enczsksiplhudeitsvhrespt
navigácia: databáza divadiel
EN | SK

Divadlo Andreja Bagara

dejiny divadlaprílohytechnické údajeHistoric equipment

významné udalosti

(zobraziť)19.9.1992 | Otvorenie

ľudia

(zobraziť)Anton Rokošný |architekt

Rokošný, Anton - slovenský architekt, vysokoškolský učiteľ.

Vyštudoval Štátnu priemyselnú školu stavebnú v Prešove a Fakultu architekúry a pozemného staviteľstva Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave.  

Spoluautor viacerých významných realizácií, početných súťažných návrhov a štúdií.

V roku 1959 sa zúčastnil súťaže na Divadlo Jonáša Záborského v Prešove, ktorú vyhral. Realizácie divadla sa však nedožil, projektových prác sa ujali architekti F. Jesenko, L. Domen a F. Zbuško.

V roku 1976 sa zúčastnil súťaže na ďalšie divadlo - novostavbu Divadla Andreja Bagara v Nitre, ktorú opäť vyhral. Jej realizácie sa však  rovnako ako v prípade divadla v Prešove nedožil. Po jeho smrti bol projekt zadaný trojici architektov Jurajovi Hlavicovi, Máriusovi Žitňanskému a Štefánii Rosincovej.


(zobraziť)Juraj Hlavica |architekt

Hlavica, Juraj - slovenský architekt

V roku 1960 ukončil Fakultu architektúry Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave, v rokoch 1960-1967 pracoval vo Vojenskom projektovom ústave ako vedúci projektovej skupiny, v rokoch 1967-1992 bol vedúcim projektového ateliéru v Projektovom ústave kultúry. V súčasnosti pracuje v súkromnej sfére.

Po smrti architekta Antona Rokošného získal spolu s architektami Máriusom Žitňanským a Štefániou Rosincovou projekt na realizáciu novostavby Divadla Andreja Barara v Nitre (1982-1992). Je súčasne spoluautorom interiéru divadla (J.Hlavica, M. Žitňanský, L. Mihálik, F. Kalesný)  a riešenia námestia, na ktorom divadlo stojí (spolu s M. Žitňanským).    

 

   


(zobraziť)Márius Žitňanský |architekt

Žitňanský, Márius - slovenský architekt, pedagóg

V roku 1976 ukončil štúdium na Fakulte architektúry Slovenskej vysovej školy technickej v Bratislave  (pod vedením Antona Rokošného).  

V krátkom časovom rozpätí vystriedal viacero zamestnaní  v ÚĽUV-e (Ústredie ľudovej umeleckej výroby), Štátnom projektovom a typizačnom ústave, Projektovom ústave kultúry. V Projektovom ústave kultúry spolupracoval pri projektovaní a realizácii novostavby Divadla Andreja Bagara v Nitre pod vedením architekta Juraja Hlavicu (realizácia 1982-1992).

Od roku 1991 pôsobí ako pedagóg na Fakulte architektúry Slovenskej vysokej školy technickej a zároveň ako samostaný architekt. 


(zobraziť)Štefánia Rosincová |architekt

Rosincová, Štefánia - slovenská architektka

Pracovala v Ústave pre projektovanie školských a kultúrnych stavieb.

Je spoluautorkou budovy Divadla Andreja Bagara v Nitre (s J. Hlavicou a M. Žitňanským, 1982-1992).

viac divadiel

(zobraziť)Andrej Bagar |

Bagar, Andrej, (pseudonym Ján Minárik) - slovenský herec, režisér, divadelný pedagóg, verejný činiteľ, národný umelec.

V rokoch 1913-1921 vystriedal viacero zamestnaní, v rokoch 1921-1922 člen Propagačného činoherného súboru Slovenského Národného divadla (názov Marška), v rokoch 1925-1926 pôsobil vo Východoslovenskom národnom divadle v Košiciach, v rokoch 1926-1927 vo Východočeskom divadle v Pardubiciach, v roku 1944 bol umeleckým vedúcim Stredoslovenského  komorného divadla v Martine, 1923-1925 a 1927-1939 člen činohry Slovenského národného divadla, 1940-1941 režisér, 1941-1944 šéfredaktor Slovenského rozhlasu, 1945 štátny intendant divadiel na Slovensku, 1945-1951 umelecký riaditeľ Slovenského národného divadla, od roku 1950 profesor Vysokej školy výtvarného umenia v Bratislave.      

Po svojich divadelných  začiatkoch vo viacerých ochotníckych skupinách sa v rokoch 1921-1922 stal členom Propagačného súboru Slovenského národného divadla, ktorý spolu s ďalšími členmi (O. Országhová, J. Borodáč, J. Kello, G. Arbet)  položil základ  slovenského profesionálneho herectva. Po rozpade súboru odišiel s finančnou podporou Družstva SND na štúdium do Prahy (dramatické oddelenie Štátneho konzervatória v Prahe). Po krátkom pôsobení vo Východoslovenskom národnom divadle v Košiciach a  Východočeskom divadle v Pardubiciach začal pôsobiť v Slovenskom národnom divadle v Bratislave ako herec a režisér. 

U prof. Hurta si osvojil princípy  pražského realistického herectva. Najvýraznejšie ho ovplyvnilo učenie K.S. Stanislavského a umenie ruských hercov, s ktorými sa oboznámil po prvýkrát hlbšie pri hosťovaní moskovského MCHAT-u v Bratislave v októbri 1921. Umelecky ho najpevnejšie sformovala svetová, ruská a sovietska klasika.

   


dejiny

Prehistória divadelných stánkov v Nitre siaha až do roku 1765, kedy dal biskup Ján Gustíni-Zubohlavský v objekte gymnázia postaviť objekt „Theatrum Comicum“ – Komické divadlo. Ďalšie  divadlo potom otvorili v roku 1844 vo dvore hostinca Zlatý jeleň, kde hrávali nemecké a maďarské súbory. O tom, či sa jednalo o murovanú budovu či iba drevenú halu nad dvorným traktom, sa informácie rôznia.  Táto budova však pre hlavné mesto Nitrianskej župy nestačila a panstvo chcelo mať reprezentačnejšie divadlo. Župná samospráva z toho dôvodu založila v roku 1878 osobitný divadelný výbor, ktorý mal za úlohu získať financie na stavbu nového divadla pomocou darov, subvencií či organizovaním lotérie. Hoci spočiatku nová stavba niesla neoficiálny názov „Župné národné divadlo“, už pri vypísaní súbehu na postavenie divadla sa používalo označenie „Nitrianske maďarské národné divadlo“. Svedčí to o silnejúcej maďarizačnej politike v Uhorsku v poslednej tretine 19. storočia, ktorá sa výrazne prejavovala aj v Nitre. Divadlo v rokoch 1882-1883 postavila budapeštianska firma Graf a Feszty podľa projektu architekta  Adolfa  Voyta. Otvorili ho 20.10.1883, keď sa tu konalo prvé valné zhromaždenie maďarizačného spolku FEMKE. Preto sa do štatútu divadla vnieslo rozhodnutie, že v novom divadle možno hrať iba v maďarskom jazyku.  Divadlo sa slávnostne otvorilo  19. novembra 1883 otváracím programom, ktorý obsahoval okrem prológu  o dohode kráľa Bela IV.  s nitrianskym obyvateľstvom a jeho županom Matejom, štátnej hymny, úryvku z Dobosovej  tragédie  Ladislav  IV. aj výjavy  z veselohry Ples u ministerského predsedu  od Tihamara  Almásiho  a časť ľudovej  veselohry  Ferenca Csepreghyho Červená peňaženka. V marci roku  1945  počas divadelnej skúšky zasiahla budovu divadla letecká bomba a vzápätí vypukol požiar. Škody boli tak veľké, že divadlo museli po vojne  zbúrať.  Nitrianski divadelníci tak stratili priestor na hranie. Ako provizórne riešenie sa vtedy upravili priestory v tzv. Sokolovni - budove,  ktorú  ešte pred vojnou pre svoje potreby postavila telovýchovná jednota Sokol.  Divadelná sála vznikla z pôvodnej telocvične a pre divadelné účely mala slúžiť iba do postavenia novej budovy divadla.

Prvý vážnejší pokus o postavenie nového divadla sa urobil v 60-tych rokoch. O dôvodoch jeho neúspechu sa môžeme v mestskej kronike dočítať nasledovné: „Budovu divadla umiestnili do okolia leteckej ulice, v priestoroch pohostinstva „Kubiček“. Bol na to praktický dôvod – jednoduchá asanácia a dobré napojenie objektu na centrálnu kotolňu Párovce. Závery celoštátnej anonymnej súťaže z roku 1967 však neboli jednoznačné a nepodporili toto riešenie, preto k výstavbe divadla neprišlo.“  [Kronika mesta Nitra za rok 1974, zapísal Robert Schmuck v roku 1994, in: Kronika mesta Nitra 1971-1974, zväzok VII., (jazykovo spracovali, graficky upravili  a vytlačili Pavol Sika a Ladislav Ševella), Nitra 1999, Archív Mestského úradu v Nitre].  Na základe ďalších prístupných informácií možno doplniť, že jedným z dôvodov negatívneho výsledku snahy o postavenie divadla bol aj nesúhlas vtedajšieho povereníctva kultúry, ktorý zamietol v tom čase už Stavoprojektom spracovávanú štúdiu architekta Štefana Zhorellu. Projekt však nevyhovoval ani po stránke technologickej a problémom bol aj nedoriešený lokalitný program. [(rsk): Po 10 rokoch výstavby, in: Nitra, roč. XV., 1991,č.3, s.10.].  

Myšlienka postavenia nového divadla nezanikla, no až v roku 1972 prijalo Ministerstvo kultúry SSR zásadné stanovisko, že s jeho realizáciou treba začať odznova a nie prispôsobovať časom zastaraný pôvodný projekt. Už nasledujúci rok došlo k výberu staveniska v centre mesta formou vypísanej súťaže, v rámci ktorej sa uvažovalo o troch alternatívach. Všetky návrhy však novostavbu divadla situovali na dnešné Svätoplukovo námestie. V roku 1975 vypísalo Ministerstvo kultúry urbanisticko-architektonickú súťaž na novostavbu divadla. V januári 1976 prebehlo vyhodnotenie 33 došlých návrhov, porota však musela konštatovať, že súťaž nepriniesla očakávané výsledky.   Vyzvala preto  šiestich najúspešnejších riešiteľov do užšej súťaže. Koncom roka boli jej výsledky známe. Prvé miesto bolo udelené štúdii architekta Antona Rokošného. Ako zdôraznil vtedajší riaditeľ divadla Viliam Polónyi, táto štúdia spojím riešením najviac vyhovovala potrebám celoštátnej kultúrnej inštitúcie, akou vtedajšie Krajové divadlo Nitra bolo.

 Projekt však nakoniec zadali Projektovému ústavu kultúry v Bratislave, kolektívu  Juraj Hlavica,  Márius Žitňanský a  Štefánia Rosincová. Juraj Hlavica a Márius Žitňanský sa spolu s architektmi Františkom Kalesným a  Ľubomírom Mihálikom spolupodieľali aj na návrhoch interiérového riešenia. Úvodný projekt bol schválený v roku 1981, výstavba  sa začala   1. marca1982, dokončená bola v roku 1992. 19. septembra 1992 ho slávnostne otvorili  hrou  Jozefa Hollého  Geľo Sebechlebský.  Súčasťou interiérov novostavby je aj umelecká výzdoba, na ktorej sa podieľali umelci  Juraj Marth (ústredná kompozícia vo foyeri), Tibor Bártfay (plastický reliéf Andreja Bagara vo vstupnej hale), Marián Prešnajder (opona s veľkomoravským výjavom so Svätoplukom), K. Šujanová (nástenná textilná kompozícia v salóniku významných hostí).

Budova divadla Andreja Bagara je situovaná v severovýchodnom rohu Svätoplukovho námestia – ústredného námestia nitrianskeho dolného mesta, ktorého podoba sa formovala už od stredoveku. Divadlo bolo navrhnuté pre účinkovanie činohry, s možnosťou pretvorenia divadelných priestorov pre vystúpenia súboru opery, operety a baletu. Jeho forma vznikla prelínaním dvoch štvorcov v pôdoryse, väčšiemu z nich dominuje priestor činohernej sály s kapacitou 600 miest, menší je experimentálnym štúdiom s kapacitou 150 miest. Severovýchodný  a juhozápadný roh väčšieho zo štvorcov sú diagonálne  zrezané. Navonok sa jasné pôdorysné riešenie pretavilo do tvarovo zložitejšieho zoskupenia hmôt,  vytváraných terasami, vonkajšími točitými schodiskami či niekoľkonásobne odstupňovanou  strešnou nadstavbou javiskového povraziska. Vonkajšia úprava fasád je svetlým mramorovým obkladom, ktorý je členený pásmi  presklených plôch z eloxovaných tombakových profilov, spojených do súvislých vodorovných celkov.  Presklená plocha dominuje aj vstupnej fasáde, orientovanej do námestia, vytvárajúc v jej strede konvexne vystupujúci objem. Ústredným priestorom stavby je diagonálne položená divadelná sála,  pred ktorou sa  na troch nadzemných podlažiach nachádza divadelný foyer. Jeho súčasťou sú dve postranné schodištia, prepájajúce podlažia.  Súčasťou vstupných priestorov na prízemí je šatňa pre divákov, situovaná priamo oproti vstupu.  Ústredným priestorom foyeru na I. poschodí je bufet. V severozápadnom nároží na III. podlaží sa situovala reštaurácia s kaviarňou.   Zo zadnej strany divadla obklopujú divadelnú sálu na štyroch úrovniach prevádzkové priestory.  Ich súčasťou je aj skúšobňa na IV. nadzemnom podlaží. Zariadenie interiérov má jednoduché tvary, podriadené elegancii materiálov – kamenného obkladu stien a podlahy z tmavočerveného Tardesi a okrovo-pieskového Kanfanaru a drobných prvkov z leštenej mosadze. Interiéri dopĺňajú architektonické plastiky z leštených mosadzných rúrok a mliečneho skla. Dôležitým výrazovým prvkom interiéru je aj svetlo, vytvárajúce cez prepájanie rôzne svetelne pôsobiacich častí vlastný architektonicko-priestorový dej.

Pôdorys divadelnej sály má formu dvoch  navzájom prestupujúcich nepravidelných osemuholníkov, z ktorých väčší zaberá javisková časť sály a menší hľadisko. Parter hľadiska je tvorený smerom nadol sa zužujúcimi, výškovo odstupňovanými  a v miernej konkávnej krivke zaoblenými radmi sedadiel.  Javisko umožňuje zmenu divadelného priestoru zo základného priezorového na panoramatický, použitím pohyblivých proscéniových lamiel. Javisková časť má okrem hlavného javiska aj dve bočné polojaviská. Hlavné javisko je zložené zo siedmych mostov, ktoré spolu s ďalšími sekundárnymi  stolmi  umožňujú vytvoriť plastický reliéf hracej plochy vo vertikálnom smere. Nechýba kazetová točňa, ktorú možno vysunúť až do proscénia.   

Hmota divadelného štúdia vytvára  navonok samostatný kubus, čiastočne vtiahnutý do telesa divadelnej stavby. Má osobitný vstup z námestia.  Vnútorný priestor má formu osemuholníka. Jeho podlaha je tvorené pohyblivými stolmi, ktoré  umožňujú vytvoriť ľubovoľný tvar a reliéf hracej plochy.

Z formálneho hľadiska odráža divadlo neskoromodernistické názory, do ktorých však najmä v interiéroch, realizovaných so značným oneskorením (vyše 10 rokov), prenikli myšlienky postmodernizmu. Tie sa tu prejavili drobným štvorcovým členením obkladov, tvarovaním zariaďovacích prvkov a pod.

V rámci výstavby  divadla  upravili aj námestie - zbúraním staršej zástavby na západnej strane námestia sa otvoril  výhľad na hradný vrch.  V blízkosti divadla vznikol  malý amfiteáter, ktorý umožňuje realizovať malé divadelné formy priamo na námestí.

Od druhej polovice 20. storočia zažívala Nitra silnú vlnu výstavby. Vznikali prevažne nové sídliská, ktoré sa sústredili do nových lokalít mimo historického jadra mesta. Na jednej strane šťastné riešenie  pre zachovanie historickej podoby mestského jadra  nieslo zo sebou aj negatívne následky. Kumulovanie obyvateľstva do okrajových častí mesta spôsobilo, že v centre zostali iba starší obyvatelia a sociálne neprispôsobivá časť obyvateľstva. Paradoxne sa z tohto dôvodu z centra mesta stávala jeho sociálna i stavebná periféria. Už od roku  1962 sa v Nitre spracovával nový územný plán, ktorý schválila Vláda SSR koncom roku 1976. Jeho snahou bolo vytvoriť z centrálnej mestskej zóny nové politické,  kultúrne, administratívne i obchodné centrum. Súčasťou celkového územného plánu boli  aj čiastkové územné plány, vytvárané  pre jednotlivé časti mesta a súťaže na jednotlivé objekty. Jeden z nich riešil aj podobu Svätoplukovho námestia.  Podľa predstáv o novej podobe námestia malo dôjsť na jeho ploche k výstavbe nových objektov, ktoré by čiastočne nahradili pôvodnú zástavbu. Zároveň sa rozhodlo, že dôjde k uvoľneniu jeho severnej časti až po úpätie hradného kopca od starej zástavby. Pritom nie je nezaujímavé, že toto riešenie priniesla už celoštátna anonymná súťaž na riešenie Centrálnej zóny mesta Nitry, vypísaná v rokoch 1967-1968 a v ktorej autori všetkých 35 podaných návrhov vyjadrili svoj súhlas s týmto riešením. Súťažná porota uznala  krok za správny a koncepcia bola následne uplatnená aj v územnom pláne mesta z roku 1976. Rovnaké stanovisko mali aj účastníci urbanistickej súťaže na umiestnenie divadla z roku 1973. Nielen že všetky situovali nové divadlo do námestia, predpokladali aj „zrútenie historickej ‘bezcennej zástavby’“. [(rsk): Po 10 rokoch výstavby, in: Nitra, roč. XV., 1991, č. 3, s.10]. Pritom umiestnenie novostavby divadla malo svoje historické odôvodnenie - poloha staveniska  v severnom rohu Svätoplukovho námestia bola takmer totožná s umiestnením starého župného divadla a asanácia sa “zdôvodňovala úsilím, vytvoriť veľký priestor s výhľadom na hrad. ” [Bečková, Ľudmila: Nitra – aká si?, in: Nitra, roč. XV, 1991, s. 11, s.10] . Bezohľadnosť voči historickej zástavbe okolia bola koniec-koncov  charakteristikou obdobia neskorej moderny na Slovensku. Málokto sa vtedy pozastavil nad pocitmi a predstavami  obyvateľov mesta. Súdobé správy svedčia o tom, že si na novú podobu námestia i budovu divadla v ňom nevedeli zvyknúť. [„Mnohí obyvatelia Nitry si často, s nostalgiou  v hlase, zaspomínajú  za pekným prostredím  starého  historického  námestia, aj  s jeho priľahlými  uličkami, ktoré sa nachádzali  na miestach  dnešného  Svätoplukovho  námestia.“  – Redakcia: Poznáte budúcu podobu Svätoplukovho námestia?, in: Nitra, roč. XV., 1991, č. 7, s. 7. ]  Až zmena doby a pohľadu na urbanistický koncept mesta umožnil, že sa medzi obyvateľmi Nitry i medzi odbornou verejnosťou začali objavovať hlasy, volajúce po úprave urbanistického riešenia námestia. Ešte pred dokončením šikmého pylónu, ktorý mal  dotvárať prostredie námestia, sa vyjadrili o potrebe jeho odstránenia, čo schválila rada Mestského národného výboru začiatkom roku 1990. Tá istá rada  však o pár mesiacov nato schválila dokončenie námestia podľa pôvodnej dokumentácie, pretože v tom čase nebolo „možné získať finančné prostriedky, potrebné na nové riešenie a prestavbu námestia“ [Libant, Vladimír: Ako ďalej s Leninovým námestím, in: Život a kultúra mesta Nitry, roč. XIV., jún 1990 č.6, s.7]. Napriek tomu snahy o nápravu jeho doterajšej podoby  nezanikli. V roku 1991 sa hlavný architekt mesta Stanislav Babčan vyjadril o novej úprave námestia: „Predpokladaný návrat k pôvodným kompaktným formám priestorov je uvažovaný v historickej časti, ktorá je najviac postihnutá deštrukčnými asanačnými zásahmi, a to  najmä  v priestore  Svätoplukovho  námestia,  Mostnej, Palárikovej  a Gudernovej ulice  a na Vŕšku. (...)Divadlo na Svätoplukovom námestí  je potrebné  včleniť do obopínajúcej zástavby  tak,  aby sa  zmiernil  jeho solitérny  charakter.  Priestor námestia so všetkými jeho danosťami je potrebné dotvoriť  hmotovou zástavbou.  Námestiu  je potrebné prinavrátiť  priestor v takom  merítku, aby lepšie  spĺňalo  sociálno- spoločenskú  funkciu.“ [Babčan Stanislav: Historické zosúladiť s moderným, in: Nitra, roč. XV., 1991, č. 9, s. 1-2.].  V roku 2009 vypísalo mesto Nitra ostatnú medzinárodnú súťaž na dostavbu  námestia.

 

 

Literatúra, Pramene:

Nemecké a maďarské divadlo v Nitre, in: Štefko, Vladimír: Divadelná Nitra, Obzor Bratislava 1989, [online], [7.7.2010], dostupné na internete  http://www.nitra-slovensko.eu/16.-19.-storocie-v-nitre/nemecke-a-madarske-divadlo-v-nitre.html?Itemid=48

(rs): Dnes hovoríme o Nitre blízkej budúcnosti (rozhovor s prom. geol. Jozefom Belákom, vedúcim odboru územného plánovania  a architektúry MsNV), in: Život a kultúra mesta Nitry, roč. 1, August 1977, s.14-15, 25.

Autor neuvedený: Nitra dostane nové divadlo. Moderný stánok umenia  a zábavy, in: Život a kultúra mesta Nitry, roč. 1, December 1977, s.12-13.

Čermáň, R.: Rastie divadlo AB, in: Život a kultúra mesta Nitry, roč. VII., 1983, č.9, s.15. 

Takáč, Pavol: 100 rokov mestského divadla, in: Život a kultúra mesta Nitry, roč. VII., 1983, č. 12, s.24-25. 

-rg-: Hostinec u zlatého jeleňa, in: Život a kultúra mesta Nitry, roč. II., február 1978, s.21-22.

-rg-: Skôr ako postavili radnicu, in: Život a kultúra mesta Nitry, roč. II., február 1978, s. 20-21.

-sa-: Dnes hovoríme o urbanistickom formovaní mesta (rozhovor s vedúcim odboru územného plánovania a architektúry MsNV Ing. arch. Dušanom Mikulášom),  in: Život a kultúra mesta Nitry, roč. II., jún 1978, č.6, s. 5-7.

Dubravický, Jozef: Výstavba Nitry a jej perspektívy, in:  Život a kultúra mesta Nitry, roč. II., august 1978, č.8,  s. 12-15.

Autor neuvedený (Dubravický, Jozef): Výstavba Nitry a jej perspektívy, in:  Život a kultúra mesta Nitry, roč. II., október 1978, č.10,  s. 14-16.

Dubravický, Jozef: Výstavba Nitry a jej perspektívy, in:  Život a kultúra mesta Nitry, roč. II., november 1978, č.11,  s. 20.

(rs): Dnes hovoríme o rozvoji nášho mesta, in:  Život a kultúra mesta Nitry, roč. II., december 1978, č.12,  s. 5-7.

Dubravický, Jozef: Výstavba Nitry a jej perspektívy, in:  Život a kultúra mesta Nitry, roč. III., August 1979, č.8,  s. 8-9.

(rč): Dnes hovoríme o budovaní občianskych zariadení, in: Život a kultúra mesta Nitry, roč. IV., Január 1980, č.1, s.5-7.

Autor neuvedený: Kronika roku 1979, in: Život a kultúra mesta Nitry, roč. IV., Január 1980, č.1, s.10,11,15.

Čermáň, R.: Dvojnásobné jubileum divadla, in: Život a kultúra mesta Nitry, roč. IV., február 1980, č.2, s. 11.

Takáč, Pavol: Stará pošta, in: Život a kultúra mesta Nitry, roč. IV., jún 1980, č.6, s. 25.

Ferus, Viktor: Interiéry divadla Andreja Bagara v Nitre, in: Projekt, roč. 31, 1989, č.6, s. 30-32.

Podmaková, Dagmar: Ísť, a či neísť ... ? Po návšteve novostavby nitrianskeho divadla, in: Literárny týždenník, roč. 5, 1992, č. 24, s. 15. 

Čavojský, Ladislav: Otvorený list pred otvorením divadla, in: Literárny týždenník, roč. 5, 1992, č. 24, s. 15.

Šabík, Oliver: Je to pravá architektúra, in: Literárny týždenník, roč. 5, 1992, č. 35, s. 12.

Švec, František: Tália sa snúbi s technikou, in: Technické noviny, roč. 36, 1988, č. 49, s. 16.

Čermáň, R.: Poslanci o ďalšom rozvoji mesta, in: Život a kultúra mesta Nitry, roč. IX., marec 1985, s. 8-10. 

Valent, Štefan: Leninovo námestie v obrazoch Maximiliana Schurmanna, in: Život a kultúra mesta Nitry, roč. IX., máj 1985, s. 33-35.

Čermáň, R.: Stavbárske leto, in: Život a kultúra mesta Nitry, roč. IX., Jún 1985, s?.

Valek, Ján: Mesto pod Zoborom, in: Život a kultúra mesta Nitry, roč. IX., Jún 1985, s. 14-15.

Čermáň, R.: V prvom dejstve, in: Život a kultúra mesta Nitry, roč. IX., august 1985, s.16-17.

Čermáň, R.: Potrebujú  robotné ruky, in: Život a kultúra mesta Nitry, roč. X., Január 1986, s. 7-8.

Kochanský, Štefan: Ďalej zveľadíme naše mesto, in: Život a kultúra mesta Nitry, roč. X, Marec 1986, č. 3, s. 5-6.

Podhradská, Erika (hlavná architektka mesta Nitry): Nová tvár námestia, in: Život a kultúra mesta Nitry, roč. X., Máj 1986, č.5, s.10-11.

Čermáň, R.: Nádherný stánok Tálie, in: Život a kultúra mesta Nitry, roč. XI., Júl 1987, č.7, s?

(rč): Opona pre nové divadlo, in: Život a kultúra mesta Nitry, roč. XI., Júl 1987, č.7, s. 40.

(mat.): Divadelné námestie, in:  Život a kultúra mesta Nitry, roč. XII., Január 1988, č.1, s. 9.

Podhradská, Erika: Prestavba CMZ, in: Život a kultúra mesta Nitry, roč. XII., ?, 1988, č.?, s. 15.

Kuruc Marián, Zelenický Tibor: Vdýchneme život a krásu historickému jadru mesta?, in:  Život a kultúra mesta Nitry, roč. XIII., Marec 1989, č.3, s. 5-7.

Čermáň, R.: Pylón na námestí, in:  Život a kultúra mesta Nitry, roč. XIII., December 1989, č.12, s. 10-11.

(rč): Výstavka projektov, in: Život a kultúra mesta Nitry, roč. XIV., apríl 1990, č.4, s. 16-17.

Libant, Vladimír: Ako ďalej s Leninovým námestím, in: Život a kultúra mesta Nitry, roč. XIV., jún 1990, č.6, s. 7.

Valent, Štefan: Námestie v obrazoch Maximiliána Schurmana, in: Nitra, roč. XVI., máj 1992, s. 27-28.

-OK-: Clona okolo nového divadla sa pomaly rozplíva, in: Nitra, roč. XIV., č.8, 1992, s.6.

OS.: Zdvihla sa nová opona, in: Nitra, roč. XVI., 1992, č.11, s. 8-9.

Verešová, Iveta: Nová divadelná sezóna DAB začala, in:  Nitra, roč. XVI., 1992, č.11, s. 10-11.

(mat): Reštrikcia svojpomocnej výstavby, in: Nitra, roč. XIV., 1990, č.10, s. 9.

(vd.): Riešenie centrálnej mestskej zóny, in: Nitra, roč. XIV., 1990, č. 12, s.2, 18.

Podhradská, Erika: Dostavba Svätoplukovho námestia, in: Nitra, roč. XIV., 1990, č. 12, s.5.

(rsk): Po 10 rokoch výstavby, in: Nitra, roč. XV., 1991,č.3, s.10.

Kárová, Dana: Odložili Májovú divadelnú Nitru, in: Nitra, roč. XV., 1991, č.5, s.12.

Redakcia: Poznáte budúcu podobu Svätoplukovho námestia?, in: Nitra, roč. XV., 1991, č.7, s.7.

Babčan, Stanislav: Historické zosúladiť s moderným, in: Nitra, roč. XV., 1991, č.9, s.1-2.

Bečková, Ľudmila: Nitra-aká si?, in: Nitra, roč. XV., 1991, č.11, s. 10.

Kronika mesta Nitra 1971-1974, zväzok VII., (jazykovo spracovali, graficky upravili  a vytlačili Pavol Sika a Ladislav Ševella), Nitra 1999, Archív Mestského úradu v Nitre

Kronika mesta Nitra 1975-1979, zväzok VIII., (jazykovo spracovali, graficky upravili  a vytlačili Pavol Sika a Ladislav Ševella), Nitra 2000, Archív Mestského úradu v Nitre

 

 

autor: Viera Dlhánová

dodatočné informácie

neboli vložené žiadne informácie

pridaj dáta

meno: meno bude publikované

Váš mail nebude publikovaný.

Údaje: prosím, vložte údaje o tomto divadle, minimálne 10 znakov.

osemplusšesť=