enczsksiplhudeitsvhrespt
navigácia: databáza divadiel
EN | SK

Štátne divadlo Košice

Adolf Lang, Antal Steinhardt

alias Národné divadlo Košice, Mestské divadlo, Východoslovenské národné divadlo
dejiny divadlaprílohytechnické údajeHistoric equipment

významné udalosti

(zobraziť)1899 | construction

ľudia

(zobraziť)Adolf Lang |hlavný architekt

Lang, Adolf Alexander - maďarský architekt

Študoval na Polytechnike vo Viedni u H. Ferstela. Ako jeho asistent v roku 1870 odišiel do Budapešti a v roku 1879 sa opäť vrátil do Viedne. V rokoch 1880-1888 pôsobil na Technickej vysokej škole v Bukurešti. Neskôr pôsobil striedavo vo Viedni a v Budapešti, kde spolupracoval s architektom A. Steinhardtom. Okrem iného sú autormi historickej budovy Štátneho divadla v Košiciach.

viac divadiel

dejiny

 

Meno:  Štátne divadlo Košice

Architekt: Adolf Lang, Antal Steinhardt

Projekt: 1897

Relizácia: 1897-99

 

Odhliadnuc od ľudových počiatkov divadla v meste Košice, ktoré sa viažu k jarmočným vystúpeniam hercov na mestskom trhu už v stredoveku, počiatky divadelného života v meste možno datovať do 16. storočia, kedy ho v podobe školských hier  pestovali najprv na protestantských a neskôr na jezuitských školách. Prvú zmienku o divadelnom predstavení protestantských žiakov máme z roku 1557 a  o takmer sto rokov neskôr, v roku 1654, odohrali svoje prvé  predstavenie aj žiaci jezuitského gymnázia.  Zo 17. storočia máme správy o veľkej učebni na katolíckej univerzite, kde študenti divadlo  hrávali a ktorú po prestavbe Košickej akadémie v roku 1732 vystriedali dokonca dve divadelné sály. Menšia sa používala na skúšky a neverejné predstavenia, väčšia ako stále divadlo aj pre širšie obecenstvo. Profesionálne kočovné divadelné skupiny zavítali sporadicky do Košíc už počas 17. storočia, presnejšie od roku 1641, keď máme prvú zmienku o takejto divadelnej spoločnosti. Ich intenzívnejší výskyt však možno zaznamenať až o storočie neskôr. Spočiatku hrávali v provizórnych drevených búdach, ktoré si zvyčajne pre svoju činnosť aj postavili, prípadne si našli miesto v miestnych hostincoch alebo kaviarňach. Ich návštevnosť však bola zvyčajne slabá, pretože „privilegované publikum sa obávalo požiarov a malo apriórnu averziu k drevenej ̉búde ̉“. [Projektový ústav kultúry. Úsek obnovy pamiatok Bratislava-hrad: Košice. Štátne  divadlo. Pamiatkový  výskum, spracoval Peter Fidler, jún 1980, s. 37]  Takéto drevené divadlá neboli skutočne z požiarneho hľadiska bezpečné, čo dokazuje aj prípad drevenej búdy na Hlavnej ulici, ktorú  po jednom roku existencie v roku 1782 mestská rada práve z tohto dôvodu  zatvorila. Šľachta vtedy vyvinula nemalý tlak na mestskú radu, aby konečne odsúhlasila postavenie murovaného divadla. 6. mája 1786 mesto skutočne rozhodlo o jeho postavení a tak sa  o dva roky nato začalo s výstavbou prvého kamenného divadla v Košiciach. Dvojročné zdržanie bolo zapríčinené aj tým, že  pôvodne bol návrh projektu zadaný mestskému staviteľovi Štefanovi Brockemu, ktorému však Stavebný úrad budapeštianského miestodržiteľstva vyčítal veľa nedostatkov a preto poveril kráľovského architekta J. Tallhera ich prepracovaním. Hrubá stavba divadla bola dokončená v roku 1789, na interiéroch sa však pracovalo ešte v priebehu nasledujúceho roka. Staré košické divadlo bolo situované na Hlavnej ulici, približne v mieste dnešného. V pôdoryse malo formu štvorkrídlovej budovy s ústredným štvorcovým dvorom.  V jednom z krídel bolo divadlo, v druhom kaviareň a tanečná sála. Po postavení kamenného divadla sa v Košiciach rozprúdil živý kultúrny život.  Emília Jonášová vo svojom monografickom príspevku o budove košického divadla spomína, že v priebehu svojej existencie sa na žiadosť divadelných spoločností počet miest v divadle niekoľkokrát zvyšoval až na 1000 miest a že o mestskú licenciu súperili riaditelia najlepších spoločností. [Jonášová, Emília:Príbehy divadelnej budovy v Košiciach, Národné divadelné centrum  Bratislava 1998, ISBN 80-85455-88-9, s.10]. Koncom 19. storočia však po vyše 100 ročnej existencii, napriek generálnej oprave, ukončenej v roku 1840, potrebovala budova starého košického divadla opäť rekonštrukciu. Najvážnejší nedostatok, ktorým bolo nedostatočné zabezpečenie núdzových východov, ktoré sa najmä po tragickom požiari Ringtheatru vo Viedni ukázali veľmi dôležité,   sa riešil prístavbou drevenej konštrukcie na stĺpoch, situovanej pozdĺž západnej a južnej steny budovy. Stav budovy bol však naďalej havarijný, čo potvrdil aj požiar v kotolni divadla 8. januára 1888. V tom čase však už bolo rozhodnuté o stavbe novej budovy. Rozhodla o nej Mestská rada na svojom zasadnutí  dňa 23. apríla 1887.  Hlavným argumentom v prospech tohto riešenia bolo zistenie, že komplexná oprava starej budovy by stála toľko ako postavenie nového divadla. Mestské zastupiteľstvo stanovilo Výbor pre výstavbu nového divadla. V roku 1891 bola vypísaná architektonická súťaž na novostavbu. Údaje o termíne jej vypísania a uzávierky  sa vo výsledkoch doterajších bádateľov rôznia. Správa z pamiatkového výskumu, realizovaného v roku 1980 uvádza dátum uzávierky 1.7.1891, pričom sa termín neskôr posunul na 20. júla toho istého roku. Emília Jonášová vo svojom monografickom príspevku z roku 1998 datuje vypísanie súťaže na deň 27.6.1891, s termínom ukončenia 31.október 1891.

Výsledky súťaže boli iste pre mesto rozčarovaním.   Ako ďalej píše Emília Jonášová, „Napriek tomu, že mesto priamo vyzvalo do súťaže viacerých významných architektov krajiny, v termíne predložili spoločný návrh jedine Ignác Alpár a Gejza Györgyi.“ [Jonášová, Emília:Príbehy divadelnej budovy v Košiciach, Národné divadelné centrum  Bratislava 1998, ISBN 80-85455-88-9, s.12]. Celkovo bol počet účastníkov súťaže malý. Porota sa zišla 23. januára 1892 a napriek tomu, že vyjadrila nespokojnosť s nedostatočne obsadenou súťažou, udelila návrhu architektov  Alpára a Györgyiho prvú cenu s tým, že po doriešení nedostatkov (dispozičné riešenie, prekročený smerný náklad a podhodnotený rozpočet stavby) možno projekt realizovať. Prepracovaný projekt mali architekti odovzdať do 30. októbra 1892, čo sa aj stalo. Správa pamiatkového výskumu uvádza, že podľa vysvetlívok, ktoré architekti poslali spolu s plánmi koncom októbra roku 1891 (uvedený rok sa nezhoduje s tvrdením Emílie Jonášovej, ktorá odovzdanie plánov datuje 30. októbrom 1892), malo divadlo „stáť na košickom Drevenom trhu, so zadnou frontou do vtedajšej Barkóczyho ulice. Podľa požiadavky mesta malo mať na priečelí portik pre koče s tromi vchodmi do vestibulu. Prístup pre peších bol s ohľadom na ich bezpečnosť po stranách. Z  vestibulu ústili  štyri vchody k balkónom a galériám. Na prízemí bolo 362 miest, na prvom poschodí 152, na druhom 142 a na treťom 289.    Miestnosti nad foyerom  mali podľa Alpárových dispozíc slúžiť skladisku tak, ako v Budapeštianskej opere.“ [Projektový ústav kultúry. Úsek obnovy pamiatok Bratislava-hrad: Košice. Štátne  divadlo. Pamiatkový  výskum, spracoval Peter Fidler, jún 1980, s. 39-40]. Po dodaní plánov delil Košičanov od nového divadla iba krok. No práve obyvatelia mesta  sa nakoniec proti jeho postaveniu postavili. Pre nové divadlo bola totiž vyhliadnutá parcela na Drevenom trhu (neskôr Fučíkovo Námestie, dnes opäť Drevný trh) z dôvodu, aby sa do  ukončenia novostavby mohlo ešte hrať v starom. Proti situovaniu divadla mimo centra mesta sa však medzi Košičanmi zdvihla vlna odporu. Správa pamiatkového výskumu cituje aj dôvody „Darmo by sme postavili divadlo na Drevenom trhu, alebo ďalej od mesta. Bolo by to únavné pre publikum, odrádzalo od návštev a škodilo rozvoju košického divadla.“ [s.41] Mestské zastupiteľstvo bolo nútené stavať na mieste starého divadla na Hlavnej ulici. Keďže plány Alpára a Györyiho rátali s umiestnením divadla na Drevnom trhu, musela sa vypísať aj nová súťaž. Bola vypísaná v apríli 1893 s termínom ukončenia 10. novembra 1893. Došli tri návrhy, medziiným aj návrh dvojice architektov Adolfa Langa a Antala Steinhardta. Návrhy boli posudzované porotou 10. novembra. Výsledky poroty však nepriniesli jednoznačne pozitívne hodnotenie ani u jedného z návrhov. Ku každému mala porota pripomienky, preto odporučila, aby boli autorom vrátené na prepracovanie a neskôr formou užšej súťaže opätovne posúdené. Odporúčanie poroty však Výbor pre výstavbu nového divadla Mestskému zastupiteľstvu neodporučil na prijatie, okrem iných dôvodov i preto, že časť členov výboru začala uvažovať o prestavbe starej budovy divadla. V správe Pamiatkového výskumu sa uvádza, že „dvanásť agilnejších členov 67 členného divadelného výboru v Košiciach sa obrátilo 7.3. 1894 listom na mestskú radu s návrhom rekonštruovať starú divadelnú budovu na námestí a rozšíriť pritom aj susedné kasíno.“ [s.41] Výbor odporučil obrátiť sa  na architektonickú firmu Ferdinanda Fellnera a Hermanna Helmera so žiadosťou na vypracovanie odbornej expertízy. Záver expertízy potvrdil havarijný stav starého divadla a súhlasil s nevhodnosťou umiestnenia novostavby divadla na Drevnom trhu. Peter Fidler vyslovil domnienku, že zrejme pod vplyvom znepokojujúcej expertízy sa o rekonštrukciu starého divadla prestalo uvažovať. [Košice. Štátne  divadlo. Pamiatkový  výskum, s.41] Naproti tomu výbor uvažoval o možnosti, že o postavenie divadla požiada priamo architektov Fellnera a Helmera. 28. marca 1894 sa preto obrátil na Ministerstvo vnútra do Budapešti so žiadosťou o povolenie uzavrieť s firmou dohodu. Ministerstvo súhlasilo a  11. apríla vydalo rozhodnutie o zbúraní starej budovy divadla, kaviarne a kasína  a postavení nového divadla s kasínom na pôvodnom mieste. V starom divadle sa nehralo už od marca toho roku, keď Ministerstvo vnútra vydalo nariadenie o jeho uzavretí z dôvodu havarijného stavu budovy. 16. mája 1894 ho začali búrať.

Štúdia architektov Fellnera a Helmera navrhovala divadlo s kasínom s predpokladanou kapacitou hľadiska pre 802 divákov. Výbor pre výstavbu nového divadla však po preskúmaní štúdie spochybnil navrhovanú kapacitu a skutočný počet sedadiel v hľadisku zredukoval takmer o 100 miest. Oficiálne tak z nedostatočnej kapacity ako aj z dôvodu prekročenia limitu nákladov mestské zastupiteľstvo projekt Fellnera a Helmera zamietlo. Peter Fidler však vyslovuje domnienku aj o ďalších príčinách tohto rozhodnutia. „Nie je vylúčené, že záležitosť košického divadla dostávala aj politické zafarbenie. Košice, v ktorých sa po rakúsko-uhorskom vyrovnaní plne presadzuje maďarský živel aj v divadle, mali v tom čase ešte početnú a hospodársky silnú vrstvu nemeckého obyvateľstva. Netreba zabúdať aj na skutočnosť, že firma Fellner a Helmer stavala svoje divadlá predovšetkým v Rakúsku, Nemecku, Švajčiarsku, alebo pre  nemeckú  buržoáziu  v Liberci, Brne a Bratislave“.  [Košice. Štátne  divadlo. Pamiatkový  výskum, s.42-43]

Ani do tretice tak mesto Košice nezískalo projekt divadla. Na naliehanie obyvateľov mesta sa ale výbor rozhodol konať rýchlo. Nevypísal novú architektonickú súťaž, ale priamo oslovil budapeštianskych architektov Adolfa Langa a Antala Steinhardta - dvojicu, ktorá sa zúčastnila už predtým druhej súťaže na novostavbu divadla z roku 1893. V októbri 1895 autori poslali projekty. Ministerstvo schválilo predložené plány a rozpočet 20. decembra 1897. Stavbe divadla už nestálo nič v ceste. Na základe verejnej mienky však Výbor urobil poslednú zmenu. Navrhol postaviť budovu divadla bez kasína, čo zdôvodnil estetickými, koncepčnými a ekonomickými dôvodmi. 25. januára 1897 mestské zastupiteľstvo návrh výboru schválilo. V januári podpísala mestská rada aj dohodu  s Adolfom Langom. Architekti  mali so stavbou začať 2. augusta toho roku a dokončiť ju 1. septembra 1899.

Počiatok stavebných prác sa síce kvôli administratívnym prieťahom so zmluvou oddialil o niekoľko mesiacov, už v apríli roku 1898 však bolo prízemie a štvrtina javiska hotové. O dva mesiace nato bola pod strechou celá stavba. Divadlo stavali stavitelia Michal Repaszký, Arpád a Géza Jakabovci.   Dokončené ho slávnostne otvorili 28.9.1899.   Na úvod slávnostného programu uviedli predohru  k opere  Ferenca  Erkela  Bánk Bán, po nej dramatický výjav  Antala  Váradyho  „Sen pani  Déryovej“ a nakoniec  drámu Józsefa  Katonu  Bánk  Bán.

Čo sa týka interiéru divadla, ten prišiel na rad po dokončení stavebnej časti v decembri 1898. Budapeštiansky sochár Ede Mayer robil  kamenné  sochy  na priečelí. Čalunícke práce a drevené obklady miestna firma G. Studinka. Plastické dekorácie stien boli zadané budapeštianskej štukatérskej firme Karol Hofbauer. Štyri maľby na strope divadelného sálu s  témami Shakespearove hry (Rómeo a Júlia, Sen noci svätojánskej, Trojkráľový večer a jedna neznáma hra), rovnako ako  štyri grissailové lunety na strope ( múzy hudby, tanca, poézie a dramatického umenia) a  pôvodná opona  sú dielom  viedenského maliara Peregrina von Gastgeb. Kamenosochárske práce zverili budapeštianskemu sochárovi Alajosovi Vögerlovi.

Po zahájení prevádzky slúžilo divadlo iba maďarským divadelným spoločnostiam [Divadlo v Košiciach, in: ND v Košiciach, bulletin, s.6-11].  Slovenskí, či skôr českí herci sa do neho dostali až po roku 1920, kedy sa v Bratislave utvorilo z českej  činohernej a spevohernej spoločnosti Bedřicha Jeřábka Slovenské národné divadlo. To už od roku 1920 navštevovalo na niekoľko týždňov v roku aj Košice. Keďže však „košické kultúrne kruhy neboli spokojné s relatívne krátkymi zájazdovými pobytmi SND v meste“, žiadali, „aby  SND malo dva samostatné  súbory, a to v Bratislave a v Košiciach“ [Horváth, Jozef: 80. výročie vzniku Slovenského profesionálneho divadelného súboru v Košiciach. Východoslovenské národné divadlo v Košiciach c rokoch 1924-1930 a 1937-1938, Archív Divadelného ústavu v Bratislave, tlačená verzia textu].  Vzhľadom na umelecké, personálne a finančné podmienky to však v prvých rokoch existencie SND nebolo možné.   Až v roku 1924 sa podľa vzoru Bratislavy utvorilo aj v Košiciach Východoslovenské národné divadlo na družstevnej báze. Činnosť zahájilo 13. septembra 1924. V prvých rokoch sa košická divadelná sezóna  delila medzi súbor VND, maďarské divadelné spoločnosti a SND z Bratislavy. V roku 1938 Košice pripadli na základe Prvej viedenskej arbitráže Maďarsku a slovenské divadlo tu prestalo existovať. K opätovnému založeniu divadla v meste došlo až po skončení druhej svetovej vojny, v roku 1945.  Podľa rozhodnutia a schválenia SNR zriadilo sa v Košiciach stále divadlo ako štátna ustanovizeň s pomenovaním Národné divadlo v Košiciach [ Divadlo v Košiciach, in: ND v Košiciach, bulletin, s.6-11, tu s.10].   Od tohto obdobia sa v budove divadla v Košiciach nepretržité hráva.    

Budova divadla prešla počas svojej existencie niekoľkými väčšími či menšími prestavbami a úpravami. Na začiatok  20. storočia datuje Peter Fidler prístavbu dvoch prízemných pavilónov pre kulisovú rampu, vrátnicu a priestory požiarnikov k zadnej časti budovy. V dvadsiatich rokoch 20. storočia, odvolávajúc sa na tvrdenie A. Chmelku,  ďalej spomína úpravy vybavenia  balkónov a lóží. [Košice. Štátne  divadlo. Pamiatkový  výskum, s.47]  V roku 1927 dostalo divadlo nové centrálne kúrenie a osvetlenie.  Peter Fidler následne v rokoch 1954-1958 spomína  generálnu opravu divadla za dozoru  architekta Bohusa Kotasa, pričom sa odvoláva na bližšie nešpecifikovaný dokument v Spisovom  archíve  investičného  oddelenia Štátneho divadla v Košiciach [„Budova bola nanovo omietnutá a boli zreštaurované  aj jej kamenosochárske  články.  Stolári  podľa  pôvodných  plánov  vymenili  vadné okná a dvere.  Štukatérske dekorácie  v interiéri  boli zreštaurované a znova pozlátené.  Pri tejto príležitosti  boli zo štukových kartuší  na dostupných miestach odstránené iniciály  NSZ [Nemzeti színház, pozn. autorky] a nahradené  iniciálami  ŠD [Štátne divadlo, pozn. autorky]. Aj ostatné  maďarské  nápisy  v divadle  boli nahradené  slovenskými.“ - Košice. Štátne  divadlo. Pamiatkový  výskum, s.47, a pozn. 43]. V rokoch 1957- 1959 menuje ďalšie práce v divadle, konkrétne adaptovanie  suterénu  divadla pre  bufet a fajčiarsky salónik, ktorého projekt mal vypracovať  pražský architekt Vl. Šedivý. Súdobé správy v miestnych periodikách  sa s tvrdeniami Petra Fidlera mierne rozchádzajú. [Slosiar, Štefan: Obroda 60-ročnej krásavice, in: Východoslovenské noviny,   roč. I (VII.),  č.37,  19.  septembra  1958, s. 7]. Rozsiahlu obnovu divadla datujú od roku 1955, pričom v rokoch 1953-1954 prebehli na budove menšie úpravy (oprava strechy,  výmena javiskových zdvíhadiel a iné). V roku 1955 sa mala uskutočniť úplná adaptácia hľadiskových priestorov (obnovená nástenná výzdoba). Následne v rokoch 1956-1957 sa mali upraviť javiskové zariadenia (úpravy elektorozvodov,  elektrozariadenia podľa noriem  ESČ) a „upravili sa šatnice  umeleckých pracovníkov, ktorých  časť  bola vybavená, včítane vlásenkárne a maskérne, kvalitným  prevádzkových  zariadením,  vyhotovených podľa  pripomienok  osadenstva.“ [Slosiar, Štefan: Obroda 60-ročnej krásavice, in: Východoslovenské noviny,   roč. I (VII.),  č.37,  19.  septembra  1958, s. 7]. Generálnou opravou prešli aj podlahy a sedadlá v hľadisku (prečalúnenie). Spomína sa aj úprava bývalých  dielenských a skladových  priestorov  na fajčiareň. Po úpravách v interiéri mala od roku 1958 generálna oprava pokračovať prácami  v exteriéri. Predpokladalo sa pokračovanie prác v javiskovom trakte,  kde sa mala vybudovať kovová  javisková podlaha  s točňou a šachovnicovým zariadením. Správa spomína aj vypísanú súťaž na  výtvarnú  výzdobu  železnej opony, ktorá mala končiť  30. novembra 1958. O ďalšom  osude súťaže na oponu referuje Peter Fidler. Píše, že pre malý počet uchádzačov  nebola prvá cena v súťaži udelená a   neskôr bol touto  úlohou poverený  Ernest Zmeták. Realizácie sa však dočkala až v roku 1970. [Košice. Štátne  divadlo. Pamiatkový  výskum, s. 48].

Ďalšie opravné práce prebiehali na budove divadla v rokoch   1969-1970. Vtedy sa opravila strecha. V rokoch 1973-1975 menuje Peter Fidler  ďalšie  generálne opravy exteriéru [Košice. Štátne  divadlo. Pamiatkový  výskum, s. 48].

Nateraz ostatnou rekonštrukciou prešlo divadlo v rokoch 1987-1994.  Pritom sa užšia súťaž na riešenie prestavby divadla vypísala už v roku 1978. Citujúc víťaznú dvojicu architektov, „Súťažiaci riešili úlohu uviesť divadlo na súčasný štandard. Medzi základné podmienky súťaže patrilo zachovanie krivky viditeľnosti, maximálne možné zväčšenie javiska a modernizácia technického a technologického vybavenia, doplnenie javiskovej časti o technický blok premietacej kabíny, zvukovej a svetelnej réžie, osvetľovacích kabín, rozšírenie vstupných a rozptylových priestorov divákov, doplnenie divadelného komplexu o skúšobne orchestera a zboru, baletné sály, skúšobné javisko, energetickú centrálu, priestory pre umelecké a hospodárske vedenie divadla. Požadovaná náplň predstavovala zväčšenie objemu o viac ako 100 %.“ [Janák Rastislav, Mudrončík Miloslav: Rekonštrukcia košickej dominanty, in: Slovak Theatre. Historical Theatre Architecture in Slovakia, 1996, nestránkovaná príloha].             

 

Zámerom víťazného kolektívu  - Rastislav Janák, Miloslav Mudrončík a Pavol Lieskovský, bolo „ponechať vyznenie  Langovho divadla v pôvodnom výraze a zachovať obraz historického jadra s minimálnymi novými prvkami.“ [Janák Rastislav, Mudrončík Miloslav: Rekonštrukcia košickej dominanty, in: Slovak Theatre. Historical Theatre Architecture in Slovakia, 1996, nestránkovaná príloha].  Preto sa rozhodli úlohu riešiť jednopodlažnou  podzemnou  prístavbou za divadlom, adaptovaním susediaceho traktu meštianskych domov a modernou novostavbou v ich dvore.  Priestory mali byť navzájom prepojené podzemnou chodbou. Rozptylové priestory v hľadiskovej časti sa rozšírili o priestor novej šatne pod hľadiskom a o bufet pod vstupnou halou.  Vstupný priestor sa upravil pre potreby imobilných návštevníkov, v hľadisku sa vybudoval blok svetelnej a zvukovej réžie, premietacej a osvetľovacej kabíny, zreštaurovala sa výzdoba na strope hľadiska. Vymenili sa tiež sedadlá a z bezpečnostných dôvodov pribudli aj prvky mosadzných zábradlí. Vo vstupnom vestibule bolo staršie, no nepôvodné osvetlenie nahradené novým lustrom. Pôvodná plastika Aurory na štíte prednej fasády bola nahradená voskovou kópiou (autor  Arpád Račko).  V podzemnej časti – prístavbe sa  zriadili šatne zboru a technického personálu spolu so skladom scénického materiálu a technologických priestorov. Vo vnútroblokovom priestore meštianskych domov sa  situovala v suteréne energetická centrála, nad ktorou sa vybudoval objekt skúšobní zboru, orchestra, baletných sál a skúšobného javiska. V meštianskych domoch sa malo situovať umelecké vedenie divadla, klub a administratíva, no reštitúciou domov sa myšlienka nemohla zrealizovať. Prevádzky sa preto situovali do objektu skúšobní na prízemí modernej novostavby.     

 

Košické Štátne divadlo je situované v oblasti historického jadra mesta v severnej časti námestia šošovkovitého tvaru (Hlavné námestie). Z južnej strany mu tvorí pendant gotický Dóm sv. Alžbety, ku ktorému sa divadlo obracia svojou prednou, južnou fasádou. Divadlo z bočných strán lemuje pešia zóna, koľajnice mestskej dopravy a pásy vozovky.

Základ pôdorysu divadla tvorí obdĺžnik s diagonálne skosenými hranami kratšieho, južného priečelia, ku ktorému sa pripája predstavaný obdĺžnik portika. Dispozične možno budovu rozdeliť na tri základné funkčné  celky – javisko, hľadisko a vstupnú časť, čomu zodpovedá aj vonkajšie  členenie objemu stavby.  Vstupná časť budovy je vymedzená z hmoty stavby navonok telesom trojpodlažného portika a zrastlicou strešného nadstavca, zakončeného kupolou s dvojicou krátkych vežičiek po jeho stranách. 12-osové bočné priečelia  zdôrazňuje v prvej až siedmej osi  mierne predstupujúci rizalit, zakončený  atikových nadstavcom s dvojicou mierne prevýšených kupolových pavilónov, navodzujúcich dojem vežičiek. Prezrádza situovanie ďalšej funkčnej časti divadla, a to hľadiska divadelnej sály. Poslednej, javiskovej časti zodpovedá   priečne položená manzardová strecha.      

Čelná, južná fasáda predstavuje hlavný prístup pre návštevníkov. Už spomínaný portikus, predstavaný pred fasádu, spočíva na vyvýšenej základni, oddelenej od  úrovne námestia niekoľkými stupňami. 7-osová fasáda má dve krajné osy  diagonálne skosené, siahajúce do výšky štyroch podlaží budovy. Dva rady okien a rímsa medzi nimi  však vytvára iba dvojpodlažné členenie.   5- osová,  stredná časť  fasády je nadstavaná oproti krajným osiam o výšku ďalšieho  podlažia,  ukončená je štítom, z poza ktorého vystupuje manzardová strecha so sochou Aurory na jej vrchole. Štít je rovnako zakončený sochárskou výzdobou, a to skupinou pieskovcových  Geniov. Štít po oboch stranách lemujú dve vežové nadstavby. Portikus, predstavaný pred fasádu, je polkruhovými výrezmi členený  na tri podlažia vrátane nižšieho prostredného mezaninu a zaberá šírku troch prostredných osí.  Ukončený je terasou s  balustrádovým zábradlím a sochárskym dotvorením dvojicou pieskovcových  súsoší  putti.  Na úrovni prvých dvoch podlaží sa k nemu primkýnajú poschodové pavilóny. Rovnako ako rizalit, aj ony sú  ukončené terasami s balustrádou.  Na úrovni prízemia je  čelná fasáda členená pásovou rustikou, čo dodáva prízemiu dojem pevnejšej soklovej podnože pre vyššie poschodia. Stena fasády je navyše členená  rustikovými lizénami, na vyšších podlažiach rizalitu nahradenými systémom pilastrov a polostĺpov na mohutných sokloch, nesúcich kladie s rímsou, zdobenou  volútami a rozetami.    

Vstupy do budovy sú situované hlboko v nikách portika. Vstupy  v bočných schodiskových pavilónoch sprístupňujú bočné schodiská na galériu druhého poschodia a na štvrté poschodie.

Bočné fasády divadelnej budovy sú stvárnené zhodne. Vytvorením už spomínaného sedem osového rizalitu v prednej časti (od čelnej fasády) sú rozdelené akoby na dve časti. Fasády majú výšku štyroch poschodí, ústredných päť osí rizalitu však nesie ďalšie poschodie strešných pavilónov.  Dve a dve podlažia fasád rozdeľuje priebežná rímsa, nadväzujúca na rímsu čelnej fasády. Akcent fasád spočíva v ich prvej polovici, teda v časti hľadiskového rizalitu. Jeho stredná trojosová časť je otvorená na horných dvoch podlažiach arkádami, v strednej časti prízemia je situovaný vstup, zastrešený kovanou presklenou strieškou. Nad ňou sa nachádza rad troch polkruhových okien nízkeho mezaninu.  Na úrovni piateho podlažia ukončuje túto časť fasád   atikový nadstavec, ukončený štítom. Po jeho stranách, na úrovni druhej a šiestej okennej osi, ho dopĺňa dvojica vežových nadstavieb, ukončených kupolou. Tieto osi bočných fasád sú navyše zdôraznené dvojitým rizalitovým výstupkom.

Druhá časť fasád, počítajúca 5 okenných osí, je riešená skromnejšie. Členia ju okenné otvory štyroch podlaží, doplnené v prípade prízemia posledných dvoch osí  vstupmi. Zadné nárožie v šírke poslednej osi zdôrazňuje opäť rizalit.   Obe bočné fasády,  podobne ako čelnú fasádu divadla, člení v spodnej časti pásová bosáž, objavujúca sa aj v nároží rizalitov na vyšších poschodiach.  

Zadná, severná fasáda nesie decentnejšiu formu ako  ostatné fasády. Tvorí ju deväť okenných osí, z ktorých dve krajné zdôrazňujú nárožné rizality a v strede fasády je pristavaný v šírke troch okenných osí rizalit zadnej scény s atikovým nadstavcom medzi vežovými pavilónmi. K stredovému rizalitu sú navyše vo výške dvoch podlaží pripojené po oboch stranách prístavby, zdôraznené na nárožiach opäť pavilónmi s manzardovou strechou. Prístavby, všetky nárožia rizalitov ako aj soklová časť ústredného rizalitu sú členené pásovou rustikou. K ústrednému rizalitu sa na prízemí pripája moderná prístavba služobného vstupu a zádveria zo železnej konštrukcie so sklenenou výplňou. Akcent fasády sa sústredí do troch ústredných osí stredového rizalitu, ktoré vytvárajú na úrovni tretieho podlažia slepé polkuhovo ukončené okná so segmentovými nadokennými štítmi a trojicou volských očí nad nimi. Nad strešnou rímsou  je rizalit ukončený trojuholníkovým štítom vyplneným erbom mesta Košíc v štukovej kartuši. Atikový nadstavec člení veľké termálne okno.

Hlavný, reprezentačný  vstup do divadla je situovaný z južnej, čelnej strany divadelnej budovy. Trojica dverí umožňuje prístup do oktogonálneho vstupného vestibulu s oválnym výrezom v strope, vytvárajúcim galériu druhého poschodia. Priezor je zakončený rovným štukovým stropom. Z vestibulu vedú diagonálne položené jednoramenné schodiská k šatni na prvom poschodí, ktorá sa nachádza medzi priestorom vestibulu a divadelnou sálou.  Na pozdĺžnej osi oktogónu umiestnené vchody vedú k separátnym  schodiskám na oválnom pôdoryse, vedúcim na galériu druhého poschodia a na štvrté poschodie. Prístupné sú nielen z vnútorného vestibulu, ale aj priamo z exteriéru krajnými vstupmi na čelnej fasáde alebo  vstupmi z bočnej fasády. Oproti  centrálnemu vstupu na čelnej fasáde je situovaná večerná šatňa, nad ktorom umiestnené okno vedie do šatne. Pod priestorom vestibulu je umiestnený bufet. Steny vestibulu spolu s rímsou galérie sú zdobené štukovou dekoráciou pastelových farieb, ktorá rozvíja motív pásky a akantových strapcov. Dekoratívne sú riešené aj informačné nápisy vo vlyse, sledujúcom rovné preklady či oblé výrezy vstupov. Mramorové schodiská, vedúce k šatniam, majú lievikovito sa zužujúci tvar a konvexne vyduté stupne, rozlievajúce sa do priestoru vestibulu. Ich steny členia pilastre a zdobia lichobežníkové štukové zrkadlá s iniciálami ŠD (Štátne divadlo). Podesta na úrovni prvého poschodia umožňuje vstup do šatne, alebo pokračovanie cez uzavreté vstupy k lóžovým chodbám. V pokračovaní k lóžovým chodbám ich ukončuje podesta, v ktorej sa stretávajú už spomínané lóžové chodby, ďalšie vstupy do šatne a krátke bočné schodištia  na balkóny. Chodby, z ktorých sú prístupné jednotlivé lóže, majú segmentovú klenbu. Na úrovni ukončenia hľadiskovej časti divadelnej sály prechádzajú cez pravouhlo sa zalamujúce priechody do chodieb služobnej časti divadla. Druhý typ schodísk, ktorý je prístupný zo vstupného vestibulu cez uzavreté vstupy na pozdĺžnej osi vestibulového oktogónu, vedie  na galériu druhého poschodia budovy a na najvyššie, štvrté poschodie. Z galérie druhého poschodia sú rovnakým systémom ako na úrovni prvého poschodia cez jednoramenné schodiská a lóžové chodby sprístupnené najvyššie lóže a balkón. Z galérie sú prístupné aj balkóny a terasy na priečelí. Jej steny sú členené pilastrami a jej ochodzu vymedzuje dekorovaná kovaná mreža. Na strope galérie je vytvorené oválne zrkadlo, zdobené zvlnenými krivkami štúk a páskovou arabeskou. V strede je kruhový terč, nesúci luster. Chodby na poschodí sú opäť zaklenuté segmentovou valenou klenbou. Schodištia, ktoré vedú z prízemia na spomínané druhé a štvrté poschodie,  člení systém stĺpov s volútovou hlavicou a mušlami, postupne smerom nahor prechádzajúci do pilastrov. Smerom  nahor dochádza aj k postupnému znižovaniu stropnej nivelety schodišťa. Tretie poschodie predstavuje osobitú časť divadla so zvýšeným nárokom na reprezentáciu. Je prístupné tretím typom schodísk, ktoré sú situované v bočných častiach divadla a prístupné vstupmi na bočných priečeliach. Umožňujú rovnako prístup k lóžovým chodbám na prvom, druhom a treťom poschodí. Dispozičný rozvrh priestorov tretieho poschodia korešponduje s ostatnými podlažiami na nižších úrovniach. V priestore oktogonálneho pôdorysu je salónik, umožňujúci prístup na balkóny a terasy  priečelia. Z radiálne orientovaných chodieb je umožnený vstup na balkón. Chodby ústia na spomínané schodiskové podesty. Sú členené lizénami so zdvojenými pásmi a zdobené štukovými plochami so zdvojenými pásmi, vyplnenými kartušovými motívmi a emblémami s iniciálami ŠD. Steny salónika sú členené do pravouhlých polí s vykrojenými rohmi. Na koncoch pozdĺžnej osi sú situované zrkadlá v štukových rámoch, nad ktorými sú kartuše s iniciálami ŠD.  Vstupy do radiálne umiestnených chodieb akcentuje portálové ostenie s trojštvrtinovými stĺpmi, nesúcimi kladie a rímsy.   Steny v hornej časti ukončuje korunná rímsa, vlys a pásková dekorácia. Zrkadlová klenba je dekorovaná štukových zrkadlom okolo lustra a oválnymi terčami v štukových kartušiach, nesúcimi rozety a trofeje s motívmi hudobných nástrojov. Najvyššie, štvrté poschodie divadelnej sály – galéria,  poskytuje najlacnejšie rady sedadiel. Tomu sa prispôsobuje aj jednoduchšie riešenie komunikácii, obiehajúcich okolo hľadiska.  Diagonálne situované chodby, zhodné s chodbami nižších podlaží prepája zo strany čelnej fasády ďalšia bez foyeru, ktorý môžeme nájsť na iných podlažiach. Na jeho mieste je vonkajšia terasa portika, prístupná z chodby.    

Hľadisko divadelnej sály má polygonálny pôdorys, konkávno-konvexná krivka balkónových a lóžových radov po jeho obvode mu však prepožičiava podkovovitý tvar. Parter je výškovo odstupňovaný, po stranách sa v troch radoch rozprestierajú lóžové rady, na najvyššom, štvrtom poschodí nahradené balkónmi. Najnižšie podlažie lóží mierne uskakuje do úzadia kvôli prístupu k sedadlovým radom v parteri. Lóže  členia dekoratívne pilieriky.  Zadnú stranu hľadiska tvoria tri rady samostatných balkónov s výnimkou najvyššieho, ktorý je plynulo prepojený s bočnými balkónmi. Hľadisko uzatvára bohato dekorovaný zavesený strop, znižujúci sa smerom k javisku.  

Na parter sa vstupuje dvojicou vstupov v krátkych stenách polygónu, pri javisku sú núdzové východy, ústiace do bočných fasád. Na lóže a balkóny sa vstupuje z chodieb po obvode divadelnej sály na všetkých podlažiach.

Celá sála je bohato zdobená pozlátenými štukami v pastelových odtieňoch. Parapety balkónov a lóží  zdobia štukové zrkadlá s mriežkou a terčíkmi, v ktorých sa striedajú florálne motívy s iniciály ŠD (Štátne divadlo). Ústredným prvkom stropu je stredový kruh s bohatou štukovou ornamentikou, v strede ktorého je uchytený divadelný luster. V štyroch diagonálach dekorujú plochu stropu maľované obrazy od Peregrina von Gastgeba s námetom zo Shakespearových hier (Rómeo a Júlia, Sen noci svätojánskej, Trojkrálový večer a jedna neznáma hra), ktoré dopĺňajú v ukončení pozdĺžnej a priečnej   osi grissailové lunety od toho istého autora (múzy hudby, tanca, poézie a dramatického umenia). Plochu medzi nimi zdobí bohatý systém pások, kartuší, florálnych motívov a iniciál NSZ. Výzdobu sály dotvára tympanón nad proscéniovým portálom s postavou Aurory a putti v ústrednej mandorle a inými antickými figúrami po stranách.

Vstupy do prevádzkovej časti divadla sú situované na bočných a na zadnej fasáde. Ústredný priestor javiska lemuje na všetkých podlažiach koridor v pôdoryse písmena U, sprístupňujúci miestnosti po obvode budovy. Podlažia sú prepojené dvoma schodiskami, situovanými v mieste ohybu ramien koridoru. Na štvrtom nadzemnom poschodí nad priestorom zadného javiska je skúšobňa pravouhlého pôdorysu, osvetlená zo strany zadnej fasády termálnym oknom.          

 

Literatúra, Pramene:

 

Jonášová, Emília:Príbehy divadelnej budovy v Košiciach, Národné divadelné centrum  Bratislava 1998, ISBN 80-85455-88-9.

Projektový ústav kultúry. Úsek obnovy pamiatok Bratislava-hrad: Košice. Štátne  divadlo. Pamiatkový  výskum, spracoval Peter Fidler, jún 1980.

Janák Rastislav, Mudrončík Miloslav: rekonštrukcia košickej dominanty, in. Slovak Theatre. Historical Theatre Architecture in Slovakia, 1996.

Moncoľ, Milan: Predstavujeme diela  nominované  v súťaži  o Cenu  Dušana Jurkoviča  1995,  Rekonštrukcia  a modernizácia  Štátneho divadla  v Košiciach, in . Projekt, 1996, č. 2, s. 8-13.

Slosiar,Štefan: Obroda 60-ročnej krásavice, in: Východoslovenské noviny,   roč. I (VII.),  č.37,  19.  septembra  1958, s. 7.  

Greš, Ján: Onedlho otvoria  rekonštruované  košické divadlo.  Aurora sa už leskne nad mestom, in: Slovenská republika,  20.9.1994.

Lacika, Ivan: Košický divadelný dom, in: Divadelné noviny, ročník 2, 2001, č.3, s.24-27.

Gojdič, Ivan:  Štátne divadlo v Košiciach. Štúdia rekonštrukcie  a dostavby,  in: Projekt, 1980, č. 6, s.  39-43.

Štátne divadlo Košice 40, (zost. Tibor Ferko), Štátne divadlo Košice, 1985, 176 strán.

Divadlo v Košiciach, in: ND v Košiciach, bulletin, s.6-11.

Horváth, Jozef: 80. výročie vzniku Slovenského profesionálneho divadelného súboru v Košiciach. Východoslovenské národné divadlo v Košiciach c rokoch 1924-1930 a 1937-1938, Archív Divadelného ústavu v Bratislave, tlačená verzia textu.

                 

 

 

autor: Viera Dlhánová

dodatočné informácie

neboli vložené žiadne informácie

pridaj dáta

meno: meno bude publikované

Váš mail nebude publikovaný.

Údaje: prosím, vložte údaje o tomto divadle, minimálne 10 znakov.

sedemplussedem=