enczsksiplhudeitsvhrespt
navigácia: databáza divadiel
EN | SK

Štúdio L+S

alias Štúdio S
dejiny divadlaprílohytechnické údajeHistoric equipment

významné udalosti

(zobraziť)1982 | opening

ľudia

(zobraziť)Virgil Droppa |architekt

Droppa, Virgil - slovenský architekt

V roku 1963 ukončil stúdium na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. (Štúdium u prof. Emila Belluša). V rokoch 1963-1966 pracoval na Vojenskom projektovom ústave v Bratislave, v rokoch 1966-1972 na Ústave pre vývoj a projektovanie školských a kultúrnych stavieb a od roku 1972 v Projektovom ústave kultúry (oba v Bratislave). V roku 1994 si spolu s architektkou Viktóriou Cvengrošovou založili spoločný ateliér.  

Viktória Cvengrošová a Virgil Droppa sú autormi prestavby priestorov bývalej Tatra-revue v hoteli Tatra na divadelné štúdio (dnes Štúdio L+S), ktorá sa realizovala v rokoch 1979-1982.


(zobraziť)Viktória Cvengrošová |architekt

Cvengrošová, Viktória - slovenská architektka

Vyštudovala Fakultu architektúry a pozemného staviteľstva Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave u prof. Emila Belluša (absolvovala 1965). V rokoch 1965-1968 bola zamestnaná v Stavoprojekte Bratislava, v rokoch 1968-1972 na Ústave pre vývoj a projektovanie školských a kultúrnych stavieb v Bratislave, v rokoch 1972-1974 v Slovšporte. Neskôr pracovala pre Projektový ústav kultúry v Bratislave. V roku 1994 si spolu s architektom Virgilom Droppom založili spoločný ateliér.

Viktória Cvengrošová a Virgil Droppa sú autormi prestavby priestorov bývalej Tatra-revue v hoteli Tatra na divadelné štúdio (dnes Štúdio L+S), ktorá sa realizovala v rokoch 1979-1982.


dejiny

Názov: Štúdio L+S

Pôvodný názov: Štúdio S

Vznik: 1979-1982

Architekti: Viktória Cvengrošová, Virgil Droppa

Približne od začiatku 70. rokov  sa aj na slovenskej divadelnej scéne objavujú snahy o avantgardné divadelné postupy, uplatňujúce netradičné divadlo v netradičnom priestore. Situácia na Slovensku však bola v mnohých ohľadoch odlišná a špecifická, čo spôsobilo, že sa tu táto forma divadla nerozvinula v takej sile, ako v iných krajinách.  Dôvodom boli odlišné umelecké i organizačné podmienky. Slovensku v prvom rade chýbala divadelná tradícia, na ktorú by mohlo nadviazať. Divadlo sa tu profesionalizovalo iba v 20-tych rokoch 20. storočia a o avantgardné divadlo sa v tom čase pokúšali iba režisér Ján Jamnický s dramaturgom Ferdinand Hoffman. Druhým charakteristickým znakom situácie na Slovensku bol nedostatok mladých umelcov, ktorí by  mali v prvom rade záujem o túto formu divadla. Po absolvovaní školy  si  ich rýchlo podelili profesionálne divadlá. Ak aj súbory, hľadajúce netradičné tvorivé postupy, existovali, prevažne ich zastrešovali oficiálne inštitúcie, poskytujúce hercom „profesionálnu pôdu pod nohami“ [Podmaková, Dagmar: Slovenské divadlo v netradičných štúdiových priestorochv 70. a 80. rokoch 20. storočia, in: Slovenské divadlo, č.3, 2006, s. 402-416, tu s. 407] i finančnú istotu. Osobitným priestorom na realizáciu bolo ochotnícke divadlo, ktoré umožňovalo „realizovať  ambície,  pre ktoré  na profesionálnom javisku  nebolo  miesta,  podmienok a často ani energie.“ [Podmaková, Dagmar: Slovenské divadlo v netradičných štúdiových priestorochv 70. a 80. rokoch 20. storočia, in: Slovenské divadlo, č.3, 2006, s. 402-416, tu s.407]

Do skupiny divadiel, pokúšajúcich sa o netradičné divadelné prejavy možno zaradiť aj bratislavské divadlo kabaretného typu Tatra revue. Pôsobiť začalo  v roku 1958, činnosť ukončilo v roku 1970. Divadlo najprv patrilo pod podnik  Reštaurácie a jedálne, keďže tu umelecký program existoval popri reštauračnom zariadení, postupne si však vybudovalo stály herecký súbor, stabilných spevákov i stále publikum.   Pod správu Ministerstva  kultúry SSR sa divadlo dostalo  v roku 1969. Podľa spomienok režiséra Františka Rella, vtedajšieho riaditeľa divadla, sa o zmenu správcu postaral „Tóno Krét ako úradník na povereníctve“, ktorý „to nejako zaonačil,  že  sme dostali  štatút  riadneho  profesionálneho  divadla“. [Matašík, Andrej:  Môj život s ľahkonohou  múzou.  Spomienky  nestora  slovenského  komediálneho  divadla, režiséra  Františka Rella, in: Theatro, roč.VIII., č. 3-4,  október- december 2003 [online], [citované 7.7.2010], dostupné na internete http://www.teatro.sk/archiv/teatro_3_4_2003/profily.html ] Divadlo pôsobilo v priestoroch hotela Tatra v Bratislave.

Keď potom následne v roku 1977 dalo Ministerstvo kultúry SSR podnet na vybudovanie scény pre malé dramatické a hudobné formy, využili sa  práve prázdne priestory bývalej Tatra revue. Úloha znela nasledovne: vytvoriť štúdiové zariadenie  pre 200 divákov s uplatnením  variability  scénického  priestoru a hľadiska, aby sa prehĺbil kontakt medzi  účinkujúcim a divákom.

Práce sa začali v decembri roku 1979, dokončené boli v apríli roku  1982.

V pôvodne pravouhlom priestore bývalého kabaretu vytvorila dvojica architektov Projektového ústavu kultúry Viktória Cvengrošová a Virgil Droppa osemuholníkovú hlavnú sálu štúdia s mnohorakou variabilnosťou javiskovej a hľadiskovej časti. Mobilitou sústavy sedačiek a sortimentom praktikáblov umožňovalo štúdio podľa potreby divadelného predstavenia vytvoriť až desať základných variantov priestoru. Kapacitou hľadiska 200 miest dostalo komorný charakter. Početnými konzultáciami autorov s divadelnými odborníkmi dosiahli architekti úspešný výsledok aj čo sa týka technického vybavenia a to všetko v obmedzujúcom rozsahu priestorov bývalého Tatra kabaretu. Akustika je natoľko dobrá, že tu speváci vypínali techniku a spievali naživo.

Štúdio nemalo zo začiatku stály súbor, patrilo agentúre Slovkoncert, ktorá ho prenajímala rôznym divadlám a divadelným skupinám. Písmeno S v pôvodnom názve Štúdia S predstavovalo skratku práve tejto agentúry.  Už po niekoľkých mesiacoch sa tu objavila dvojica Milan Lasica a Július Satinský, ktorá si priestor v roku 1999 sprivatizovala. Dnes nesie divadlo názov po jej vedúcich protagonistoch -   Štúdio L+S.

Priestor štúdia sa rozprestiera na pravidelnom štvorcovom pôdoryse na prízemí a II. podlaží hotela. Priestor divadelnej sály zasahuje na úroveň III. nadzemného podlažia. Prístup k štúdiu je riešený z foyeru hotela na prízemí cez presklenú stenu s dvojitými dverami. Ústredným priestorom je vlastná divadelná sála osemuholníkového pôdorysu, po obvode ktorej sa sústreďujú všetky ostatné priestory. Vstupný foyer na prízemí  prechádza z jednej strany plynulo do priestoru diváckej šatne, kde je ukončený zrkadlovou stenou, opticky predlžujúcou priestor. Z druhej strany sú umiestnené sociálne zariadenia. Po oboch diagonálnych stranách sály sú situované schodištia na medziposchodie, ústiace do podesty, z ktorej sa vstupuje do sály. Z podesty po pravej strane je umožnený prístup aj do divadelného bufetu, situovaného na totožnej  výškovej úrovni vedľa bočnej strany divadelnej sály. Po ľavej  strane sály sú ako pendant bufetu umiestnené skladové priestory. Celú zadnú stranu divadelného priestoru tvorí átrium. Z ľavej podesty cez ďalšie schodište, rovnako ako priamo z divadelnej sály  je umožnený prístup na I. poschodie, kde sú umiestnené herecké šatne,  administratívne a služobné priestory. Komunikačným prvkom je tu chodba, obiehajúca  v pôdoryse písmena U okolo divadelnej sály. Po jej vonkajšom obvode sú umiestnené šatne a administratíva, po jej vnútornom obvode priestory divadelnej réžie.

Z hľadiska interiérového riešenie boli honosnejšie stvárnené jedine verejné priestory divadla, administratívna časť je riešená jednoducho. Steny vstupného foyeru spolu s bufetom sú obložené drsným kamenných obkladom šedozelenej  farby, podlaha je z lešteného šedého mramoru.  Stropné obloženie, podobne ako  madlá dvier, schodiskové zábradlia či svetelné prvky sú vyrobené z kovu. Strop je riešený ako v podobe zavesenej perforovanej  mriežky s otvormi vo forme striedajúcich sa  kruhových a pravouhlých otvorov.  Stena divadelnej sály, orientovaná oproti vstupu do  štúdia, pôvodne niesla gobelín maliara Karola Drexlera (rok vzniku 1981). Dnes je odstránený a priestor foyeru výtvarne dotvára iba obraz Kylyana  Poláka L+S=40 z roku 1999. 

Divadelná sála je riešená taktiež jednoducho. Pravidelnosť osemuholníkového pôdorysu narušuje mierne zaoblená zadná stena. Podlaha je výškovo odstupňovaná, znižuje sa okolo  osemuholníkovej základne. Základné priestorové usporiadanie nesie formu arény, pomocou odnímateľných sedadiel a praktikáblom ho  však  možno meniť. V stropnej časti je plne priznaná svetelno-technická aparatúra, bočné steny sú obložené úzkymi kovovými lištami. Na čelnej stene sály sú situované dve schodiská, z ktorých je prístupná chodba na I. poschodí.                

 

Literatúra, pramene:

Lýsek, Lumír: Štúdio S v Bratislave, in: Projekt, roč. 27, August 1985, č. 7, s.10-13.

mpo+em: Architektúra podnecuje estetický zážitok, in: Večerník, roč. 27, č.94 (14.5.1982), s.6-7.

P.B.:Štúdio S, dnes divadlo L+S má dvadsaťpäť rokov, in: Fórum architektúry, roč. XVIII, č.1, 2008, s. 16-17.  

Podmaková, Dagmar: Slovenské divadlo v netradičných štúdiových priestorochv 70. a 80. rokoch 20. storočia, in: Slovenské divadlo, č.3, 2006, s. 402-416.

Matašík, Andrej:  Môj život s ľahkonohou  múzou.  Spomienky  nestora  slovenského  komediálneho  divadla, režiséra  Františka Rella, in: Theatro, roč.VIII., č. 3-4,  október- december 2003 [online], [citované 7.7.2010], dostupné na internete http://www.teatro.sk/archiv/teatro_3_4_2003/profily.html

 

 

autor: Viera Dlhánová

dodatočné informácie

neboli vložené žiadne informácie

pridaj dáta

meno: meno bude publikované

Váš mail nebude publikovaný.

Údaje: prosím, vložte údaje o tomto divadle, minimálne 10 znakov.

osemmínusštyri=