultúrne centrum  Slovenska  určuje,  nemôžeme  sa uspokojiť  s jednoduchým  divadlom, ale musíme vybudovať  „Národný Dom“,  ktorý následkom jeho  veľkého  významu  má byť  najmonumentálnejšia  budova,  ktorá už  so svojou  polohou,  s rozmermi dokazuje to,  že   dôstojne  zastupuje  vec  národnej  kultúry  slovenskej.“ [List ministrovi  zemedelstva  od  starostu A. Hanzlíka,  15. decembra 1923, Štátny archív v Banskej Bystrici – pobočka Banská Bystrica] V bližšie nešpecifikovanom období, pravdepodobne však až po  vojne, odkúpilo mesto dva domy na Hlavnom námestí, ktoré zamýšľalo prestavať pre divadlo, biograf,  knižnicu,  koncertnú dvoranu, hotel, reštauráciu  a kaviarňu. [Návrh v záležitosti Národného Domu, napísal Július Csesznák, mešťanosta, 22.11.1921, dokument uložený v Štátnom archíve v Banskej Bystrici  - pobočka Banská Bystrica]. Tento zámer sa však mestu nepodarilo realizovať. (Dôvody historické pramene neuvádzajú). Namiesto toho sa mali oba domy opätovne predať a zo získaných financií hradiť výstavbu novostavby Národného Domu.

Mestu však v tom období opätovne chýbal  pozemok na výstavbu budovy. Darovanie pozemku lesného eráru, ktorý mesto získalo ešte pred vojnou, bolo podmienené požiadavkou, že  k výstavbe musí dôjsť v priebehu dvoch rokov. Keďže sa tak z už spomínaných dôvodov nemohlo stať, nárok mesta naň zanikol. Niekoľkoročné vyjednávanie s lesným riaditeľstvom a následne i s ministrom poľnohospodárstva viedlo v roku 1923 k odpredaju časti pozemku lesného eráru v Národnej ulici za symbolickú cenu mestu. Už o rok nato však správny výbor mesta konštatoval, že odkúpený pozemok na výstavbu Národného Domu je primalý a preto na svojom zasadnutí dňa 1. apríla 1924 uzavrel žiadať od lesného riaditeľstva odpredaj aj ostatnej čiastky spomínaného pozemku, siahajúceho až k rieke Hron. K jeho postupnému odkúpeniu došlo v rokoch 1925 a 1926. Časť stavebného pozemku sa získala i kúpou čiastky záhrad  od súkromných vlastníkov.     

Ďalším krokom k postaveniu Národného Domu bolo vytvorenie stavebného programu. Ešte v roku 1921 ustanovil stavebný výbor novostavby komisiu, ktorá sa jeho zostavením mala zaoberať. V jej vyjadrení sa uvádza: „Dľa nášho názoru sú to miestnosti kultúrneho  významu, ktoré nám vtenčas úplne  chybajú,  ako : divadlo, dvorana,  verejná knižnica a čitárna, ďalej miestnosti  obchodného  rázu:  ako  reštaurácia, kaviarňa, hotel, biograf, ktoré  majú  doplniť                                    vyšeuvedené kultúrne čiastky Národného Domu, ale aj umožniť aby  sme tento  na  obchodnom základe  vystaviť mohli.“ [Návrh komisie vyslanej správnym výborom ku prihotoveniu otázky  stavania  Národného Domu, datovaný 10.1.1922, dokument uložený v Štátnom archíve v Banskej Bystrici  - pobočka Banská Bystrica]. Komisia predostrela návrh stavebného programu, ktorý obsahoval o.i. divadelnú sálu s hľadiskom pre cca. 600 divákov, a síce na parteri  350-400 miest, na balkóne 120-150 miest a na galérii 100 miest na sedenie. Pritom sa uvádzala ako možnosť kombinácia balkóna s lóžami. Javisko malo zaberať 150 m²  a obsahovať  aj zadné javisko a proscénium. Medzi  vedľajšie miestnosti príslušiace k divadlu sa menovali i sklady a šatne, z ktorých jedna šatňa mala zároveň slúžiť ako učebná miestnosť, ďalej miestnosť pre rekvizitára, krajčíra a kancelária. Dvorana, slúžiaca pre tanečné zábavy a koncerty, zaberajúca rozlohu 300 m², mala rovnako obsahovať balkón, prípadne lóže na jednej, alebo na viacerých stranách.  Z ostatných požiadaviek sa uvádza zriadenie kaviarne a reštaurácie „v príhodnom spojení  s dvoranou, aby pri  spoločenských,  tanečných, zábavách a príležitostiach spolu so dvoranou mohly byť  upotrebené asi pre 1000 ľudí“, hotel s cca. 32 izbami pre 1 prípadne 2 osoby, biograf s hľadiskom s lóžami pre cca. 500 návštevníkov a verejná knižnica. Komisia sa ďalej zaoberala otázkou zníženia stavebných nákladov prípadným spojením funkcie divadla, dvorany a biografu do jedinej miestnosti, čo však zamietla s odôvodnením, že: „Divadlo, dvorana,  biograf, každá týchto  čiastok má svojmu určeniu  zodpovedné  zvláštne požiadavky, ktoré  srovnať, spojiť je úplne  nemožné  a utrpela by len  dokonálosť objektu. Jedná sa práve o vystavenie  takej kultúrnej budovy, ktorá nie len terajším pomerom na skutku,  ale aj budúcnosti  má zodpovedať.“

Ako je zjavné, prvotné predstavy o rozsahu ponúkaných  služieb i veľkosti budovy boli značne veľkolepé. Postupom  prípravných prác, najmä vytvorením rozpočtu stavby, sa však mnohé z prvotných predstáv ukázali  prehnané a pre finančné pomery mesta premrštené. Už upravená verzia stavebného programu pravdepodobne zo začiatku apríla roku 1924 úplne vynechala dvoranu, pri ostatných miestnostiach bola znížená ich rozloha. Pribudla požiadavka zriadenia menšej sály s rozlohou cca. 120 m², ktorá mala slúžiť na menšie koncerty, kabaret, prípadne ako bar či jedáleň. Naopak posilnili sa tie čiastky budovy, ktoré mali prinášať zisk: kapacita  biografu sa zvýšila na 800 divákov, zriadiť sa mali spolkové miestnosti, resp. kasíno. Stavebný program, datovaný 15. aprílom 1924 dopĺňal už vyššie spomenutý tým, že funkciu divadelnej sály spojil s dvoranou – teda tanečnou sálou a pred priečelím na dolnom konci pozemku, teda k rieke Hron, prípadne do Národnej ulice,  plánoval zriadiť záhradu.  Posledný stavebný program, datovaný 28. júnom 1924, doplňuje predchádzajúce požiadavkou, aby divadelná časť Národného Domu bola situovaná na hornom konci pozemku a kaviareň s reštauráciou a hotelom do Národnej ulice. Zaujímavá je  poznámka,  „že hotel bude len v budúcnosti  postavený, má  ale byť  už  vtenčas  v organičnom spojení celej  budovy  projektovaný.“ [Stavebný program a podmienky ku projektovaniu Národného Domu v spojení s jedním  hotelom,  vystaviť sa  majúcim  neskoršie, datovaný 28. júna  1924,  dokument uložený v Štátnom archíve v Banskej Bystrici  - pobočka Banská Bystrica]. Stavebné programy z 15. apríla ani z 28. júna  nespomínajú zriadenie biografu, no jeho projektovanie v suteréne pod divadelnou sálou odsúhlasila stavebná komisia na svojom zasadnutí 4.11.1924. Neskôr, v roku 1929 na svojom zasadnutí  obecná rada mesta uzavrela,  aby veľká dvorana  Národného Domu bola zariadená tak,  aby mohla slúžiť  aj na biografické  ciele. To sa nakoniec  i udialo, hoci sa v miestnych periodikách voči jeho umiestneniu v Národnom dome zniesla vlna nevôle a dlho sa o význame a potrebnosti biografu v tejto stavbe viedli na ich stránkach polemiky. Na zasadnutí stavebnej komisie zo dňa 4.11.1924, na ktorom sa prejednávali došlé stavebné plány architektov Emila Belluša (spomína sa Daniel, ide však o zámenu mena syna Emila s otcom Danielom) a Pavla Valucha (Walluch) došlo opätovne k úprave stavebného programu. Preskúmaním plánov sa totiž zistilo, že stavebný program je nedostatočný, t.j. že divadelná sála je primalá a treba ju zväčšiť.  „Divadelná sieň  (dvorana) má byť  340 m²   veľká. Ma mať balkon o 100 sedadiel a galeriu tiež o 100 sedadiel.- Na balkone majú byť  zriadené  na oboch bokoch  lóže  (aspoň 10-12), v ktorom  páde  môže  byť sedadiel  tu pomerne menej.  Galeria má  mať  osobitný  vchod  a schodište  úplne  oddelené  od vestibulu a balkonu. Pod veľkou sálou  v suteréne  má byť projektovaný biograf osobitným  vchodom, menšou šatňou, potrebnými núdzovými východmi, hľadištim nad circa  800 divákov (prípadne lóže) a komôrkou  pre operatéra. Pri projektovaní  biográfu  treba  presne  dodržať  policajné predpisy.“ [Zápisnica zo zasadnutia  stavebnej komisie Národného Domu,  napísaná dňa  4-ho  novembra  1924, dokument uložený v Štátnom archíve v Banskej Bystrici  - pobočka Banská Bystrica].

Počas ujasňovania stavebného programu prebiehali súbežne i aktivity na získanie stavebných plánov. Ešte v roku 1921 mesto uvažovalo, že výstavbu a prevádzkovanie Národného Domu prenechá vybranej verejnej spoločnosti a mesto zabezpečí iba pozemok, stavebný program, architekta, prípadne predaním dvoch budov na Hlavnom námestí získa financie (prípadne domy prenechá spoločnosti, ktorá bude Národný dom stavať). 21. januára 1922 uzavrel mestský správny výbor na svojom zasadnutí, aby sa požiadal jeden vybraný architekt o vypracovanie návrhu na stavbu Národného Domu spolu s rozpočtom.  Pri jeho výbere sa mesto  obrátilo so žiadosťou o radu na Ministerstvo verejných prác a to poslalo list s odporúčaním štyroch architektov: Dušana Jurkoviča, Františka Blažeka z  Hodonína, Vladimíra Fischera z Brna a Adolfa Liebschnera z Prahy. Napriek tomu sa však správny výbor mesta na svojom zasadnutí 13.4.1922 i finančný výbor na zasadnutí 16. 4. 1922 rozhodli vypísať verejný súbeh, i preto, že na súbeh sa prihlási viac uchádzačov. Finančná komisia však zároveň požiadala o odklad vypísania súbehu o jeden rok, čo odôvodnila nedostatkom financií. Správny výbor jej rozhodnutie prijal na zasadnutí 30.11.1922. Ešte 19. novembra roku 1923 však finančná komisia musela konštatovať, že financie na postavenie Národného domu  stále nemajú a problém sa pokúsila riešiť návrhom vyzvať YMCU, ktorá si v tom čase zamýšľala na Národnej ulici postaviť svoju budovu, aby k nej pristavala aj sieň pre divadelné predstavenia. Takéto riešenie sa  však neujalo ani medzi členmi komisie. Mesto stálo pred rozhodnutím, či v stavbe Národného domu pokračovať, alebo nie. „Svolala sa  dňa 5.IV.1924 jedna akéta [anketa, pozn. autorky], pozostávajúca  zo všetkých vrstiev nášho  občianstva, bez ohľadu na náboženstvo, na politické  strany,  na národnosť a stav, chcejúc  si zadovážiť úplne  právnú  mienku o tom, či sa má stavať  divadlo, vlastne Národný Dom ano, alebo nie. S potešením sme museli zistiť, že do posledného člena  pritomných sa osvedčili že stavba Národného Domu je potrebné  vzdor  tomu,  že to bude  vyžadovať  i velké obeti. (...) Bola výslovne stanovená otázka, či je ten pozemok vhodný  na stavbu Národného domu, ktorý  je v národnej ulici, na  hornej  čiastky  pozemku lesného äráru. Jednohlasné uzavretie  bolo, že „áno“ tento  pozemok je  vhodný  ku stavbe Národného  domu. (...) Po takomto jednohlasnom  prejave  nášho občianstva  sme sa  s velkou chuťou a vôlou chytili znovu do práce. Predniesli sme celú záležitosť pred patričný forum, tojest pred zastupiteľský sbor. A tu sme na našu najväčšiu potechu – obdržali jednohlasný súhlas k tomu, aby sa  národný  dom staval, a určený  pozemok uznal za vhodný, a dostaly sme poverenie, aby sa  tento pozemok zaopatril, a porobily  ostatné  potrebné predpráce.“   [Stavba Národného  Domu, nedatované, dokument uložený v Štátnom archíve v Banskej Bystrici  - pobočka Banská Bystrica]. V júni 1924 boli vyzvaní štyria slovenskí architekti a jedna stavebná spoločnosť do užšej súťaže na novostavbu Národného Domu: Alojz Payerberger, (tiež Peierberger), Emil Belluš, Alexander Skutecký, Vojtech (tiež Adalbert) Holesch a Slovensko-česká stavebná spoločnosť v Banskej Bystrici (architekt Pavel Walluch). Termín odovzdania návrhov sa stanovil na 1. augusta, pričom bol neskôr presunutý na 10. august 1924. Plány boli vyhodnotené odbornou porotou 9. októbra (spomína sa aj termín 11. október). Porota musela konštatovať, že z piatych vyzvaných architektov predložili svoje plány iba dvaja: pod heslom „Národu“ Pavel Walluch, staviteľ, zamestnaný v Slovensko-českej úč. stavebnej spoločnosti v Banskej Bystrici a pod značkou mestského címeru architekt Emil Belluš. Porota konštatovala, že plán Pavla Wallucha vôbec nevyhovoval požiadavkám, a preto odporučila prijať za základ pre stavbu Národného domu Bellušov projekt.  Stavebná komisia sa však pri posúdení oboch plánov uzniesla na tom,  „že naterajší stavební program  nezodpovedá  dnešným  a budúcim  požiadavkám a má sa  zmeniť  vlastne  rozšíriť. Na základe  týchto  plánov   a stav. progr.  stavbu neodporúča.“   [Zápisnica, napísaná dňa 4-ho novembra  1924 zo zasadnutia stavebnej komisie Národného Domu, dokument uložený v Štátnom archíve v Banskej Bystrici  - pobočka Banská Bystrica]. Napriek tomuto konštatovaniu  stavebná komisia  Bellušov plán úplne neodvrhla. Rozhodla sa architekta vyzvať, aby plány prepracoval podľa zmeneného stavebného programu.  V prípade jeho nesúhlasu mala vypísať novú súťaž. Už o dva dni nato,  6-teho novembra, sa však pri hlasovaní správneho výboru mesta rozhodlo predsa len súťaž vypísať. Termín uzávierky verejnej súťaže sa stanovil na koniec januára roku 1925.

Do druhej – verejnej súťaže na novostavbu Národného domu prišlo spolu 64 súťažných návrhov. Odborná porota zasadala 12. februára 1925 a uzniesla sa oceniť prvou cenou súťažný návrh pod heslom „čas“ autorov Vojtecha Šebora a G. Schreibera. Druhé miesto získal súťažný návrh A. Mendla a V. Šatručeka z Prahy (heslo „Slovenský kríž 7“)    a tretiu cenu návrh Emila Belluša z Bratislavy a A. Šebánka z Písku (heslo: znak Banskej Bystrice).    Okrem prvých troch ocenených návrhov sa porota rozhodla odkúpiť ešte ďalšie tri návrhy, a to práce architektov Alexandra Skuteckého a Vojtecha Holescha (heslo „Dom“), Otakara Schmidta (heslo modrá nálepka) a J. Zadražila a F. Slobodu z Prahy (heslo štvorec s diagonálami). Porota nakoniec  odporučila realizovať víťazný projekt  s menšími zmenami:

„miestnosti spoločenské,  nachádzajúce  sa pri  dvorany doporučuje sa oddeliť  medzi sebou pouze  zasklenou skladacou stenou; piliere do miestnosti týchto vyberajúce doporučuje vynechať  stejne  jako salonek nad nými v I. patre, aby  zlepšené bolo vrchné osvetlenie  miestnosti  z oknom do dvora.  Svetlík, do ktorého  ústí záchody kaviarni doporučuje sa zvačšiť za účelom  hojnejšieho prístupu vzduchu a svetla.“ [Zápisnica o jednaní jury  k posúdeniu  návrhov, došlých  do súťaže na náčrtky Nár. Domu v Banskej Bystrici, dokument uložený v Štátnom archíve v Banskej Bystrici  - pobočka Banská Bystrica]. Výsledky súťažnej poroty prerokovala stavebná a finančná komisia mesta 17.marca s tým, že so záverom súťažnej komisie súhlasí. S architektmi Šeborom a Schreiberom sa malo začať vyjednávať o prevedení ďalších prác. 24. (prípadne 25., dátum zle čitateľný) apríla 1925 sa mesto na zasadnutí stavebnej komisie s architektmi dohodlo na vypracovaní podrobných plánov a  vedení stavby. Stavba nemala stáť viac ako 4 mil. korún, na vnútorné zariadenie sa mimo to počítalo ďalších 500.000 korún. 13. júla toho roku architekti poslali hotové plány spolu s rozpočtom. Na zasadnutí stavebnej komisie o deň neskôr však technický radca mesta upozornil na nedostatky, ktoré plány obsahovali. To potvrdila aj  odborná komisia, poverená následne preskúmaním plánov a tak stavebná komisia plány architektom vrátila na prepracovanie. Medzi nedostatky plánov boli o.i. menované plytké strechy, zlá forma oblokov, nedostatočná výška hotelových izieb a reštaurácie, a úplne nevhodná forma fasády. Architekti sa s mestom dohodli na prepracovaní plánov podľa pripomienok komisie a zmenené plány opätovne zaslali v októbri toho roku. Komisia skúmajúca  zaslané plány však musela opätovne konštatovať, že hoci sa nejaké zmeny na plánoch udiali, tie ale nestačia.  Pri ďalšom preskúmaní plánov sa navyše objavili ďalšie podľa vyjadrenia mestských predstaviteľov „moc chybné“ nedostatky  [Zápisnica, napísaná dňa 12. decembra  1925 na mestkom dome z príležitosti komisionálneho skúmania plánu na stavbu Národného  Domu, dokument uložený v Štátnom archíve v Banskej Bystrici  - pobočka Banská Bystrica], ktoré mali architekti opätovne odstrániť. Proti tomuto požiadavku sa však už architekti ohradili s tým, že chyby, ktoré im boli poukázané opravili a dodatočne vyčítané nedostatky sa predtým vôbec nespomínali. Z tohto dôvodu architekti odmietli dodatočne upravovať svoje plány. Spor sa vyhrotil natoľko, že o jeho vyriešení musel rozhodovať zmierčí súd.   Ten vyslovil rozhodnutie v prospech oboch architektov, ktorým muselo mesto  zaplatiť za vyhotovené plány i náklady súdu. Obe strany sa však následne dohodli, že plány po zaplatení prejdú do vlastníctva mesta a to s nimi bude môcť voľne zaobchádzať. Celý spor sa uzavrel v máji roku 1926. Medzitým sa však prípravné práce na stavbu Národného domu pohli ďalej. Na svojom zasadnutí dňa 23. apríla 1926 sa správny výbor mesta uzniesol na tom, že sa bude v stavbe pokračovať na základe súťažných a prepracovaných plánov architektov Šebora a Schreibera. Mali sa vyzvať štyria vybraní architekti na vypracovanie podrobných plánov podľa náčrtkov Šebora a Schreibera. Vyzvaní boli architekti Weinwurm, Skutecký, Belluš a Peyerberger. Všetci štyria architekti plány vyhotovili, Alexander Skutecký spolu s architektom Holeschom. Víťazom užšej súťaže sa stal Emil Belluš, ktorého mesto 15. októbra 1926 poverilo vypracovaním detailných plánov a vedením stavby. Plány Belluš odovzdal  v novembri roku 1926. 30. decembra ich stavebná komisia konečne mohla označiť za správne a odporučiť ich prijatie.

Zahájeniu výstavby Národného domu už nestáli v ceste žiadne väčšie prekážky. Na zasadnutí obecnej rady 1.6.1927 bol na základe vypísanej súťaže zvolená za stavebníka Slovensko-česká úč. stavebná spoločnosť  v Banskej Bystrici. 19. júna 1927 bol slávnostne položený základný kameň stavby. Na zasadnutí obecnej rady 24. augusta 1927 sa konštatovalo, že stavba pokračuje u hotelovej časti na prízemí, kde je dosiahnutá úroveň pivničných múrov, u divadelnej  časti sa mali začať murovať základy  a pivničné múry. Bol zároveň podaný návrh, aby sa v suterénových priestoroch, ktoré sa nevyužívali, zriadila zimná kolkáreň. Návrh na zariadenie baru pod veľkou sálou a bočnou chodbou sa neschválil. Na zasadnutí obecnej rady 29. januára 1928 sa prejednávala ponuka majiteľov priľahlých záhrad, ktorí časť  svojich záhrad  ponúkli na vytvorenie parku pred budovou Národného domu. Mestská rada odsúhlasila vytvorenie parku na hornom konci Národného domu aj odkúpenie spomínaných záhrad s vyjadrením, že „Národná ulice je dosť úzka a nie dosť vzdušná a preto už  ohľadu na Národný dom potrebné je, aby sa vytvoril park tak perd Národným Domom ako za ním.“ [Výťah zápisnice  zo zasadnutia  obecnej  rady  mesta  Banskej Bystrice, zo dňa 29-ho februára 1928, dokument uložený v Štátnom archíve v Banskej Bystrici  - pobočka Banská Bystrica].

Budova Národného domu bola čiastočne dokončená už v roku 1929, keď sa 30. apríla dala do užívania hotelová časť s reštauráciou a kaviarňou.  [Autor neuvedený: Národný dom bol otvorený...,  rubrika Z Banskej Bystrice, in: Pohronský Hlásnik, roč. IV., č.14, 5. apríl 1929, s.3.]. Divadelnú časť budovy otvorili koncertom  8. januára 1930 napriek tomu, že sa spočiatku uvažovalo o veľkolepom otváracom predstavení Slovenského národného divadla  - Predanej nevesty a neskôr aspoň o Shakespearovom Sne noci svätojánskej vo Hviezdoslavovom preklade, prevedenom miestnym ochotníckym súborom. Zámer však nevyšiel a prvé predstavenie v divadelnej sále zahrali miestni ochotníci až   7. februára (Wiliam Shakespera: Sen noci svätojánskej, v preklade Pavla Orságha-Hviezdoslava s hudbou Felixa Mendelsohna.)  Stavba si vyžiadala náklad 7,800.000 Korún. 

Výtvarné dotvorenie divadelnej časti budovy realizovali profesor umelecko-priemyselnej školy v Prahe František Kysela a miestny maliar Július Flache. Podľa Kyselovým návrhov sa vyzdobila veľká sála divadla, Flache je autorom veľkoplošného obrazu Alegória mesta Banskej Bystrice v divadelnom foyeri.  Ešte v roku 1929 sa uvažovalo aj o vytvorení symbolických sôch na fasáde Národného domu. Došlo i k realizovaniu ich modelov (autori Fric Motoška a Jožo Pospíšil z Bratislavy), dozorný výbor však vytvorenie sôch neschválil, o.i. i kvôli nedostatku financií.

Po strastiplnej ceste k postaveniu Národného domu sa však problémy neskončili. Okrem dvoch pripravovaných prestavieb muselo mesto v nasledujúcich rokoch riešiť aj spor s architektom, ktorému mesto už počas stavby vytýkalo nedodržiavanie termínov na dodanie plánov, čím sa stavba buď zastavila, alebo omeškala. Neskoré dodanie plánov  vraj spôsobilo i to, že tieto neboli pred ich použitím dostatočne dôkladne preskúmané: „Že sa chybne projektovalo javisko, prišlo sa na to, až keď sa montovalo povrazište – potom sa muselo búrať. Keďby  boly  prišly  plány  na čas, mohli  sme lepšie  posudzovať.“[Zápisnica zo zasadnutia stavebného výboru, konaného 14.2.1930, dokument uložený v Štátnom archíve v Banskej Bystrici  - pobočka Banská Bystrica]. Spor viedol až pred súd, ktorý  rozhodol v prospech architekta. Vyriešil sa nakoniec priateľskou dohodou.

Ako bolo už vyššie spomenuté,  krátko po otvorení budovy bolo nutné previesť niekoľko stavebných úprav. Okrem menších prác (vybudovanie otvoru v podlahe divadelnej sály, ktorým bolo možné presúvať stoličky zo sály do suterénu na uskladnenie; záclony na kaviarenskej terase, zabraňujúce veľkému prievanu; úprava pivníc, ktoré zatápala spodná voda) sa úpravy týkali najmä adaptácie reštauračnej galérie a suterénu na byty pre jedného z majiteľov hotela a reštauračný personál, o ktorú požiadal hotelier Ján Herda. Práce previedla slovensko-česká úč. stavebná spoločnosť v Banskej Bystrici.  Ďalšiu adaptáciu bolo nutné urobiť v roku 1935. Dôvody zo zachovaných dokumentov nie sú úplne jasné, pravdepodobne svoju rolu zohrala snaha zvýšiť rentabilitu stavby a tiež bližšie nešpecifikovaný spor s podnájomníkom Matejom Matošom o nájomnom. Mesto dostalo na prestavbu budovy aj mimoriadny krajinský príspevok vo výške 400.000 korún. Z tohto dôvodu mohlo vypísať aj užšiu ideovú súťaž, do ktorej vyzvalo štyroch architektov: Emila Belluša, Pavla Wallucha,  Teodora Krausa a Františka Bednárika. Keďže však finančný príspevok bolo nutné upotrebiť do konca roka, v  pomerne krátkej lehote stihli svoje plány odovzdať iba architekt Walluch a Kraus. Vypracovaním ďalších náčrtkov bol poverený Pavel Walluch. Prestavba sa týkala najmä dispozičných zmien v reštaurácii a kaviarni, ktorými sa mali odstrániť „nehospodárne vady  a vady neprípustné zo zdravotnopolicajného ohľadu“. Zanikla i kolkáreň v suteréne, ktorá sa nevyužívala a hospodársky dvor, na mieste ktorého sa zriadila záhradná reštaurácia. Na južnej strane divadelnej budovy (smerom ku Hronu) sa pristavili hotelové izby, ku javisku sklady pre kulisy a dekorácie.   

Ďalšou prestavbou prešla budova v 50-tych rokoch, kedy bol interiér divadelnej časti prestavaný pre potreby divadla. Okrem iného došlo k prekrytiu okenných otvorom v divadelnej sále dreveným obkladom. Ostatnou prestavbou prechádza stavba od roku 2008. Podľa projektu architekta Petra Kucharoviča sa predpokladá  renovácia stavby s rozšírením javiska a povraziska, opravou orchestriska a strechy a moderná prístavba skúšobní a prevádzkových priestorov pre potreby Štátnej opery.  

Po zahájení prevádzky divadelnej časti národného domu sa do jeho priestorov nasťahovali miestni ochotníci. Tí, spolu s príležitostnými predstaveniami Slovenského národného divadla, pôsobili v budove až do vzniku profesionálneho divadelného súboru v meste v roku 1959. To v budove bývalého Národného domu sídli dodnes.

Pozemok,  na ktorom dnes budova Štátnej opery leží, sa nachádza v blízkosti historického jadra mesta, medzi centrálnym námestím SNP a riekou Hron. Námestie s riekou prepája priečne na rieku  orientovaná Národná ulica, ktorú približne v strede križuje ulica J. Cikkera a o niečo južnejšie Ulica F. Švantnera.  Spomínané  tri ulice tvoria  hranicu  pravouhlého mestského bloku,  nárožie ktorého zaberá budova bývalého Národného domu. Stiesnenosť pomerne úzkych ulíc vyvažujú volné plochy zelene, rozprestierajúce sa na severnej aj južnej strane budovy.

Pôvodne boli v tejto časti mesta situované súkromné záhrady s nižšími rodinnými domami a  pozemok lesného eráru s hospodárskymi budovami. V čase budovania Národného domu sa začalo so zástavbou Národnej ulice: nárožie s dnešnou ulicou J. Cikkera postupne okrem Národného domu zastavali budovou YMKY a Národnej banky.

Predstavu o Pôvodnom vzhľade budovy poskytujú aspoň čiastočne zachované články miestnych periodík. V článku z februára 1930 sa píše: „Je to mohutná a krásna budova postavená obetavosťou občianstva, ktorá bude pýchou mesta po všetky časy. Vstup je upravený z architektonicky krásneho travertínu, široký 9 m a vysoký 15.5 m, s priestranným vstupným schodišťom, s arkádou v prvom poschodí a terasou v druhom poschodí. Na bočnej strane (od nábrežia) je elegantný podjazd pre povozy a autá. Celá budova rozdelená je na tri časti: kultúrnu, kaviarenskú a hotelovú. Divadelná sieň má 340 m² podlahovej plochy a 3600 m³ vydušného priestoru, pojme 900 osôb. S nou spojená je sieň prednášková o 120 m² podlahovej plochy. Miestnosť kaviarne je moderne zariadená a má 200 m² plochy. Reštauračná miestnosť má 80 m² a je hneď u kaviarne. Hotelová časť má 50 izieb vo dvoch poschodiach s patričnými úplne moderne zariadenými kúpelňami. Umyvadlá na teplú a studenú vodu sú v každej izbe. V ľavej časti hotelu je zariadená ľudová reštaurácia s balkónom. V tejto časti nachádza sa tiež reštauračná kuchyňa. V pivnici je moderná ľadiareň a priestranná zimná kolkáreň.“  [Autor neuvedený: Národný dom v Banskej Bystrici, in: Pohronský Hlásnik, roč. V., č.6, 7. február 1930, s. 1]. V článku z 24. januára toho istého roku sa uvádza i bližší opis divadelnej sály: „V prízemí je 420 pohodlných sedadiel v 21. radách, z ktorých 12 stojí na stupňovite zvýšenej podlahe;  takže posledné 4 rady zvýšené sú o 21 cm. Sedadlá v prízemí sú upravené tak, že za krátku dobu môže byť sál vyprázdnený a zariadený ako tanečná sieň. Balkón má 12 lóží a 4 stupňovite zvýšené rady so 79 sedadlami. Galéria má 7 stupňovite zvýšených radov so 125 sedadlami. Okrem toho na prízemí a na galérii je asi 150-200 miest na státie. Úhrnom možno v sále umiestniť asi 900 divákov. Sál je ohrievaný jednak ústredným kúrením, jednak vháňaným teplým vzduchom, a nakoľko strop sálu má po celom svojom obvode ventilačné otvory, je v sále stála výmena vzduchu, čím pobyt v divadle stáva sa príjemným, jak dostatočným pohodlím, tak i dostatočne prehriatou a čistou atmosférou. Steny sálu, ako i zábradlie balkónu a galérií obložené sú tmavo moreným dubom a je vo vlastnom záujme obecenstva, aby obloženie, ako i sedadlá šetrilo, aby toto skutočne reprezentačné a veľkomestským dojmom pôsobiace hľadisko na dlhé roky zostalo mestu nepoškodené. Pred javiskom pod podlahou sálu je miesto pre orchester, kde sa môže pohodlne umiestniť asi 30-36 hudobníkov. Prístup do orchestru je umožnený priamo z ľadiarne, umiestnenej pod javiskom v úrovni ulice. Proscéniový otvor je tiež opatrený profilovaným dobovým obložením;  nad ktorým sú tri modré signálové lampy. Javisko od hľadiska oddelené je silnou ohňovzdornou železnou oponou na elektrický pohon. Za železnou oponou zjaví sa nám bohate zhýbaná ťažká opona zo zamatu. Zvláštnym zariadením je umožnené túto oponu i rozhrňovať na boky i vyťahovať do výšky. Javisko samé, ktoré má 110 m² úžitkovej plochy pri hĺbke 9 m, je opatrené kupolovým – kruhovým horizontom, takže bude umožnené jednak premietanie obrazov, jednak vhodným usporiadaním horizontálnych stojok dekoračných a osvetlením horizontu s hora i zo spodu docieliť   úplného dojmu prirodzenej krajiny a ďalekého výhľadu. Javisko má tiež 2 štvorcové priepadliská a okrem toho tesne pred zadnou stenou iný otvor – tak zvanú zadnú ulicu – takže odtiaľ bude môcť byť docielené i dojmu schodišťa z hĺbky, rieky, jazera a pod. [Autor neuvedený: Divadelná časť Národného domu, in: Pohronský Hlásnik, roč. V, č.4, 24. január 1930, s. 1-2].

Budova Štátnej opery v Banskej Bystrici je bloková trojpodlažná budova na štvorcovom pôdoryse so skosenou zadnou stenou. Pre exteriérovú podobu je príznačné  vrstvenie viacerých kubických hmôt, viditeľné najmä na južnom priečelí, orientovanom smerom k rieke Hron. Severná aj západná fasáda sú  hladké, členené na nárožiach plytkými rizalitmi. Člení ich rad vysokých pravouhlých okenných otvorov reštaurácie na prízemí, v prípade severnej fasády nahradených v šírke prvých piatich okenných osí dvoma radmi menších pravouhlých okien. Dve vyššie podlažia sú členené  jednoduchými okennými otvormi, ktoré  zdôrazňujú  iba jednoduché podokenné rímsy. Inak sú steny fasád hladké. Reprezentačnejšia funkcia prízemia je zdôraznená hladkým kamenným obkladom. Výraznejšími prvkami oboch fasád sú teda iba nárožné rizality, v prípade trojosového rizalitu na západnom nároží severnej fasády vytvárajúci na dvoch vyšších podlažiach plytké balkóny členené jednoduchými piliermi.   Vstup do divadelnej časti budovy zo západnej strany zdôrazňuje dvojpodlažný predstavaný portikus, tvorený šesticou vysokých pilierov, nesúcich na úrovni druhého podlažia balkón a o podlažie vyššie terasu. Dominantou južného priečelia je vertikálna hmota schodiska, doplnený na prvom, prípadne i druhom podlaží horizontálnymi predstavbami komunikačných a prevádzkových priestorov divadla. Najpôsobivejším prvkom tu je výrazne pred hmotu predstavaný balkón, spočívajúci na štvorici stĺpov, prekrývajúci bočný vstup do divadla. Východná fasáda pôsobí v porovnaní z ostatnými nevýrazne, odstupňovaním  konvexne zakrivených hmôt na prvom a druhom poschodí priznáva priestor javiska za ňou. Objekt je ukončený sedlovou strechou s menej výrazným výškovým členením a vikiermi.   Budova je rozdelená na dve samostatné jednotky a to hotelovú časť s reštauráciou na jej severnej strane a na divadelnú časť, v ktorej sídli Štátna opera, na južnej strane.  Hlavný vstup do divadla umožňuje vyvýšené plateau pod už spomínaným predstavaným portikom. Trojicou vstupných otvorov je sprístupnený priečne orientovaný vestibul, oddelený od nasledujúceho priestoru foyeru  rovnako trojicou  dverí. Po pravej strane vestibulu je umiestnený vstup na schodište, vedúce na prvé poschodie aj vstup do prevádzkových priestorov. Foyer na pôdoryse písmena L obklopuje zo západnej a južnej strany divadelnú sálu, v jeho južnom krídle je situovaná šatňa pre návštevníkov a v časti západného krídla pod schodišťom na prvé poschodie bufet. Steny  priestoru foyeru kombinujú hladkú omietku s dreveným obkladom, jediným výtvarným dotvorením je veľkoplošný obraz Júliusa Flacheho nad hlavným vstupom do foyeru z vestibulu. Jeho výraznejšie vyznenie čiastočne tlmí dvojica mohutných stĺpov, umiestnená pred  vstupom do vestibulu. Naopak výrazne pôsobí pravouhlý raster priznaných stropných prekladov v západnom krídle foyeru v kombinácii s okrúhlymi svietidlami.  Z oboch krídiel foyeru je umožnený prístup do divadelnej sály, umiestnenej centrálne v pozdĺžnej osi stavby, rovnako ako i malá sála, situovaná severne od veľkej.  Na pravouhlom pôdoryse ju tvorí jednoduchý priestor  s trojramenným balkónom na prvom poschodí. Steny sú obložené tmavým dreveným obkladom,  rovnako ako proscéniový portál kukátkového typu. Na parapetoch balkóna sa zachoval pôvodný drevený obklad s vyrezávaným ornamentom, vytvorený firmou Jindřich Röhrs.  Pred proscéniovým otvorom je do podlahy zapustené orchestrisko. Najpôsobivejšie vyznieva pôvodný strop so zachovanými kubistickými svietidlami.                     

Literatúra, pramene:

Kubíčková, Klára: Emil Belluš. Banská Bystrica a Národný dom, in: Projekt, ročník XLI, č. 4, 1999, s. 36-43.

Kusý, Martin:  Hotelové stavby  na Slovensku. Dedičstvo minulosti  ako kryštalizácia  foriem, in:  Projekt, 9, 1974.

Autor neuvedený: Národný dom bol otvorený..., rubr. Z Banskej Bystrice, in: Pohronský Hlásnik, roč. IV., č.14, 5. apríl 1929, s.3.

Autor neuvedený: Mestská rada zasedala dňa 28..., rubr. Z Banskej Bystrice, in: Pohronský Hlásnik, roč. IV., č.1, 3. januára 1930, s.3.

R.: Národný dom otvorený, in: Pohronský Hlásnik, roč. V., č.2, 10. januára 1930, s.1-2.

X.: Uvedenie Thalie, rubr. Z Banskej Bystrice, in: Pohronský Hlásnik, roč. V., č.7, 14. február 1930, s. 2-3.

Ú.: Valné zhromaždenie divadelného sdruženia v Banskej Bystrici, rubr. Kultúrny obzor, in: Pohronský Hlásnik, roč. V., č. 20, 16. mája 1930, s.1.

Autor neuvedený: Slávnosť kladenia základného  kameňa do základov Národného domu, rubr. Z Banskej Bystrice, in: Pohronský Hlásnik, roč. II., č.13, 23.júna 1927, s.3.

Autor neuvedený: Divadelná časť Národného domu, in: Pohronský Hlásnik, roč. V., č.4, 24. január 1930, s.1-2.

Autor neuvedený: Národný dom v Banskej Bystrici, in: Pohronský Hlásnik, roč. V., č.6, 7. február 1930, s.1. 

Red.: Od XVI. do XX. storočia, rubr. Z Banskej Bystrice, in: Pohronský Hlásnik, roč. V., č.38, 19. september 1930, s.3. 

Dokumenty z obdobia stavby Národného domu v Banskej Bystrici, uložené v Štátnom archíve v Banskej Bystrici  - pobočka Banská Bystrica.

ožností si ani jedna nezískala dostatok sympatií mestských poslancov. Situáciu vyriešil až minister poľnohospodárstva, ktorý dal mestu k dispozícii pozemok, na ktorom dnes Národný dom stojí. Prvá súťaž na nové divadlo a redutu sa konala v roku   1912, no pravdepodobne kvôli vojne sa projekt nakoniec nerealizoval. Myšlienky nového divadla sa však mesto nevzdalo ani po vojne,  v tom čase však už rozmýšľalo o vybudovaní Národného domu, ktoré by okrem divadelnej sály obsahoval aj hotel a reštauráciu. Myšlienka Národného domu mohla nadväzovať na staršiu budovu Národného domu v Martine, ktorý bol v druhej polovici 19. storočia strediskom národného života a postavenie podobného domu mohlo teda vychádzať z  ambícií mesta   stať sa po vojne centrom stredného Slovenska a možno aj Slovenska celého.  Nasledovali dve súťaže, z ktorých ako víťaz napokon vyšiel mladý absolvent pražského Vysokého učení technického  slovenský architekt Emil  Belluš. Základný kameň stavby bol položený 19. júna 1927, dokončená bola v roku 1930. Pre  mladého architekta  boli však niektoré technické a prevádzkové  riešenia problematické, čo ešte v roku dokončenia stavby  a následne v roku 1935 viedli k niekoľkým adaptáciám. Väčšie zmeny  sa previedli v 50-tich rokoch, keď bol zmenený interiér kaviarne a na budove sa previedli menšie prístavby a prestavby.

Literatúra:

Kubíčková, Klára: Emil Belluš. Banská Bystrica a Národný dom, in: Projekt, 1999, č.4, s. 36-43.

Kusý, Martin: Emil Belluš, Tatran Bratislava, 1984.

autor: Viera Dlhánová