enczsksiplhudeitsvhrespt
navigácia: databáza divadiel
EN | SK

Mestské divadlo Pavla Orszagha Hviezdoslava

alias Divadlo Pavla Orszagha Hviezdoslava
dejiny divadlaprílohytechnické údajeHistoric equipment

významné udalosti

(zobraziť)1955 | construction

ľudia

(zobraziť)Ferdinand Zbuško ml. |architekt

Zbuško, Ferdinand, ml. - slovenský architekt

 

V roku 1969 ukončil štúdium na  Stavebnej fakulte Slovenskej  vysokej škole technickej v Bratislave. Následne absolvoval študijný pobyt  na Technickej univerzite v Mníchove. V rokoch 1969-1971 pracoval v Stavoprojekte Košice, v rokoch 1971-1980 v Stavoprojekte Prešov, v rokoch 1980-1981 v  Inžiniersko-projektovej organizácii školských stavieb, v rokoch 1981-1992 v Projektovom ústave kultúry, od roku 1992 ako samostatný architekt.

Je spoluautorom rekonštrukcie budovy divadla Nová scéna v Bratislave (1991, spolu s J. Gallom, V. Kelcom, D. Števčekovou), rekonštrukcie Divadla Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave (1983, spolu s D.Boháčom, I. Slameňom, J. Gallom, B. Kančevom). Spolu s L. Domenom, F. Jesenkom a K. Gregorom je autorom prestavby a modernej prístavby Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene (1983).

    

viac divadiel

(zobraziť)Jozef Šolc |architekt

Šolc, Jozef - český architekt

Študoval na Škole umeleckých remesiel v Brne a na akadémií výtvarných umení v Prahe (špeciálna škola architektúry u prof. J. Gočára). Pôsobil ako architekt projektant v Prahe.

V súťaži na budovu banky a divadla v Bratislave (dnes Mestské divadlo Pavla Országha Hviezdoslava) získal prvú cenu, k realizácii projektu však boli vyzvaní architekti Eugen Kramár a Štefan Lukačovič.


(zobraziť)Štefan Lukačovič |architekt

Lukačovič, Štefan - slovenský architekt

Architektúru študoval na Českej vysokej škole technickej v Brne (absolvoval v roku 1937). V rokoch 1938-1939 pracoval u architekta Emila Belluša, od roku 1942 si spolu s Eugenom Kramárom založili vlastný ateliér. V rokoch 1949-1957 pracoval v Stavoprojete Bratislava, od roku 1957 pôsobil ako docent, neskôr profesor na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva v Bratislave.

V rokoch  1942- 1956 sa podľa projektu  Eugena Kramára a Štefana Lukačoviča stavala budova  Banky a divadla v Bratislave (dnes Mestské divadlo Pavla Orságha Hviezdoslava). 

viac divadiel

(zobraziť)Eugen Kramár |architekt

Kramár, Eugen - slovenský architekt

Bol jedným z najvýznamnejších predstaviteľov modernej slovenskej architektúry.

V roku 1938 ukončil stúdium na Vysokej škole architektúry a pozemného staviteľstva na Českom vysokom učení technickom v Prahe. Po skromnejších začiatkoch ako stavbyvedúci si v roku 1942 spolu s architektom Štefanom Lukačovičom založili vlastný ateliér. V roku 1947- 1950 pôsobil ako profesor novozaloženej Fakulty architektúry Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. V rokoch  1950-1960 bol nespravodlivo odsúdený a väznený. Neskôr pracoval na Stavoprojekte v Košiciach.

V rokoch  1942- 1956 sa podľa projektu  Eugena Kramára a Štefana Lukačoviča stavala budova  Banky a divadla v Bratislave (dnes Mestské divadlo Pavla Orságha Hviezdoslava). 

 


dejiny

Názov: Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava, Bratislava

Architekt: Eugen Kramár, Štefan Lukačovič

Projekt: 1942-1943

Realizácia: 1943-1955

Po vzniku Slovenského národného divadla v roku 1920 sídlila táto inštitúcia v budove  Mestského divadla v Bratislave. Hoci sa už od začiatku divadelnej činnosti pociťoval nedostatok priestorov pre účinkovanie všetkých troch divadelných súborov, problém sa kvôli nedostatku financií na postavenie novej špecializovanej budovy riešil dlhé obdobie iba provizórne. Situácia sa zmenila až v roku 1941, kedy sa  vtedajšia Slovenská národná banka rozhodla popri svojom administratívnom a reprezentačnom paláci vybudovať aj priestory pre druhú scénu Slovenského národného divadla.

Podnet pre zriadenie nového divadla vzišiel od Ministerstva školstva a národnej osvety a od ďalších  kultúrnych činiteľov, medzi ktorými bol údajne aj vtedajší šéf činohry Slovenského národného divadla Janko Borodáč.  Ministerstvo školstva a národnej osvety požiadalo začiatkom roka 1941 vedenie banky o rozšírenie stavebného programu o divadelné priestory, pričom sa už od začiatku hovorilo o priestoroch pre druhú scénu národného divadla. Zo zachovanej dokumentácie však možno tušiť, že banka  mala v úmysle i po dokončení divadelných  priestorov tieto držať vo vlastníctve a národnému divadlu ich prenajímať.

1. augusta 1941 vypísala  banka verejnú anonymnú ideovú  súťaž. V stavebnom programe, ktorý bol jej súčasťou,  sa hovorilo o  bankovej časti s obchodmi, reprezentačnými priestormi, kanceláriami a bytmi. Divadelná časť sa predpokladala iba v rozmedzí prvých dvoch nadzemných podlaží, oddelených od bankovej časti  priečnou pasážou. Sála pre 300-400 divákov  mala mať ešte tradičnú formu s lóžami a galériou, nežiadalo sa zriadenie cvičebných siení a podobného príslušenstva, lebo divadlo malo byť filiálnou scénou Slovenského národného divadla.

V následne vypracovanom  lokalitnom programe sa však už hovorí o divadelných priestoroch vo všetkých šiestich nadzemných a dvoch podzemných podlažiach, pričom sa mala administratívna časť budovy od divadla striktne oddeliť. Kapacita divadelnej sály sa zväčšila na 400-500 sedadiel, v požiadavkách na jej formu odpadlo zriadenie lóží (okrem dvoch reprezentačných). Jednotlivé nadzemné podlažia mali zaberať herecké šatne, skúšobne, sklady a správa divadla. Napriek požiadavke samostatného riešenia oboch častí budovy však lokalitný program obsahoval i požiadavku, aby sa časť divadelnej budovy riešila pre kancelárske miestnosti spojené s administratívnou  budovou a zároveň ich bolo možné používať i zvlášť. Na rozdiel od  pomerne podrobnej predstavy o  dispozičnom riešení divadelnej časti požiadavky na riešenie technického vybavenia  boli veľmi stručné. Spomínalo sa javisko s prepadliskom, poprípade otáčavé alebo posuvné javisko a všeobecná požiadavka na „dokonalé riešenie reprezentačného divadelného  sálu s príslušenstvom.“ 

Súťažné  podmienky si zakúpilo 29 záujemcov, o.i. i významní slovenskí architekti Martin Kusý, Milan Harminc, Juraj Tvarožek, Jindrich Merganc, spoločnosť Baťa atď.  Do termínu uzávierky, 31.októbra 1941, však došlo iba 13 návrhov. Porota zasadala v dňoch 4.-12. novembra 1941 a jej členmi boli okrem zamestnancov  Slovenskej národnej banky aj architekti profesor Slovenskej techniky F. Kopřiva, riaditeľ Viedenského Burgtheatru Fritz Judtmann, E. Barta z magistrátu technického hlavného radcu v Bratislave,  Alexander Knapo za Spolok slovenských inžinierov a odborníci   - hlavný komisár Ministerstva školstva Vladimír Wagner a staviteľ Jozef Hlavaj za Spoločenstvo staviteľov v Bratislave. Ako divadelní poradcovia vystupovali vtedajší šéf činohry Slovenského národného divadla Janko Borodáč a režisér Ján Jamnický.  Po preskúmaní návrhov musela porota konštatovať, že „verejná súťaž nedosiahla primeranej úrovne“ a že „Podľa došlých   náčrtkov je zrejmé, že požadovaný lokalitný program môže byť uskutočnený v plnom rozsahu na tomto stavebnom pozemku, avšak vyžaduje sa so strany projektantov vážnejšieho riešenia ako bolo venované pri riešení došlých náčrtkov.“  Z tohto dôvodu sa porota rozhodla neudeliť vypísané ceny, rozdelila však odmeny vybraným projektom. Medzi zúčastnenými architektmi boli i obaja neskorší projektanti budovy, Eugen Kramár a Štefan Lukačovič. Súťaže sa zúčastnili samostatne, návrh Eugena Kramára bol odmenený druhou najvyššou sumou 15.000 Ks, návrh Štefana Lukačoviča bol vylúčený pre rôzne nedostatky.

Okolnosti, za akých nakoniec došlo k výberu architektov, nie je v súčasnosti zo zachovaných dokumentov známy, vypracovaním realizačného projektu bol poverený Eugen Kramár. Architekt  si k spolupráci prizval aj Štefana Lukačoviča, ktorý na tému divadelnej budovy vypracoval svoju diplomovú prácu.

 V priebehu roku 1942 bol spracovaný úvodný a technický projekt, so samotnou stavbou sa začalo už koncom roka 1942, hoci Mestský stavebný úrad vydal povolenie na stavbu až 29. januára 1943.  Realizovaním výstavby bola poverená firma J. Petri z Bratislavy.

Stavebné práce prebiehali do prechodu frontu cez mesto v roku 1945. Do tohto obdobia sa stihla postaviť železo-betonová kostra budovy a časť výplňových murív. V priebehu frontových udalostí však stavba dostala zásahy a bola čiastočne poškodená. Jej výstavba sa zastavila na celé tri roky. Hlavným dôvodom bola zmena vlastníka, kedy nový majiteľ Národná banka československá nemala viac záujem o budovu a vyjednávala s inými podnikmi o odpredaji nedokončenej novostavby. V zachovaných  dokumentoch sa ako hlavný dôvod nezáujmu kupcov o novostavbu spomína práve pričlenené divadlo.

Situácia sa zmenila  v marci roku 1948, keď vláda odsúhlasila  odpredaj nedokončenej novostavby Národnej banky československej Oblastnému riaditeľstvu znárodneného priemyslu na Slovensku, ktorý   následne stavbu previedol do držby dvom podnikom, a to Slovenským elektrárňam  a Energetickým závodom. Krátko na to však bolo sídlo Slovenských elektrární preložené do Nitry, čím sa v meste uprázdnil dostatočný počet kancelárskych miestností pre Energetické závody. Z tohto dôvodu stratili obe podniky záujem o dostavbu nedokončenej budovy a novostavbu previedli do držby Textilných  závodov n.p. Paradoxne už v marci 1948  na svojej schôdzi banková rada Národnej banky československej uvažovala o možnosti budovu dostavať a neskôr ju predať slovenskej Tatra banke.  Návrh vláda odsúhlasila na začiatku roku 1949 so zmenou,  že budovu dostavajú obe banky spoločne pre účely novovznikajúcej Štátnej banky, ktorá mala vzniknúť zlúčením oboch bánk a Poštovej sporiteľne. Divadelná časť mala prejsť do vlastníctva Povereníctva školstva a osvety s tým, že k prevodu prejde až po dostavaní divadla.

Administratívna časť budovy bola dostavaná v priebehu troch rokov, práce v divadelnej časti však postupovali pomaly. Ešte v roku 1948 pozostávala divadelná časť novostavby iba zo železo-betonovej kostry.  V priebehu nasledujúcich rokov sa stavebné práce zastavili  najmä kvôli zmenám v projekte divadla, ktoré požadovali previesť predstavitelia  národného divadla z dôvodu zastaralosti pôvodného projektu,  no údajne  dlho nemali  vyjasnené požiadavky na jeho podobu. Ešte v roku 1950 bola  strecha povraziska otvorená, čo spôsobovalo zatekanie do suterénov divadla aj banky. Nakoľko  zadávateľ nemohol nájsť  na území ČSR výrobcu strešných a podstrešných konštrukcií javiska a problém bolo nutné akútne riešiť, projekt bol zadaný firmám do Viedne. Z rovnakého dôvodu sa postupovalo zhodne aj pri zadaní projektov na elektrické zariadenie a divadelné konštrukcie. Aj s týmto riešením sa však viazalo viacero problémov.  Dlhé obdobie čakania na pridelenie dovozných kvôt, rovnako ako problémy s udelením víz pre zahraničných projektantov a montérov spôsobili predĺženie prác až do roku 1955. 26. mája 1955 sa konala komisionálna prehliadka divadla a bol daný súhlas  k zahájeniu  prevádzky. Činoherná scéna Slovenského národného divadla tu začala svoju činnosť pod názvom Divadlo P. O. Hviezdoslava 28. 5. 1955  predstavením Herodes a Herodias (Pavol Országh Hviezdoslav). Kvalitatívna  kolaudácia  prebehla v dňoch 17. až 22. októbra  1955. Kolaudácia bola zároveň  konečným termínom prevzatia  divadelnej časti  do rúk Povereníctva kultúry.

V priebehu svojej existencie prešlo divadlo niekoľkými menšími prestavbami. Po úprave sály v roku 1969 sa prikročilo v rokoch 1981-1983 k riešeniu technicko-funkčných problémov divadla (architektonické riešenie Ferdinand Zbuško, interiérové riešenie Dušan Boháč, Ján Gallo, Boris Kančev, Štefan Lukačovič, Ivan Slameň, Ferdinand Zbuško). Snaha o zlepšenie prevádzky vstupných, prevádzkových a hľadiskových častí si vynútila menšie dispozičné zmeny  v zhromažďovacích priestoroch a priestoroch foyeru na I. poschodí, obnova divadelného sálu si vyžiadala výmenu sedadiel, parapetu balkóna a renováciu dreveného obkladu. Podľa potrieb modernej vzduchotechniky, scénického osvetlenia a akustiky sa v sále vytvoril nový stropný podhľad.  Nové riešenie interiérového zariadenia sa týkalo všetkých priestorov divadla, vymenili sa podlahové krytiny, drevené, sklenené aj textilné obklady, vytvoril sa nový stropný podhľad. V exteriéri došlo k výmene dverných a okenných otvorov a úprave vstupnej fasády a pasáže.

Po dokončení novostavby Slovenského národného divadla v roku 2007 sa činoherná scéna presťahovala do novej budovy a objekt odkúpilo mesto. Pod názvom Mestské divadlo P.O. Hviezdoslava sa tu od roku 2009 opäť hrá.

Divadlo Pavla O. Hviezdoslava  sa projektovalo ako jeden objekt s budovou banky, situovaný v najstaršej, pamiatkovo chránenej časti mesta neďaleko historickej budovy pôvodne mestského divadla.  Prednú časť stavby zaberala budova Slovenskej národnej banky, situovaná na nároží súvislého mestského bloku. Za ňou nasledovala budova divadla s hlavnou fasádou orientovanou do pomerne úzkej Laurinskej ulice, ktorá tvorila kedysi vstupnú ulicu do mesta a jej lomený tvar ešte zodpovedal pôvodným mestským hradbám. Zaobleniu sa prispôsobila i bočná fasáda budovy, orientovaná do  tejto ulice. Napriek tomu, že sa v priebehu výstavby požiadavky na vzájomné väzby oboch prevádzok viackrát menili, už pri projektovaní riešili architekti podlažia uličných traktov banky aj divadla vo vzájomnom súlade. Zvláštnou požiadavkou bolo, aby budúce divadlo bolo na prízemí oddelené od bankovej časti pasážou spájajúcou dnešnú Gorkého ulicu s Laurinskou. 

Divadlo bolo teda vstavané do bloku domov, čo podmieňovalo jeho dispozičné,  kapacitné (pre takúto situáciu predpis povoľoval  len stavbu malého divadla,  počet sedadiel ktorého nesmie byť väčší než pre 600 osôb)  aj výškové možnosti. Jeho riešenie  je preto neobvykle úsporné. Absencia podrobného lokalitného programu divadla sa odzrkadlila vo výsledkoch súťaže, v ktorej sa prejavila istá bezradnosť. V tom čase ešte nebolo odbornej publikácie o novodobých divadlách, ani odborných konzultantov divadelnej technológie. I preto  už od začiatku výstavby spolupracoval s architektmi aj šéf viedenského Burgtheátru Fridrich Judtmann, ktorý po roku 1945 viedol viaceré adaptácie viedenských divadiel. Snahou projektu divadla  bolo vzdialiť sa od typu barokového lóžového divadla a zoskupovaním sedadiel do šírky v rádiuse okolo predsunutej scény s väčším stúpaním podláh pre dobrú viditeľnosť z každého miesta priblížiť sa k amfiteatrickej divadelnej forme.  Forma hľadiska dostala z akustických dôvodov  vajcovitý tvar. Proscéniový otvor bol značne široký a bolo možné ho podľa potreby zúžiť  portálovou konštrukciou. Javisko obsahovalo pohyblivú kazetu s točňou, ktorá sa mohla z bočného javiska motoricky presunúť na hlavné – šachové javisko. Mimo iného tu bola i najmodernejšia zvuková kulisa, osvetlovacia kabína, mrakové a premietacie prístroje pre efekty. K zvláštnosti javiskovej techniky patrilo i nahrávacie zariadenie.

Do divadelnej sály sa vstupovalo od Laurinskej ulice cez stĺporadie na prízemí vstupnej fasády  a cez vestibul do symetricky umiestnených postranných chodieb s priľahlými šatňami a toaletami alebo dvoma súmerne umiestnenými schodišťami do balkónovej časti s obdobnými foyermi ako v prízemí. V suteréne a na vyšších poschodiach boli umiestnené prevádzkové priestory divadla, o.i. na prvom a druhom poschodí šatne pre hercov, vo vyšších podlažiach riaditeľstvo, ďalej technická správa divadla, miestnosti pre náradie, kostýmy s krajčírskymi dielňami. Nad maliarňou na druhom poschodí boli dve skúšobné sály, z ktorých dolná sa  mohla použiť i na nacvičovanie baletu. Vykurovanie divadelných priestorov zabezpečovala  ústredná kotolňa v bankovej budove, strojovňa bola umiestnená pod hľadiskom. Súčasťou budovy  bol aj  verejný protiletecký úkryt pre 700 osôb.

Súčasťou objektu banky a divadla bola rovnako sochárska výzdoba uličných fasád, hoci sa realizovala iba v obmedzenom rozsahu. Pôvodne bola koncom roku 1944 vypísaná užšia anonymná súťaž na reliéfnu výzdobu nároží bankovej budovy, 2 sochy podopierajúce balkón na prvom poschodí dnešnej Štúrovej ulice a jednu sochu v reliéfnom podaní na nárožný stĺp pri vstupe do divadla. Obsahová náplň výzdoby nebola daná a bola ponechaná na samotných umelcov. Do súťaže bolo pozvaných šesť výtvarníkov, do stanoveného termínu však svoje návrhy poslali iba dvaja z nich – František Gibala a Jozef Kostka. Návrh sochy na hlavné priečelie od  Františka Gibalu bol ocenený prvou cenou, ostatné návrhy boli vyplatené odmenou. Zdĺhavosť a  komplikácie s dostavbou mohli byť dôvodom, že sa plánovaná výzdoba fasád napokon zúžila iba na sochársku výzdobu vstupného portálu do divadla. Autorom troch múz bol sochár František Draškovič. Kvôli nevhodne zvolenému materiálu sa však dodnes na fasáde zachovali iba dve, tretiu museli pre zlý  stav odstrániť už v roku 1955. Umeleckú výzdobu divadla aj banky dotvárali  farebné vitráže s folklórnymi figurálnymi motívmi v oknách od maliara Janka Alexyho a nástenná maľba rovnakej tematiky, zdobiaca  steny na I. poschodí javiska a vo foyeri.

Divadlo Pavla O. Hviezdoslava  tvorí jeden  objekt s budovou bývalej banky, ktorá sa dnes využíva pre obchodné, administratívne a obytné účely.  Prednú časť stavby, orientovanú do Štúrovej ulice,  zaberá budova bývalej banky, situovaná na nároží súvislého mestského bloku. Za ňou nasleduje budova divadla s hlavnou fasádou orientovanou do Laurinskej ulice, na prízemí oddeľuje oba objekty priečne smerujúca pasáž, prepájajúca Laurinskú a Gorkého ulicu. Obe časti budovy sú navonok riešené ako jeden celok. Ide o deväť podlažnú budovu (dve podzemné a sedem nadzemných podlaží) s pomerne úzkou trojosovou čelnou fasádou - mierne konkávne zaoblenou, a dlhšími bočnými fasádami. Hlavný vstup do objektu bývalej banky je situovaný do čelnej fasády, reprezentačný vstup do divadla je z Laurinskej ulice a služobný vstup do divadla od Gorkého ulice. Exteriérové riešenie objektu je založené na prelínaní hmôt stavby, čo je viditeľné najmä na čelnej fasáde a fasáde smerujúcej do  Laurinskej ulice.  Najvyššie dve podlažia bočných krídel mierne ustupujú do úzadia. Priečelia zjednocuje pravidelný raster okenných otvorov,  ktoré  na prízemí nahrádzajú veľké pravouhlé výrezy pre vstupné priestory, prípadne  výklady obchodov.  Vyššia, sedem podlažná čelná fasáda je členená troma osami obdĺžnikových,  štvordielnych okien, ktoré vertikálnemu pôsobeniu úzkej fasády dodávajú horizontálnu vyváženosť. V jej ukončení sa uplatnil štylizovaný klenák.  Horizontálne pôsobenie nižších bočných fasád naopak zmieňujú trojdielne, takmer štvorcové okná a medziokenné lizény, prebiehajúce po celej  výške druhého až  piateho  podlažia.  V ich ukončení sa uplatnili kamenné balustrády priebežnej terasy. Väčšie merítko okenných otvorov na II. podlaží prezrádza situovanie pôvodných reprezentačných priestorov na tohto podlaží. S výnimkou prízemia sú  priečelia obložené  opukových obkladom pieskovej farby, prízemie má obklad z o niekoľko odtieňov tmavšej leštenej žuly.  Reprezentačný vstup do divadla je situovaný v ukončení bočnej fasády do Laurinskej ulice a je v celej šírke divadelnej časti, okrem poslednej okennej osi  zvýraznený mierne predstupujúcim rizalitom druhého podlažia.  Prízemie je tvorené radom pilierov, ktoré priamo pred vstupnými dverami nahrádza dvojica stĺpov. Rizalit druhého podlažia člení dvojica veľkých obdĺžnikových okien s vitrážou Janka Alexyho a dve ženské opukové plastiky  na krajoch.  Samotný vstup do divadla tvorí pätica veľkých drevených dvojkrídlových dverí, rozdelených na ústredné tri, vedúce do zádveria a dve bočné, priamo  smerujúce ku schodištiam na I. poschodie divadla. Zo zádveria sa rovnako trojicou veľkých trojkrídlových dverí vchádza do foyeru na prízemí. Foyer sa rozprestiera na pôdoryse písmena U, čím sleduje konkávne zaoblenie divadelnej sály a celú ju obopína. Po bokoch oboch jeho ramien sú situované  menšie šatne a sociálne zariadenia. V ukončení východného ramena je cez schodisko umožnený prístup k núdzových východom, smerujúcim do priečnej pasáže.  Po celej výške foyeru sú jeho steny obložené dreveným obkladom, v rovnakom duchu sú riešené aj šatne.  Ústredným  výtvarným prvkom je dvojica veľkorozmerných obrazov s folklórnou figurálnou tematikou a bronzovou bustou P. O. Hviezdoslava. Po oboch stranách foyeru na prízemí sa nachádzajú jednoramenné schodiská, vedúce do foyeru prvého poschodia. Ich zábradlie s alumíniovou úpravou vytvárajú kontrast k celkovému prírodnému pôsobeniu interiérov. Foyer na I. poschodí je riešený na rovnakom pôdoryse ako foyer na prízemí, vrátane šatní a umiestnenia sociálnych zariadení. V ukončení ramien sa však navyše umiestnil priestor salónika a  ramená sa oddelili od centrálnej časti sklenými stenami. Ústredným priestorom foyeru je bufet v centrálne časti, čiastočne rozdelený drevenou stenou na väčší  obslužný priestor a menší oddychový.  Výtvarným akcentom v tomto priestore sú už skôr spomínané okenné vitráže.

Divadelná sála má pravouhlý pôdorys s konkávnym zaoblením parteru. Na I. poschodí sa nachádza balkón s bočnými ramenami siahajúcimi až takmer k javiskovému portálu. Balkónový parapet má zaoblené nárožia.  Bočné i zadná  stena hľadiska, rovnako ako balkónový parapet  sú obložené  dreveným obkladom, na  bočných stenách sa vkladaním  čierno morených drevených prvkov vytvára nepravidelný geometrický vzor.   Portál i javisko sú bez výzdoby. Za samotným hľadiskom sú na prvých troch nadzemných  podlažiach umiestnené herecké šatne, prístupné úzkou chodbou. Od štvrtého poschodia sú v objekte umiestnené administratívne priestory divadla, s výnimkou dvoch skúšobných sál, väčšou na 4. poschodí a menšou o poBratislavabBrschodie vyššie.      

Literatúra, Pramene:

Šlachta, Stefan: Budova banky a divadla v Bratislave, in: Projekt, ročník XXXI., september 1989, č. 7-8, s. 60-61.

Hrdina, Miroslav: Projekčná kancelária Eugena Kramára a a Štefana  Lukačoviča (1942-1950), in: Architektúra a Urbanizmus, roč. XXXIX, 2005, č. 3-4, s. 149-164.

Kvasnicová, Magdaléna: Inventarizácia alebo  architektonicko-historický  výskum? K problematike  pamiatkových  výskumov  architektúry 50.-60. rokov 20. storočia  na príklade  budovy  bývalej  Všeobecnej úverovej banky  v Bratislave, in: Monumentorum tutela. Ochrana Pamiatok 20, Pamiatkový úrad  Slovenskej republiky, Bratislava 2009, s. 165-182.  

Zbuško, Ferdinand: Divadlo P. O. Hviezdoslava, in: Projektovanie a výstavba kultúrnospoločenských zariadení, Zborník z konferencie, konanej v Bratislave v dňoch 15.-17. 10. 1984, Vydal Dom techniky  ČTVTS Bratislava, 1984, s. 115-118.

Zbuško, Ferdinand I.:Oprava a modernizácia Divadla P. O. Hviezdoslava v Bratislave, in: Projekt, ročník 27,  1985, č. 5, s. 14-16.

 

 

autor: Viera Dlhánová

dodatočné informácie

neboli vložené žiadne informácie

pridaj dáta

meno: meno bude publikované

Váš mail nebude publikovaný.

Údaje: prosím, vložte údaje o tomto divadle, minimálne 10 znakov.

štyrimínusjedna=