enczsksiplhudeitsvhrespt
navigácia: databáza divadiel
EN | SK

Divadlo Jonáša Záborského - novostavba

dejiny divadlaprílohytechnické údajeHistoric equipment

významné udalosti

(zobraziť)14.9.1990 | opening

dejiny

Profesionálny divadelný súbor v Prešove vznikol pod menom Slovenské divadlo v roku 1943 a svoju činnosť zahájil o rok neskôr otváracím predstavením Františka Urbánka Škriatok (30.1.1944). Spolu v divadelným súborom v Martine stál na začiatku procesu formovania sa profesionálnych divadelných súborov v menších slovenských mestečkách, ktorý pokračoval v štyridsiatych a päťdesiatych rokov 20. storočia.  Dôvod oneskoreného nástupu profesionalizácie slovenského  divadelníctva spočíva v špecifickej situácii Slovákov. Politická situácia pred rokom 1918 umožňovala formovať sa iba amatérskym hereckým skupinám,  ktoré ani po vzniku samostatného štátu Čechov a Slovákov  dlho nenachádzali možnosti či odvahu vydať sa neistú cestu profesionalizácie. Výnimkou bolo iba Slovenské národné divadlo, založené už v roku 1920 v Bratislave a Východoslovenské Národné divadlo v Košiciach (založené 1924),  i tie si však v prvých rokoch  len ťažko budovali základňu slovenských hercov, ochotných zasvätiť divadlu celý život. Divadelné aktivity na vidieku zostávali naďalej až na príležitostné hosťujúce návštevy národného divadla stále  na báze ochotníctva. Situácia sa začala menil až od polovice štyridsiatych rokoch, a najmä po roku 1948, kedy došlo k zoštátneniu divadla. Už v roku 1944 bolo  v Martine založené  Slovenské komorné divadlo, ktoré nasledovali profesionálne súbory v Prešove,  Zvolene, Nitre a Žiline.

Vznik profesionálnych divadiel si vyžadoval i vznik nových divadelných priestorov, ktoré by zodpovedali náročnejším požiadavkám týchto inštitúcií. Na Slovensku v tom čase existovali buď staršie budovy divadiel z 19. storočia, alebo multifunkčné budovy tzv. Domov, ktoré o.i. obsahovali aj divadelné sály. Pre vtedajšie potreby moderného divadla však ani jedny z nich  z rôznych dôvodov nevyhovovali. Preto dochádzalo vo väčšej či menšej miere k ich adaptáciám. Pri neustále sa zvyšujúcich nárokoch na divadelný priestor však  bolo už v tom čase jasné, že toto riešenie nie je dostačujúce a Slovensko potrebuje nové divadelné budovy. V období po druhej svetovej vojne a v čase budovania socializmu však prednosť dostala výstavba kultúrnych domov, ktoré vo veľkom množstve vznikali na celom území Slovenska. Boli finančne menej náročné a v intenciách štátnej politiky sprístupňovali divadlo medzi vidiecke obyvateľstvo, čím pomáhali šíriť myšlienky socializmu. K realizácii nových divadiel sa pristúpilo až od 70-rokov. Prvou novostavbou divadla bolo práve Divadlo Jonáša Záborského v Prešove.

O jeho výstavbe sa začalo uvažovať už po založení profesionálneho súboru.  Prvý pokus o vypracovanie projektovej dokumentácie urobila Štátna priemyselná škola stavebná pod vedením profesora Martina Brezinu krátko po skončení vojny.  V roku 1946-1948 vypracoval profesor architektúry  z Vysokého Učení Technického v Prahe  arch. Černý návrh nového objektu divadla, tento však kvôli rozsiahlym zásahom do mestskej pamiatkovej rezervácie nebol realizovaný. Následný rýchly rozvoj mesta po druhej svetovej vojne podnietil vypracovanie nového smerného plánu, ktorý určil pre budovu divadla priestor na novozaloženom Leninovom námestí, dnešnom Námestí Legionárov, v rohovej polohe medzi budovou súdu a hotelom Dukla. Námestie, ležiace na rozhraní historického jadra mesta sa práve vďaka svojej polohe javilo ako najvhodnejšie.  V roku 1959 bola vypísaná celoštátna súťaž na urbanistické a architektonické riešenie novej budovy. Vypisovateľom bol Krajský národný výbor v Prešove v spolupráci so Zväzom slovenských architektov. Do neobmedzenej anonymnej architektonickej súťaže prišlo spolu 21 súťažných návrhov. Porota brala pri posudzovaní došlých  prác do úvahy najmä vhodné začlenenie objektu do okolitej zástavby, tomu adekvátne zodpovedajúcu architektonickú formu a v neposlednom rade aj aplikovanie pokrokových technologických riešení v interiéri.

Je pozoruhodné, že napriek jedinečnej a na Slovensku prvej príležitosti hľadať riešenia, ako zabezpečiť aktívny kontakt diváka s hercom, t.j. vytvoriť okrem klasického kukátkového divadla aj variabilitu vo využití  javiska a hľadiska,  čo bolo i samotným účelom súťaže,  „mnohí súťažiaci si uľahčili problematiku tým, že sa prosto  zamerali len „na riešenie“ klasického kukátkového divadla“ a podmienkami výslovne požadovanú variabilitu javiskového usporiadania neriešili.“   (Chorváth, Miloš: K súťaži na divadlo J. Záborského  v Prešove, in: Projekt, roč. I., 1959, č.11-12, s. 158.) Ani snaha o demokratizáciu divákov v hľadisku vytvorením amfiteatrického radenia sediel nebola v ponúkaných riešeniach samozrejmosťou, v značnej miere sa ešte stále v návrhoch vyskytovali balkóny.

To sa pravdepodobne podpísalo i pod výsledné hodnotenie súťaže.  Prvá cena sa neudelila, najvyššie boli hodnotené dve práce, a to návrh dvoch autorov arch. Karola Revického   a arch. Františka Grobauera zo Stavoprojektu Prešov a projekt arch. Vladimíra Dedečka z Bratislavy. V roku 1964 sa začal spracovávať zadávací projekt podľa návrhu arch. Revického a Grobauera. 21. februára 1964 ho Krajský investorský útvar v Košiciach schválil. V roku 1971 projekt zhodnotila ideová rada, ktorú vymenovalo Ministerstvo kultúry SSR a vypísala užšiu súťaž pre štyri kolektívy  na  architektonické a urbanistické riešenie budovy divadla. Na základe výsledkov súťaže bol poverený ďalších spracovaním projektu opätovne arch. Karol Revický. Jeho náhla smrť však práce zastavila. Ako hlavný projektant bol následne menovaný František Jesenko,  ktorý za úzkej spolupráce s ďalšími odborníkmi v oblasti architektúry a divadla a na základe poznatkov z rekonštrukcie Národného divadla v Bratislave, Smetanovho divadla, pripravovanej výstavby Paláca kultúry a rekonštrukcie Národného divadla  v Prahe upravil štúdiu divadla a vypracoval úvodný projekt. Pod jeho vedením spracovali v rokoch 1972-1974 arch. František Zbuško a arch. Ladislav  Domen  vykonávací projekt.

            Projekt počítal s vybudovaním dvoch samostatných budov, prepojených podzemným koridorom. Prvú tvoril hospodársky objekt a inžinierske siete, druhú stavbu vlastný objekt divadla. Prvá stavba bola realizovaná v priebehu rokov 1974-1976. Dočasne sa používala v rokoch 1977-1983 pre účely experimentálnej scény pod názvom Štúdio 83. 28. júla 1975 schválilo Ministerstvo kultúry projektovú úlohu druhej stavby  a jej úvodný projekt.  S výstavbou  sa začalo koncom roku 1977, keď 15. decembra zahájili hrubý výkop stavebnej jamy. Vlastná divadelná budova sa začala budovať v marci roku 1979, pričom základný kameň budovy - ako symbolický čin, položili už desať rokov predtým, v júni 1969. V roku 1979 sa vypísala aj  verejná anonymná súťaž na výtvarné doriešenie divadla (1. februára 1979). Predpokladaný dátum ukončenia sa nepodarilo splniť, divadlo bolo nakoniec otvorené hrou Williama  Shakespeara Sen noci svätojánskej 14.9.1990.  Autormi interiérového riešenia boli architekti Karol Gregor a Štefan Mitro.

            Napriek svojej krátkej existencii prebehlo na divadle niekoľko opráv. Prakticky už od otvorenia novostavby sa ako problematické javilo travertínové obloženie strechy, cez ktoré zatekalo do interiérov divadla. Problém sa v deväťdesiatych rokoch 20. storočia riešil utesnením porúch silikónovými tmelmi. Pre krátku trvácnosť tohto  riešenia  sa však problém s tesnením strechy objavil znova.  V roku 2005-2006 bola na pôvodný obklad uložené šablóny titánzinkového plechu.

            Divadlo Jonáša Záborského v Prešove je situované na severovýchodnej strane  Námestia legionárov.  Svojim charakterom solitérnej stavby zodpovedá celkovému rázu námestia, ktoré vzniklo voľným  zoskupením jednotlivých budov bez užších urbanistických vzťahov.  Umiestnené bolo v rohu námestia   medzi budovou súdu a hotelom s orientáciou čelnej fasády do námestia. Hmota objektu má formu šesťuholníka, z ktorého vystupuje šikmá plocha nadjaviskového priestoru. Použitým kamenného obkladu spišským travertínom a súvislých zasklených plôch prvých troch fasád, orientovaných do námestia vytvára objekt svoj architektonický výraz.  Ústredný interiérový priestor  - divadelná sála kopíruje šesťuholníkovú formu obvodového plášťa budovy. Šesťuholníkový tvar v menšej mierke má aj experimentálne štúdio, umiestnené v suteréne pod hľadiskom. Po  obvode sály sú   umiestnené reprezentačné,  komunikačné  a prevádzkové priestory. Zo strany orientovanej do námestia  sú na troch podlažiach situované vstupné a prestávkové priestory pre návštevníkov so šatňou, bufetom a fajčiarňou, prepojené navzájom priestrannými trojramennými schodiskami. Zadná časť obvodových priestorov je vyhradená pre herecké šatne a administratívne priestory.  Divadelná sála  má kapacitu 654 kresiel, celý priestor, teda javisko aj hľadisko sú navrhnuté tak, aby bolo možné použitím hydraulických  stolov hlavného javiska, vysunutím radov kresiel z bočných sejfov, namontovaním stien protihľadiska, poprípade odkrytím bočných portálov vytvoriť klasické kukátkové, cinerámové, ringové alebo arénové divadlo. V niektorých prípadoch možno kapacitu hľadiska zvýšiť o ďalších 195 miest.    Priestor sály je riešený jednoducho, obvodové steny sú obložené hnedofialovými akustickými obkladmi.  Najpôsobivejším prvkom priestoru je strop hľadiska, tvorený krivkovými plochami, ktorých sklon  je možné regulovať na dosiahnutie optimálneho akustického či svetelného účinku. Farebnosť stropu sa pri klasickom kukátkovom usporiadaní mení od svetlých tónov v zadnej časti po tmavé fialovomodré tóny  v prednej. 

Experimentálna sála s kapacitou 240 sedadiel ponúka rovnako možnosť priestorových zmien. Jej podlaha je členená na samostatné trojuholníkové a lichobežníkové hydraulické stoly, ktoré môžu vytvárať rôzne priestorové varianty. Špeciálne v podlahe ukotvené kreslá umožňujú tieto vyberať i točiť. Podhľad experimentálnej sály je otvorený, čiastočne ho prekrýva sieť hliníkový lamiel so styčníkmi  z kovového valca, ktoré  nad hlavami divákov vytvárajú obrazec navzájom prepojených  trojuholníkových elementov, ktoré korešpondujú so základnou osnovou podlahy. Steny sú obložené hnedofialovými akustickými obkladmi, na dlážke je svetlohnedý koberec.   

Prístup do  oboch sál je z foyerov na  prvom nadzemnom podlaží, resp. v suteréne. Foyer na prízemí slúži aj  ako vstupný priestor.  Na druhom nadzemnom  podlaží je situovaný bufet a fajčiareň.  So suterénového foyeru je umožnený prístup k podzemnému parkovisku. Prepájajúcim prvkom všetkých podlaží sú  schodiská. Foyer na prízemí je zároveň rozdelený na viacero úrovní, prepojených niekoľkými schodiskovými stupňami. Z jednotlivých úrovní sú sprístupnené rôzne divadelné priestory, ako napríklad divácka šatňa. Materiálové riešenie týchto priestorov je založené na kontraste pevného kameňa a subtílnych kovových a sklených konštrukcií.  Podlaha v centrálnej časti vstupného foyeru na prízemí je kamenná, v ostatných priestoroch sa použili kobercoviny vínovo červenej farby.  Steny, stĺpy aj schodiská sú kamenné, schodiskové zábradlie je tvorené z   pochrómovaných trubiek  a sklenej  výplne. Výrazným prvkom interiérov sú atypické podhľady, riešené ako sústava kovových rúrok  so styčníkmi a plochou výplňou, vytvárajúcich   trojuholníkovú osnovu. V bufete je prísna geometrická forma stropov zjemnená vlniacimi sa líniami kovových a elaxovaných elementov na bočných stenách a na parapete obslužného pultu.    Výtvarným dotvorením interiérov je gobelín Věruny Junekovej-Melčákovej vo foyeri na druhom nadzemnom podlaží, ako i sochárske diela Ladislava Snopku, Vladky Snopkovej a Dušana Poučka.  Rozľahlé priestory foyerov sa používajú aj ako výstavný priestor.   

Literatúra, pramene:

Jesenko František: bez názvu, in: Divadlo Jonáša Záborského Prešov, Východoslovenské vydavateľstvo Košice, 1974, nestránkované.

Chorvát Miloš:  K súťaži  na divadlo J. Záborského  v Prešove, in: Projekt, roč. I, 1959, č. 11-12, s.  153-158.

Erdziak, Pavol:  Mysleli aj na svojich  vnukov, in: Technické noviny, roč. XXXVIII, 1990,  č. 46, s. 11.

Gregor Karol: Interiéry divadla  Jonáša Záborského  v Prešove, in: Projekt, 1985,č. 4-5, s. 56-58.    

Martin Kusý: Divadlo Jonáša Záborského v Prešove, in: Projekt 4, 1975,  s. 26-27.

Jesenko František: Skúsenosti  z projektovania  a výstavby novostavby  DJZ v Prešove, in:  Projektovanie a výstavba  kultúrnospoločenských  zariadení, Zborník  celoštátnej  konferencie, konanej v Bratislave 15.-17. 10.1984, vydal Dom techniky  ČSVTS Bratislava, október 1984.

Bodnárová Eva: Quick step riešil  problémy so strechou  divadla.Rekonštrukcia  strechu divadla J. Záborského v Prešove [online], citované 16.6.2010, dostupné na internete: http://www.rheinzink.sk/media/divadlo_v_presove.pdf.

Boros  Gabriel: O objekte divadla  J. Záborského v Prešove [online], citované 16.6.2010, dostupné na internete: http://www.rheinzink.sk/media/divadlo_v_presove.pdf.

 

 

autor: Viera Dlhánová

dodatočné informácie

oprava mena , správne : akad.soch. Dušan Pončák / nie Dušan Poučka

Štefan Mitro - 11.12. 2020

pridaj dáta

meno: meno bude publikované

Váš mail nebude publikovaný.

Údaje: prosím, vložte údaje o tomto divadle, minimálne 10 znakov.

trimínusjedna=