enczsksiplhudeitsvhrespt
navigácia: databáza divadiel
EN | SK

Mestské divadlo

dejiny divadlaprílohytechnické údajeHistoric equipment

významné udalosti

(zobraziť)1854 | construction

dejiny

Mestské divadlo v Levoči

Niekdajšie hlavné centrum stredoslovenského regiónu Spiš,  mesto Levoča, sa môže v otázke divadelníctva pýšiť viacerými prvenstvami.   Nielenže má spomedzi okolitých miest najstaršiu divadelnú tradíciu, ako prvé si postavilo aj vlastnú divadelnú budovu. V 17. a 18. storočí sa divadelné predstavenia hrávali na miestnej evanjelickej a jezuitskej škole, od konca 18. storočia mesto navštevovali aj kočujúce profesionálne divadelné spoločnosti.  Až do roku 1826 to boli výlučne spoločnosti nemecké, pretože až v tomto roku je doložený príchod prvej maďarskej divadelnej skupiny. Vďaka silnému nemeckému charakteru regiónu, osídľovaného už od 12. storočia kolonistami z Nemecka, sa však maďarských spoločnostiam medzi spišskými divadelnými návštevníkmi presadzovalo iba veľmi ťažko. Dominantné postavenie tu mali až od roku 1902, k čomu im nemalou mierom pomohli aktivity v meste založeného Levočského maďarského spolku pre podporovanie divadla (1891).  Podobné kultúrne spolky vznikali od druhej polovice 19. storočia po celej krajine a ich prvoradou úlohou bola podpora a šírenie maďarskej kultúry medzi slovenským obyvateľstvom. V 19. storočí bolo mesto aj centrom  národného hnutia  Slovákov. Okrem iného tu v rokoch 1845-1847 pôsobilo Súkromnie divadlo slovenských ochotníkov.  Hrávali v súkromnom dome významnej meštianskej rodiny Probstnerovcov, kde už i predtým vystupovali nemeckí profesionálni herci. Od roku 1827  je v meste doložené Kráľovské Mestské divadlo (presné znenie textu na  divadelných plagátoch uvádza „im hiesigen K.  städtischen neuerbauten  Theater“, podľa Cesnaková-Michalcová, Milena: Divadlo v Levoči, in: Slovenské divadlo, roč. 27, 1979, č.3, s. 391-413, tu 393), pod čím treba podľa Mileny Cesnakovej-Michalcovej rozumieť divadelnú sálu pri mestskom hostinci K ríšskemu orlovi, ktorá vyhorela v roku 1849 [Cesnaková-Michalcová, Milena: Divadlo v Levoči, in: Slovenské divadlo, roč. 27, 1979, č.3, s. 391-413, tu 393. - Podľa Ivana Laciku sa tu však divadlo hrávalo až v rokoch 1842-1849. -  Lacika Ivan: Historická divadelná architektúra na Slovensku v stredoeurópskom kontexte. In: Slovak  Theatre. Historical Theatre Architecture in Slovakia, National Theatre centre 1996, nestránkovaná príloha]. História vzniku dnešného divadla v Levoči sa viaže s obdobím polovice 19. storočia. Podľa niektorých bádateľov [Milena Cesnaková –Michalcová, c.d.] bol priamym podnetom pre jej vznik požiar spomínaného hostinca  v roku 1849, podľa iných [Ružičková Eva: Rekonštrukcia divadla a hotela na Mierovom námestí, in: Projekt, roč. XXI, 1979, č. 6-7, s. 41-43; pamiatové prieskumy, uvádzané v prameňoch] sa však s výstavbou začalo už o 8 rokov skôr, pričom sa požiar nespomína. V roku 1853,  respektíve v rokoch 1841-1853  došlo k prestavbe staršieho hostinca K ríšskemu orlovi a vbudovaniu divadla do jeho  bočného krídla.  Autor prestavby nie je známy. Divadlo bolo otvorené v roku 1854. Až do úpravy divadelnej sály pre kinomatografické premietanie v roku 1913 tu vystupovali nemecké a neskôr maďarské divadelné spoločnosti. Divadelné predstavenia sa v sále hrávali pravdepodobne aj po roku 1913, keďže majiteľ kina dostal povolenie na adaptáciu priestorov s podmienkou, že prevádzku počas hosťovania divadelných súborov zastaví. [Chalupecký, Ivan: Dejiny Levoče 2, Košice 1975,  s. 208.].  Po druhej svetovej vojne sú v meste doložené vystúpenia česko-slovenských  a slovenských profesionálnych divadiel, no bezpochyby tu hrávali aj ochotnícke súbory, ktorých po vojne vzniklo v Levoči viacero. Už pred rokom 1945 sa tu pravidelne konali oblastné divadelné preteky, na ktoré v 60-tych rokoch nadviazali Krajské prehliadky amatérskych divadelných súborov. V súčasnosti je  budova v správe Mestského kultúrneho strediska, ktoré tu pravidelne organizuje divadelné a kultúrne akcie.

    

Na mieste objektu dnešného divadla stáli už pred rokom 1528 tri gotické meštianske domy, ktoré v menovanom roku vyhoreli. V roku 1590 ich odkúpilo od pôvodných majiteľov mesto a dva z nich  prestavalo na mestský hostinec.  V prvej polovici 16. storočia dostali všetky tri domy  smerom k námestiu podlublie (zrušené v rokoch 1787-1821). V roku 1664 bola budova opätovne stavebne obnovená a využívaná ako hotel a hostinec. Od roku 1786 v nej sídlili  dôstojícke kasárne až do roku 1804, kedy bolo poschodie opäť adaptované na hotel. Nasledovala veľká klasicistická prestavba s pripojením tretieho domu a prístavbou bočného a zadného  krídla (1820-1826). Zadná časť   bočného krídla prešla následne  v  rokoch 1841-1853 adaptáciou na divadlo. Súčasne s ňou  bola budova v prednej časti do námestia zvýšená o ďalšie poschodie a pristavilo sa segmentové schodište na konci bočného krídla.  Podoba objektu sa menila opätovne od roku 1870. Podnetom bolo podľa Ivana Chalupeckého rozhodnutie mestskej rady, ktorá sa uzniesla, že bude stavbám verejných budov venovať zvýšenú pozornosť. [Chalupecký, Ivan: Dejiny Levoče 2, Košice 1975, s. 144.] Do plánu zaradila okrem iného aj rozšírenie divadla. Prestavba objektu začala v roku 1870 zriadením kaviarne na prízemí smerom do námestia. V nasledujúcom roku sa vybudovala nová tanečná sála na prvom poschodí.  Autormi plánov mali byť podľa Ivana Chalupeckého  Ľudovít a Alexander Schmiedtovci, no Eva Ružičková upozorňuje, že periodikum Zipser Anzeiger 1872 uvádza ako autora prestavby sály aj divadelnej sály arch. Müllera.  Bratia Schmiedtovci predstavovali zložku vykonávaciu.  [Ružičková, Eva: Rekonštrukcia divadla ..., c.d. ,s. 41]. Po obvode sály sa situovalo vyvýšené pódium a miestnosť sa vyzdobila veľkými zrkadlami, objednanými z Viedne, ako aj lustrami a nástennými svietidlami.  Poslednou úlohou bola prestavba divadla. Viedol ju architekt Müller. Navrhol hľadisko s dvoma radmi lóží a galériou po obvode a maľovaným stropom. Zmestilo sa do neho približne 200 ľudí. V takejto podobne bolo divadlo otvorené 15.decembra 1872 ochotníckym predstavením. [Chalupecký, Ivan: c.d.,s. 146.] Drobné úpravy divadla iniciovalo mesto po tragickom požiari Ringtheatru vo Viedni, kedy sa na galérii zriadili dva nové východy a  prerobili sa dvere, otvárajúce sa pôvodne dovnútra.  Následne do roku 1883 sa  previedlo zriadenie predsália tanečnej sály  a upravil sa interiér divadla neorenesančnými úpravami, počítajúcimi vloženie pilastrových architektonických článkov, liatinových stĺpikov  a nespalných stropov. Vybudovala sa aj priečka, vymedzujúca prístupovú chodbu okolo hľadiska. V tomto období vzniklo pravdepodobne aj trojramenné rizalitové schodište, ktoré nahradilo segmentové schodište. [Ivan Chalupecký datuje do roku 1883 bližšie nešpecifikovanú adaptáciu tanečného sálu podľa plánov staviteľa Antona Müllera. Povrchový prieskum  a Projektový úkol z roku 1981  spomínajú iba zriadenie predsália.  – Chalupecký Ivan: c.d., s. 146; dokumenty uvádzané v prameňoch].

Po tomto období podstatnejších zmien nasledovalo takmer sto ročné obdobie, počas ktorého sa na budove robili iba drobnejšie úpravy. Jednalo sa o viaceré prístavby vo vnútornom dvore, parketovanie divadelnej sály (1902), adaptáciu tanečného sálu na kinosálu (1937) a úpravu interiéru divadla po druhej svetovej vojne.[ podľa Chalupecký Ivan, c.d., s.146; povrchový prieskum z roku 1981, citované v prameňoch].  Ivan Chalupecký, odvolávajúc sa na správy v periodiku Zipser Bote, spomína aj adaptáciu divadelnej sály na kino v roku 1913, počas ktorej sa na galérii zriadila premietacia kabína, dovtedajšie dve bočné vchody na prízemie nahradil jeden vchod uprostred, upravilo sa osvetlenie a divadlo sa vymaľovalo. [Chalupecký Ivan, c.d., s.146]

Počas adaptácie divadelnej sály v roku 1954 bol  štukový podhľad nahradený heraklitom, liatinové stĺpy sa obložili drevom, upravilo sa zábradlie  na lóžach a potiahlo sa červenou koženkou. [Ružičková, Eva: Rekonštrukcia divadla ..., c.d. ,s. 41]. Napriek moderným úpravám priestoru sa divadlo adekvátne nevyužívalo, pretože už koncom 70-tych rokov sa celá budova nachádzala v dezolátnom stave a okrem prevádzok miestnej knižnice, zberne čistiarne a propagačného ateliéru Domu osvety na prízemí bola budova opustená a jej celkové pôsobenie v najexponovanejšej časti mesta sa vnímalo  ako nevhodné.  Od roku 1979 sa preto pripravovala nákladná rekonštrukcia a prestavba, zahŕňajúca okrem budovy divadla aj susedný meštiansky dom. Zatiaľ čo prvý z menovaných objektov mal  okrem divadla pre amatérske súbory a príležitostné vystúpenia profesionálov poskytovať priestor aj pre organizovanie plén, schôdzí, tanečných zábav a estrádnych vystúpení v tanečnej sále a ďalej priestor pre kaviareň a reštauráciu, vo vedľajšom dome sa plánovalo zriadenie hotela. Fungovanie oboch objektov  malo byť čiastočne prepojené najmä cez prevádzku reštaurácie. Práce prebehli v rokoch 1985 až 1996 podľa projektu Jozefa Bradáča zo Štátneho ústavu pre rekonštrukcie pamiatkových miest a objektov v Prahe. Realizoval ich Pamiatkostav Žilina (po sprivatizovaní Stavebná firma Ogurčák Levoča).  Hlavné zásahy sa týkali vnútorného nádvoria, kde došlo k odstráneniu novodobých prístavkov schodísk a ďalších priestorov. Na úrovni prízemia sa nádvorie zastavalo skladmi pre reštauráciu a priestormi technického vybavenia divadla, čím sa úroveň nádvoria zvýšila o niekoľko metrov. Nádvorie zároveň dostalo kamennú dlažbu, keďže sa tu počítalo s vybudovaním vonkajšej hracej plochy pre estrádne scény. V interiéri budovy sa upravili niektoré novodobé  priečky, aby priestory vyhovovali novým nárokom prevádzok v budove. V prízemí sa situovala okrem divadelnej prevádzky aj kaviareň a reštaurácia s kuchyňou. Ďalšie podlažia slúžili už výlučne pre potreby prevádzky divadla a tanečnej sály. Prerazili sa šachty pre výťahy. Z veľkej časti došlo k demolácii krovu, ktorý bol vybudovaný nanovo. Pôvodný sa zachoval jedine nad priestorom tanečného sálu. Krov sa adaptoval pre potreby divadelnej prevádzky, v časti sa upravil na bytové jednotky. Nová funkcia krovu sa navonok prejavila vybudovaním vikierov v streche.  Celá budova prešla reštaurovaním štukovej výzdoby, kovových a kamenných článkov a rekonštrukciou odstránených architektonických prvkov (šambrány okien, kordónové rímsy atď.). Vymenili sa dvere aj okná. Čiastočne sa zmenil aj vzhľad fasád drobnými zmenami  vstupov a okien. Zo strany námestia sa na fasáde priznala časť pôvodného podlubia. Inštalovala sa nová vzduchotechnika, elektroinštalácia, vykurovanie aj vodovod. V hľadisku divadelnej sály sa odstránili nevhodné dodatky, najmä koženkové obloženie balkónových parapetov a drevené obloženie stĺpikov lóží. Parapety, portál aj strop dostali novú štukovú výzdobu. Pôvodné drevené sklápacie stoličky sa vymenili za čalúnené kreslá, podlaha sa prekryla kobercom. Kompletne sa inštalovala nová javisková technika, zriadilo sa orchestrisko.

  

Budova Mestského divadla v Levoči je situovaná v historickom jadre mesta ako nárožný objekt radovej zástavby, tvoriacej jednu zo strán hlavného mestského námestia – Námestia Majstra Pavla. Objekt na pôdoryse písmena U je oboma svojimi kratšími ramenami pristavaný k susednej budove hotela, čím sa vymedzuje pomerne rozsiahly vnútorný dvor. Rameno orientované k námestiu tvorí najstaršiu stavebnú štruktúru, vzniklú spojením pôvodne troch gotických meštianskych domov. Dnes je v ňom situovaná prevádzka reštaurácie a kaviarne na úrovni prízemia a veľká tanečná sála a priestory prípravy jedál na dvoch vyšších podlažiach. Bočné rameno objektu, orientované do bezmennej ulice, v pravom uhle sa pripájajúcej k námestiu, vzniklo ako neskoršia dostavba v období klasicizmu. Na prízemí je situované administratívne zázemie divadla a na vyšších dvoch podlažiach samotná divadelná sála z rozptylnými priestormi divákov. Zadný trakt budovy, orientovaný do Kláštornej ulice, je na prízemí vyhradený pre strojovne divadla, a na vyšších dvoch podlažiach pre herecké šatne a skladové priestory. Časť technickej prevádzky je situovaná aj na prízemí  vnútorného dvora. Z toho dôvodu je úroveň dvora oproti úrovni ulice o niekoľko metrov zvýšená.

Fasáda objektu smerom k námestiu zaberá šírku ôsmych okenných osí, rozkladajúcich sa na troch podlažiach. Prízemie zdôrazňuje bosážové ostenie, oddelené od vyšších podlaží kordónovou rímsou. Ostenie vyšších podlaží je hladké. Existencia pôvodného podlubia je na prízemí v šírke tretej a štvrtej okennej osi priznaná priestorom, otvoreným cez dvojicu arkádových oblúkov do námestia. Ostatnú plochu fasády na prízemí členia pôvodne polkruhové okenné otvory, ktoré sú dnes zamurované, takže vytvárajú na ploche fasády iba plytké niky.  Do nich sú sekundárne vsadené pravouhlé okná, eventuálne vitríny na oznamy. Na výšku orientované okná prvého poschodia s polkruhovým ukončením sú vsadené do plytkej pravouhlej niky. Lemuje ich hladké ostenie s jednoduchým klenákom na vrchole okenného oblúka. Okná spočívajú na subtílnej podokennej rímse, nadokenná rímsa sa uplatnila aj v hornej časti okien. Od samotného okna ju ale oddeľuje hladká suprafenestra. Podstatne nižšie okná druhého poschodia majú formu združených románskych okien z náznakom stredového stĺpika. Podobne ako pri oknách prvého poschodia, aj oni spočívajú na podokennej rímse a okná ukončuje hladká suprafenestra a nadokenná rímsa. Značne vysunutá strešná rímsa tvorí výrazný deliaci prvok medzi fasádou a sedlovou strechou, delenou drobnými vikierikovými okienkami a komínovými telesami.

             Trinásťosovú bočnú fasádu, orientovanú do bezmennej ulice, členia symetricky umiestnené  rizality v šírke štyroch krajných okenných osí.  Forma ich okien na všetkých podlažiach spolu s bosážovým prízemím kopírujú riešenie fasády  orientovanej do námestia.  Stredná, do úzadia potlačená časť uplatnila naopak iba jednoduché pravouhlé okenné otvory s hladkou šambránou a hladkú omietku bez bosáže. Akcentovaným prvkom je tu ústredná, do výšky druhého podlažia siahajúca nika s kamenným vstupným portálom a polkruhovým oknom. Horný preklad kamenného portálu spolu s postrannými konzolkami vytvárajú  formu oslieho chrbta.   Strednú časť bočnej fasády akcentujú aj novodobé strešné vikiere, svojim umiestnením kopírujúce rozloženie okien nižších podlaží.

            Zadná osemosová fasáda kopíruje formu oboch spomínaných priečelí. Západné nárožie v šírke troch okenných osí nesie podobu fasády, orientovanej do námestia, ostatná časť zadnej fasády je členená  pravidelne rozloženými pravouhlými oknami s hladkými šambránami.  Tretiu os na prízemí zaberá služobný vstup s polkruhovým hladkým ostením a stredovým klenákom.  Strechu v šírke prvých piatich osí členia podobne ako pri bočnej fasáde strešné vikiere.

            Hlavný vstup do divadelných priestorov je situovaný z námestia cez priestor podlubia a vstupnú halu. Pozoruhodný je  gotický kamenný portál, zachovaný v ostení medzi oboma priestormi. Hala je zaklenutá krížovou klenbou dosadajúcou na stredový pilier. Z nej je  možný prístup ku priestoru schodišťa a výťahu na vyššie podlažia, rovnako ku priestorom reštaurácie a kaviarne. Schodište vedie na obe vyššie podlažia, na úrovni prvého poschodia  z neho možno vstupovať priamo do tanečnej sály alebo ku diváckym šatniam na juhovýchodnej  strane bočného krídla. Služobný vstup do divadelnej časti objektu je situovaný z bočnej ulice cez podjazd, vedúci cez schodiskové stupne v jeho závere k vyvýšenému vnútornému dvoru. Po ľavej strane podjazdu sa nachádzajú priestory súkromného predajcu a administratívnej časti súčasného správcu divadla (Mestské kultúrne stredisko), rozložených okolo chodby pôdorysu písmena L. Z tejto chodby je prístupné aj schodište polkruhového pôdorysu, umožňujúce prístup k divadelným foyerom na prvom i  druhom podlaží. Divadelná sála je situovaná v západnom nároží bočného krídla, pred ňou sa na oboch podlažiach nachádza foyer. Na úrovni prvého poschodia foyer priamo pokračuje ku priestoru šatne pred tanečnou sálou. Šatňa je spoločná pre návštevníkov tanečnej sály aj divadla. Foyer prvého poschodia rozdeľuje niekoľko stupňov na dve  úrovne odlišnej výšky. Povrchová úprava podlahy je kamenná dlažba, strop zdobí  perforovaný podhľad.  Možno sa z neho dostať ku fajčiarskemu salóniku, ktorý zároveň slúži aj ako prechod na nádvorie. Rôzna výšková úroveň, spolu so zhodnou úpravou stropu a dlažby sa uplatnili aj vo foyeri druhého poschodia.  Na jeho konci je situovaný malý bufet.

            Divadelná sála, zaberajúca západné  nárožie bočného traktu objektu, obsahuje hľadisko podkovovitého pôdorysu s dvoma radmi lóží a galériou po obvode a pomerne plytké pravouhlé javisko. Lóžové balkóny  nesené subtílnymi kovovými stĺpikmi. V šírke každého tretieho oddeľujú lóže navzájom deliace priečky francúzskeho typu. Úplne samostatnými jednotkami sú jedine  lóže  vedľa portálu, vymedzené na prvom a druhom poschodí plnými stenami. Dnes sa používajú pre umiestnenie technického vybavenia javiska. Z čelnej strany ich rámuje vysoký rad korintských stĺpov. Balkónové parapety sú zdobené jemnou štukovou výzdobou vo forme pravouhlých a okrúhlych terčíkov. Štukové pásy členia aj plochu stropu. Pravouhlý rámec nad priestorom proscénia a polkruhový nad priestorom hľadiska, delený navyše radiálami smerujúcimi k centrálnemu okulu,  sledujú základnú krivku pôdorysu hľadiska. V centrálnom okule je uchytený veľký kryštálový luster. Základné farebné riešenie priestoru je biele so zlátenými detailami (zábradlie balkónov,  časť štukovej výzdoby). Kovové piliere balkónov sú natreté na čierno, steny lóží pokrývajú tapety.

            Tanečná sála má obdĺžnikový pôdorys, zaberá južnú časť čelného krídla, smerujúceho k námestiu. Zo severovýchodnej strany má po celej svojej šírke vybudovaný úzky balkón.  Východnú stenu, orientovanú do námestia,  členia dva rady okien. Steny sú  členené priebežnými rímsami a pilastrami, priznaný stropný preklad vytvára výrazný pravouhlý dekór stropu. Prvky pilastrov a pravouhlé terčíky zdobia  balkónový parapet, nesený volútovými konzolami. Farebné riešenie je ladené v odtieňoch ružovej, bielej a zlatej. Výrazným ozdobným doplnkom priestoru sú aj veľké kryštálové lustre. K priestoru tanečnej sály prislúchajú aj dve menšie miestnosti určené pre bufet, prípadne prípravňu jedál na úrovni prvého a druhého poschodia, pripájajúce sa k severovýchodnej stene sály.

Autor: Viera Dlháňová

Literatúra, pramene:                          

Michalcová, Milena: Divadlo v Levoči, in: Slovenské divadlo, roč. 27, 1979, č.3, s. 391-413.

Lacika Ivan: Historická divadelná architektúra na Slovensku v stredoeurópskom kontexte. In: Slovak  Theatre. Historical Theatre Architecture in Slovakia, National Theatre centre 1996, nestránkovaná príloha.

Ružičková Eva: Rekonštrukcia divadla a hotela na Mierovom námestí, in: Projekt, roč. XXI, 1979, č. 6-7, s. 41-43.

Státní ústav pro rekonstrukci památkových měst a objektů: Rekonstrukce č.54, 55, Mierové  nám., Levoča. Podrobný povrchový průzkum. Program památkových úprav, 12/1981,  vedúci projektant Ing. arch. Jozef Bradáč, zodpovědný projektant Ing. arch. Michal Gavlas.  Archív Pamiatkového úradu SR v Bratislave, inv. č. T 1808.

Státní ústav pro rekonstrukci památkových měst a objektů: Rekonstrukce domů č. 54 a 55 Mírové náměstí Levoča,  Projektový úkol,  červen 1981, vedúci a zodpovědný projektant J. Patera. Archív Pamiatkového úradu SR v Bratislave, inv. č. A 2658.

Státní ústav pro rekonstrukci památkových měst a objektů: Levoča Mírové  náměstí č. 54, 55. III. Etapa – Divadlo č. 54, Část C.1, Architekt.  Staveb., 11/1984, vedúci projektant  Ing. Arch. Jozef Bradáč, zodpovědný projektant  Ing. P.  Jakoubek, Archív Pamiatkového úradu SR v Bratislave, inv. č. A 2660.

 

 

autor: Viera Dlhánová

dodatočné informácie

neboli vložené žiadne informácie

pridaj dáta

meno: meno bude publikované

Váš mail nebude publikovaný.

Údaje: prosím, vložte údaje o tomto divadle, minimálne 10 znakov.

dvaplusštyri=