enczsksiplhudeitsvhrespt
navigácia: databáza divadiel
EN | SK

Jókaiho divadlo

dejiny divadlaprílohytechnické údajeHistoric equipment

významné udalosti

(zobraziť)1987 | opening

ľudia

(zobraziť)Rudolf Blaško |architekt

Blaško, Rudolf - slovenský architekt

Vyštudoval Fakultu architektúry a pozemného staviteľstva Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Po ukončení štúdií prešiel mnohými architektonickými kanceláriámi a inštitúciami.  (o.i. Projektová kancelária pre Jáchymovské doly, Hutný projekt Bratislava, Slovenský výbor pre výstavbu, KOVOPROJEKT Bratislava). V súčasnosti pôsobí v súkromnej sfére.

V rokoch 1974-1987 sa podľa jeho projektu realizovala novostavba Maďarského oblastného divadla v Komárne (dnes Jókaiho divadlo).            
     

 


dejiny

Názov: Jókaiho divadlo v Komárne

Vznik: 1975-1987

Architekt: Rudolf Blaško

Vznik maďarského divadelníctva na území Uhorska súvisí paradoxne s germanizačnou politikou vlády Jozefa II. na konci 18. storočia. V celkovo priaznivom období formovania sa národnoobrodeneckých hnutí v strednej Európe sa ako odpor voči vládnej politike  ujímala medzi maďarskými vlastencami myšlienka divadla v národnom, teda maďarskom jazyku jednak ako najúčinejšieho prostriedku na šírenie maďarského jazyka a jednak ako prostriedok proti germanizácii.  Už od 90-tych rokov 18. storočia preto možno sledovať vznik prvých profesionálnych divadelných spoločností, ktoré vďaka svojmu kočovnému spôsobu života šírili maďarské divadlo i na územie monarchie, obývané iným ako maďarským národom.

Na území horného Uhorska –teda dnešného Slovenska, odohrali príležitostne predstavenia v maďarskom jazyku  ochotníci na Slovensku už na konci 18. storočia z rovnakého dôvodu, ktorý viedol k vzniku maďarského divadla - ako manifest proti germanizačnej politike Jozefa II. Prvá maďarská profesionálna divadelná spoločnosť  Lászlóa Kelemena pravidelne hrávala v Lučenci od  roku 1798. V roku 1811 prišla ďalšia, vedená Józsefom  Benkeom a Jánosom Keményim. Za svoje pôsobisko si zvolila mesto Komárno, zaiste preto, že tu už na konci 18. storočia uverejňoval József Péczely - redaktor časopisu Mindenes Gyüjtemény, články o potrebe založenia maďarského divadelníctva. V priebehu nasledujúcich rokov prichádzali na územie Slovenska ďalšie skupiny maďarských divadelníkov, naprv do Komárna a Košíc, postupom času i do ďalších miest. V roku 1820 zahrali niekoľko divadelných predstavení v maďarskom jazyku dokonca v silne nemeckej Bratislave. Treba povedať, že už v nejednom prípade mali tieto spoločnosti okrem finančných záujmov i úmysel prebúdzať medzi tunajšími Maďarmi  národné sebavedomie, alebo dokonca pomaďarčovať inonárodné, najmä slovenské obyvateľstvo. Táto úloha maďarského divadla sa naplno prejavila po Rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867.

V skutočnosti mnohonárodný uhorský štát sa uhorské vládnuce triedy v období dualizmu snažili prezentovať ako národný štát s jedným – a to maďarským politickým národom. Školské zákony, kultúrne spolky i celý mechanizmus štátnej správy sa stali prostriedkom na dosiahnutie cieľa. Účinným

prostriedkom sa najmä z počiatku javili osvetové spolky, ktoré vznikali od osemdesiatych rokov 19.storočia po celom území Uhorska.  Pod zásterkou kultúrnej inštitúcie bolo ich cieľom šírenie maďarského jazyka a národného – teda opäť maďarského ducha. Mimoriadne veľký vplyv na ich vznik mala brožúra zvolenského župana Bélu Grünwalda, vydaná v roku 1878 pod názvom Felvidék (Horné Uhorsko).

Na území Slovenska bol aktívny najmä Hornouhorský maďarský vzdelávací spolok (Felvidéki Magyar Közmüvelödési Egyesület), známy pod skratkou F.M.K.E. Založený bol v Nitre v roku 1883.  Prostredníctvom zakladania maďarských materských škôl, ľudových knižníc a kultúrnych spolkov bolo jeho úlohou pomaďarčovanie slovenských miest, keďže tieto boli centrami kultúry  a ovplyvňovali i svoje širšie okolie. Jedným z najúčinnejších prostriedkov  pre dosiahnutie svojho cieľa videl spolok i v podpore divadla. Z tohto dôvodu inicioval aj výstavbu nového divadla v Nitre, v ktorého štatúte bolo uvedené, že v ňom možno hrať iba po maďarsky.

Vďaka národnej politike maďarskej vlády i  maďarizačným spolkom možno konštatovať,  že maďarské divadelníctvo prežívalo  v poslednej tretine 19. storočia a prvej tretine 20. storočia svoj zlatý vek. Na rozdiel od nemeckého bolo dobre zorganizované a do určitej miery aj štátom finančne podporované, čo mu zabezpečovalo obstojnú existenciu aj v mestách, v ktorých malo slabú návštevnosť. Jeho organizácia spočívala v rozdelení územia Uhorska na niekoľko obvodov (v roku 1879 ich bolo 30), ktoré sa následne prideľovali jednotlivým divadelným spoločnostiam, ktoré sa mohli v rámci jeho územia pohybovať. Platilo všeobecné pravidlo, že veľké a kvalitné súbory hrávali vo veľkých mestách so stálou divadelnou budovou (napr. Bratislava, Košice), menšie súbory nižšej kvality v menších mestách a mestečkách.

Takto zorganizované maďarské divadlo získavalo postupne oproti nemeckému prvenstvo. V mnohých mestách  mu boli vyhradené hlavné divadelné javiská, malo výsady hrať počas lepšie navštevovaných zimných sezón. Na druhej strane však treba povedať, že nie všetky mestá a mestečká tomuto maďarizačnému tlaku podľahli. To sa prejavovalo najmä v slabej návštevnosti maďarských divadelných predstavení.

Situácia na území Slovenska sa výrazne zmenila po roku 1918. Po rozpade tak mnohonárodného štátu, akým Uhorsko bolo, sa ukázalo, že rozdelenie nových štátov výlučne na základe príslušných etnických skupín nie je možné. Podľa prvých povojnových štatistík zostalo za hranicami vtedajšieho Maďarska asi 2,3 milióna Maďarov a v Maďarsku asi milión príslušníkov inej, ako maďarskej národnosti [Zvara, Juraj: Maďarská menšina na Slovensku po roku  1945, Nakladateľstvo Epocha, Bratislava, 1969, 224s., tu s.18]. Z príslušníkov pôvodne vládnuceho maďarského národa, ktorí sa novým prerozdelením štátnych hraníc dostali na územie iného štátu,  sa stala národnostná menšina. Na Slovensku išlo prevažne o okresy na južnom a východnom Slovensku, ležiacich na historickom rozhraní menovaných dvoch etnických skupín. Tu sa postupne  začal formovať  špecifický, relatívne samostatný  etnický celok, ktorý si svoju národnostnú príslušnosť stabilne zachoval aj v novom štáte.  Vďačí tomu najmä faktu, že na tomto území prebiehala maďarizácia pozvoľne postupnou vzájomnou asimiláciou už od 11. storočia, na rozdiel od ostatných oblastí na Slovensku, kde bola iba výsledkom krátkodobej násilnej vládnej politiky a v podmienkach nového štátu sa neudržala. Počet Maďarov po roku 1918 klesol síce aj  v južných okresoch krajiny,  po roku 1930 sa však stabilne udržiaval na hodnotách cca. 570 000 osôb. Ostatné údaje z roku 2001 hovoria o čísle 520 528 občanov maďarskej národnosti.  

Už za 1. Československej republiky mali občania maďarskej národnosti možnosť kultúrneho rozvoja (školstvo v maďarskom jazyku, obecné knižnice, časopisy, maďarské vydavateľstvá, literárne spolky). Od roku 1949 tu začal pôsobiť spolok  Csemadok (Czehslovakiai Magyar Dolgozok Kultúregyesülete), ktorý si kládol za cieľ o.i. starať sa o všestranné kultúrne  povznesenie občanov maďarskej  národnosti v Československu. Jeho náplňou mali byť prednášky,  koncertná činnosť,  osvetové  semináre,  ochotnícke  krúžky,  vydávanie kníh, časopisov a pod.

Čo sa týka maďarského divadelníctva, rozličné  maďarské profesionálne kočujúce spoločnosti prežívali na  území Slovenska ešte niekoľko rokov po vzniku Československej republiky a zanikali iba postupne. Vo forme ochotníckych divadelných spolkov sa  maďarské divadelníctvo udržiavalo kontinuitne. Na konci 60-tych rokov 20. storočia napr. existovalo až 300 maďarských ochotníckych  divadiel.

Od polovice 20. storočia sa  z radov príslušníkov maďarskej menšiny začali formovať aj prvé profesionálne súbory.  Od roku 1950 do 1959 pôsobil  pri Vidieckom divadle maďarský profesionálny súbor  s pôsobnosťou na celom území Slovenska. Už o dva roky po založení menovaného súboru  - vo februári 1952, rozhodlo predsedníctvo Komunistickej strany Slovenska o založení ďalšieho maďarského profesionálneho súboru – Maďarského oblastného divadla v Komárne (Magyar Területi Színház). Povereníctvo školstva a osvety následne poverilo tajomníka Ústredného výboru Csemadok-u Istvána Fellegiho zriadením a zorganizovaním divadla. Divadlo bolo oficiálne založené 1. októbra 1952 v Komárne. Jeho sídlom sa stala narýchlo rekonštruovaná budova bývalého Spolku maďarských mládencov.   Táto budova pre dlhodobé účinkovanie divadelníkov nevyhovovala, napriek tomu v nej strávili vyše dvadsať rokov. Začiatkom 70-tych rokov však bola budova z dôvodu výstavby novej obytnej štvrte asanovaná a divadlo potrebovalo nové priestory. Pretože v dostupnom čase nebolo možné uvažovať s výstavbou nového objektu pre stálu divadelnú scénu, rozhodla vláda spolu s predstaviteľmi divadla, že sa divadlo umiestni do   v tom čase budovaného kultúrno-spoločenského strediska. Budova mala slúžiť pre  účely divadla i Mestského osvetového strediska.  V návrhu na uznesenie  ohľadom zvýšenia  rozpočtového nákladu  sa uvádza, že „Vláda SSR pri riešení problematiky národností, žijúcich na území SSR dňa 31.8.1977 sa zaoberala aj otázkou umiestnenia MOD a v tejto súvislosti uložila podpredsedovi vlády SSR a predsedovi Slovenskej plánovacej komisie, ministrovi kultúry SSR a predsedovi Zs KNV uznesením číslo 290 doriešiť problematiku výstavby kultúrneho zariadenia v Komárne tak, aby sa vytvorili podmienky pre činnosť MOD v Komárne; Rada Zs KNV prerokovala uznesenie vlády SSR dňa 15.11.1977 a svojim uznesením číslo 171 zvýšila rozpočtový náklad stavby kultúrno-spoločenského strediska (...)“ [Návrh na zvýšenie rozpočtového nákladu rozostavanej stavby  kultúrno-spoločenského strediska  v Komárne z roku 1983, archív Jókaiho divadla v Komárne]. Spomínané Kultúrno-spoločenské stredisko v Komárne sa budovalo pôvodne ako účelové zariadenie pre kultúrno-spoločenské potreby mesta od októbra 1975, s predpokladaním ukončením v roku 1978. Ako podklad pre jeho výstavbu slúžila projektová dokumentácia Kultúrneho domu v neďalekej obci Vojnice. Po prešetrení realizovaného projektu sa však zistilo, že stavba by po jej  dokončení nespĺňala potreby, kladené na stálu scénu maďarského divadla s tým, aby bola umožnená aj návšteva iných súborov a scén. Z tohto dôvodu bolo treba zvýšiť plochu objektu. Rada Zs KNV  z hoto dôvodu  zvýšila v roku 1977  svojim uznesením číslo 171  rozpočtový náklad stavby na sumu  39, 8 mil. Kčs.  V priebehu spracovania vykonávacieho projektu  Umelecko-technická rada Projektového ústavu kultúry v Bratislave, ako poradný orgán Ministerstva kultúry SSR spolu so Slovenským národným divadlom prehodnotila stavebný projekt opätovne a odporučila zvýšiť štandard umeleckej výzdoby a divadelnej technológie.  To si vyžiadalo navýšenie požadovaných investičných prostriedkov v roku 1984 na sumu 55, 9 milióna Kčs.

Pôvodnú projektovú úlohu vypracoval Okresný stavebný podnik v Komárne. Bola schválená uznesením rady Zs KNV dňa 17.9.1974 a preschválená   dňa 2.9.1975. Úvodný projekt  vypracoval  generálny projektant  Kovoprojekta  Bratislava (arch. Rudolf Blaško). Schválený bol Zs KNV  - odborom kultúry 10.9.1975.  Keďže však projektová úloha nespĺňala požiadavky na umiestnenie Maďarského oblastného divadla, spracovala Stavoinvesta Bratislava Dodatok k projektovej  úlohe (schválený uznesení rady  Zs KNV č. 171 z 15.11.1977),  podľa ktorého následne podnik Kovoprojekta (arch. Rudolf Blaško) spracoval jednostupňovú dokumentáciu, schválenú radou ONV Komárno 23.10.1979. Ideový zámer a projekčné práce interiérov boli  objednané u Slovenského fondu výtvarných umení v Bratislave ešte v roku 1980 s termínom vypracovania dodávok v novembri 1981. Tento termín dodržaný nebol a bol viackrát posunutý až do roku 1984.  Autormi výtvarného návrhu interiéru boli Ladislav Kaffka, Kamil Martinkovič, Ján Žiška, Ján Valachovič, Jaroslav Kapusta a Dušan Dorotjak.   

V roku 1979, teda v dobe vypracovania novej projektovej dokumentácie, bol objekt kultúrno-spoločenského strediska v Komárne vo fáze realizácie stavebno-montážnych prác. Hrubá stavba bola ukončená v roku 1982, vrátane strechy nad javiskovou a hľadiskovou časťou. Hoci prvé predpoklady ukončenia stavby po vypracovaní nového projektu rátali s jej úplným  ukončením  do konca roka 1981, tento predpoklad sa ukázal ako príliš optimistický. Dátum dokončenia sa neustále posúval i kvôli meškaniu projektovej dokumentácie interiérov. Ešte v roku 1986 sa konštatovalo: „Začiatkom roku 1985 vyvinuli  krajské i okresné orgány a zainteresované stavebné organizácie veľké úsilie na to, aby výstavba  bola do konca roku 1985 ukončená. Boli spracované harmonogramy a časové plány postupu stavebných prác, dodávok a montáže, podopreté socialistickými záväzkami, ktoré mali zaručiť plynulý priebeh výstavby. Žiaľ  už v polovici roka dochádzalo ku skĺzom v plnení časového plánu zo strany niektorých dodávateľov, ktoré ovplyvnili aj práce a dodávky ostatných účastníkov výstavby. (...) Zároveň bolo konštatované, že vplivom podhodnotenia nákladov interiérov, nevyprojektovania a nepokrytia financiami exteriérov a rôznych dodatkov stavebných prác, zapríčinených mnohými zmenami a stavebnými úpravami  chýbajú v rozpočtovom náklade stavby financie vo výške 17-18 miliónov Kčs. Tento problém riešia v súčasnej dobe orgány Západoslovenského KNV. Treba otvorene povedať, že zúčastnené stavebné  organizácie sa nepostavili k plneniu svojich úloh a prijatých záväzkov s plnou vážnosťou.“ [Informatívna správa o priebehu výstavby  KaSS v Komárne  k 20.1.1986].

Objekt sa podarilo dokončiť až v roku 1987. Bol otvorený typicky pre bodu svojho vzniku: slávnostnými prejavmi vládnych predstaviteľov a udelením vyznamenaní najlepším pracovníkom dodávateľských  organizácií  a pracovným kolektívnom. O program sa staral SĽUK (Slovenský ľudový umelecký kolektív)  a súbor piesní a tancov Mladé srdcia.  Prvé divadelné predstavenie Višňový sad od A.P. Čechova sa konalo 21.februára 1987.

Stavbu začal realizovať Okresný stavebný podnik v Komárne. Po rozšírení stavby v roku 1979 prevzali funkciu vyššieho dodávateľa Pozemné stavby v Nitra. Investorom bol do 1.januára 1983 Okresný národný výbor – odbor kultúry v Komárne. Od roku 1983 ho nahradil Zs KNV – odbor kultúry, zastúpený Stavoinvestou Bratislava.  Do konca roku 1983 boli práce na stavbe prevádzané brigádnickou formou – brigádnici, murári, tesári a ostatní robotníci nastupovali z jednotlivých závodov, JRD, Štátneho majetku a spoločenských organizácií Národného frontu.  V čase záverečnej fázy výstavby, od 1.januára 1984 začali pracovné kapacity zabezpečovať dodávateľ a subdodávatelia.

Pôvodný objekt kultúrno-spoločenského strediska v Komárne bol budovaný ako dvojpodlažná, v časti javiska trojpodlažná stavba s centrálne umiestnenou sálou a hľadiskom. Po ich obvode boli situované pomocné, obslužné a klubové miestnosti. V časti javiska na čelnej strane boli umiestnené  šatne hercov a kancelárie. Dodatočné rozšírenie stavby sa previedlo jednopodlažnou nadstavbou, kde našli miesto pomocné prevádzky a šatne pracovníkov  a obsluhy divadla, knižnica a čitáreň. Uvažovalo sa aj o prevádzkovaní kina.

Náplňou Kultúrneho a spoločenského strediska mala byť bohatá kultúrno-osvetová činnosť najmä v divadelnej oblasti. Okrem predstavení Maďarského oblastného divadla sa rátalo s vystúpeniami hosťujúcich scén z celej krajiny i zo zahraničia. Veľký priestor mal byť daný  operám, operetám i baletu. Okrem toho mala inštitúcia zabezpečovať bohatú koncertnú činnosť, slávnostné akadémie, rôzne súťaže a  výstavy.

Pozemok, na ktorom sa stavba realizovala, sa nachádzal na okraji centra mesta v blízkosti hlavnej cesty do Maďarska, ktorá sa v tom čase práve budovala.  V tom čase sa počítalo v tejto oblasti s výstavbou nového administratívneho centra, v susedstve už stála  budova Okresného výboru KSS. Zložité danosti prostredia, vychádzajúce z funkčne i formálne odlišných objektov (vodojem z roku 1902, Dom služieb, priemyselná škola), a v neposlednom rade i existencia rýchlostnej komunikácie s križovatkou v tesnej blízkosti novostavby kládli zvýšené nároky na urbanistické aj architektonické stvárnenie divadla. Objekt sa svojou pozdĺžnou osou orientuje na smer juhovýchod - severovýchod,   k rýchlostnej komunikácii smeruje svojou severovýchodnou bočnou fasádou. Vstupná fasáda smeruje k budove Strednej priemyselnej školy, od ktorej ju oddeľuje miestna cesta, smerujúca z centra ku križovatke so spomínanou rýchlostnou komunikáciou. Danosti prostredia  predurčili  výsledné architektonické  stvárnenie budovy,  ktorá svojim  rozmanitým  hmotovým  riešením  exteriéru – kontrastom dynamických  plôch  a plastických  foriem  so strohými  rovnými  plochami  - mala za cieľ  zviazať rôznorodé  hmoty  susediacich  budov.

Ide o objekt s jedným podzemným a dvoma nadzemnými podlažiami, nad ktorými vystupuje nadstavba javiskového povraziska. Hmotové riešenie zadnej  - juhovýchodnej časti divadla  má formu  jednoduchého pravouhlého kubusu, zatiaľ čo  vstupná – severozápadná časť divadla pracuje s dynamickou hrou konvexne zaoblených objemov.  Tieto vybiehajúce  zaoblené  formy schodiskových a skúšobných  priestorov   majú asociovať  neďaleké  oporné  múry  komárňanskej  pevnosti. Strecha je rovná.

Podobný motív konkávnej krivky sa objavuje aj vo forme  bočných  stien dvojúrovňovej nadstavby javiska, ktorá dodáva budove dynamiku i pri pohľade na bočnú fasádu. Pôvodne zamýšľané obloženie exteriérových stien bielym spišským travertínom bolo pre lepšiu dostupnom materiálu nahradené bielym  juhoslovanským mramorom MALJIAT. V prednej časti súvislé, v bočných a zadnej prerušované plochy okenným otvorov boli zasklené tmavým sklom BRONZ-GLASS. Rytmus vysokých úzkych okenných plôch na bočných a zadnej fasáde pomáha vyvažovať inak pomerne horizontálne pôsobiacu stavbu. Konštrukčne tvorí stavbu železobetónový skelet s opláštením z tehlového muriva. Z dôvodu, že mesto Komárno leží na pohyblivej tektonickej kryhe a patrí do seizmickej oblasti, objekt je postavený na monolitickom základovom páse, založenom do vrstvy pieskov a piesčitých štrkov. 

V pôdoryse má budova tvar obdĺžnika s vybiehajúcimi oblými hmotami, prevažne v prednej časti budovy. Reprezentačný  vstup je situovaný v prednej fasáde, od zadnej fasády sa vstupuje do administratívnej časti objektu. Ústredný priestor v interiéri tvorí pravouhlá divadelná sála.  Pred ňou sa  nachádza rozsiahly vstupný foyer, z ktorého sú  prístupné schodiská na I. poschodie, priestor čakárne s pokladňou, veľká aj malá zasadačka. Všetky menované priestory, s výnimkou pravouhlej malej zasadačky,  sa k foyeru pridružujú vo forme vybiehajúcich konvexne zaoblených hmôt. Z foyeru je dvoma schodiskovými ramenami prístupná aj šatňa pre návštevníkov, situovaná v suteréne pod priestorom hľadiska. Po obvode divadelnej sály vedie úzka chodba, na ktorú sú napojené kancelárske priestory, herecké šatne, priestory divadelnej prevádzky a klubovne. Podobne sa riešilo aj I. poschodie. K foyeru sa tu priamo napája  bufet, salón aj výstavný priestor.  Úzkou chodbou po obvode divadelnej sály sa podobne ako na prízemí prichádza  ku kanceláriám, klubovniam a hereckým šatniam.    Reprezentačné priestory divadla sú rovnako ako exteriérové steny obložené bielym mramorom, v prípade vstupného priestoru, šatne,  čakárne a schodísk vrátane podlahy. Podlaha priestorov na I. poschodí je pokrytá kobercovinou. Tá sa rovnako použila aj pri riešení prevádzkových priestorov objektu, kobercový obklad sa použil aj na stenách spojovacej chodby po obvode divadelnej sály. Vstupné otvory do jednotlivých miestností zo strany chodby boli navyše zdôraznené dreveným nadpražím a šambránami.

Reprezentačné priestory výtvarne dopĺňajú  kovové prvky stropov a schodísk, ako aj textilné, kamenné a bronzové diela. Autormi výtvarného návrhu interiérov sú architekti Ladislav Kaffka, Kamil Martinkovič, Ján Žiška, Ján Valachovič, Jaroslav Kapusta a Dušan Dorotjak. Autorom plastiky Tálie vo vstupnom foyeri na prízemí je sochár Tibor Bártfay, gobelín vo foyeri na prvom poschodí je z rúk sochára Petra Mestera, kamenné reliéfy na  zadnej stene bufetu vytvoril  Tibor Kavecký. Autorom výtvarného dotvorenia priestoru klubovne hercov je maliar Pavol Bley. Informačný systém navrhli architekti Peter Gandl a Ladislav Kaffka.

Divadelná sála je riešená pomerne jednoducho, sedadlá sú umiestnené v rovnobežných výškovo odstupňovaných radoch v parteri. Balkón absentuje. Bočné i zadná stena sú z dôvodu zabezpečenia dobrej akustiky obložené dreveným obkladom, z toho istého dôvodu sa pri riešení stropu použila zavesená konštrukcia vo forme prekrývajúcich sa dosiek. Kapacita divadelnej sály je 400 miest.

Pôvodne  veľkorysejšie riešenie exteriérových úprav v okolí divadla sa realizovalo iba čiastočne. Predpokladalo sa vytvorenie vodnej fontány s amfiteatrickým sedením pred vstupnou fasádou, prírodného protihlukového valu a sklenenej osvetľovacej plastiky pred hlavných vchodom. Dnes zdobí priestor pred divadlom rastlinná výzdoba s bronzovou sochou Rozlúčka zo scénou sochára Petra Gáspára. 

Literatúra, pramene:

Zvara, Juraj: Maďarská menšina na Slovensku po roku  1945, Nakladateľstvo Epocha, Bratislava, 1969, 224s.

Kulisszák – a Komáromi Jókai Színház lapja, vydalo Jóakiho divadlo v Komárne a Slovenské národné múzeum – Múzeum  kultúry Maďarov na Slovensku, Bratislava, 2002.

Cesnaková –Michalcová, Milena: Premeny divadla, (Inonárodné divadlá  na Slovensku  do roku  1918), Veda. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1981, 292s.

Hizsnyan, Géza: Maďarské divadelníctvo na Slovensku in: Fazekas József, Hunčík Péter (ed.): Maďari na Slovensku (1984-2004). Súhrnná správa. Od zmeny režimu po vstup do Európskej únie, Fórum inštitút  pre výskum  menšín, Šamorín 2008, ISBN 978-80-89249-16-9, s. 475-481, [online], cit. 28.6.2010,  sprístupnené na: http://www.foruminst.sk/publ/magy/5/magyszlovban_5_geza-hizsnyan.pdf.

Szabó Viktor: Školská politika v národnostnej otázke uhorských vlád v období dualizmu, zborník 2. študentskej vedeckej konferencie, konanej na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove, 4.5.2006., s. 287-292. [online], cit. 28.6.2010, sprístupnené na http://www.pulib.sk/elpub2/FF/Slancova1/sekcia%20historie%20a%20politologie/2svk06_szabo.pdf.

Dokumenty o priebehu výstavby budovy Kultúrno-spoločenského strediska a Maďarského oblastného divadla v Komárne, Archív Jókaiho divadla v Komárne

              

   

 

 

autor: Viera Dlhánová

dodatočné informácie

neboli vložené žiadne informácie

pridaj dáta

meno: meno bude publikované

Váš mail nebude publikovaný.

Údaje: prosím, vložte údaje o tomto divadle, minimálne 10 znakov.

dvamínusjedna=